O načisto spomalenej krajine

O načisto spomalenej krajine (Rozprávka)
Keby som ja nemal kamarátov - teda vás, deti, - ešte dnes by som sedel u kráľa Trumpécia v načisto hlúpej krajine. Ale vy ste ma zachránili! Napísali ste asi 888 kíl potvrdeniek, že počúvate moje rozprávky. Keď ich kráľ uvidel, povedal:

„Eniki-beniki-kliki-bééé, prepúšťam ťa, choď, kadeľahšie!"

Nasadli sme teda s Osmidunčom do jediného dopravného prostriedku, ktorý mali v tej krajine - na rybársku loď, zvanú SOMARICA. Preplávali sme Záliv hlúposti, obišli Somárske ostrovy a nakoniec sme zakotvili v ďalšej prečudesnej krajine.

Bóóóóólááááá tóóóóó tááááákááááá préééééčúúúúúdééééésnááááá krááááájííííínááááá... Teda bola to taká prečudesná krajina, načisto spomalená ako spomalený film alebo naj spomalenejší slimák. Počujte len, ako sme to poznali.

Dopadli sme k akémusi domčeku, na akýsi dedinský dvor a čakali, čo bude. Osmidunčo čupel tichučko pri mojej nohe a ja som tichučko čupel pri Osmidunčovi a obaja sme tichučko čupeli na tom dvore. Keď začalo svitať, ozvalo sa v kuríne:

„Kííí!"

Strhol som sa.

„To bol dáky čudný kohút," vravím Osmidunčovi. „Začal kikiríkať, ale nedokikiríkal. Asi ho podrezali."

No o päť minút zaznelo z kurína ďalšie, ešte hlasnejšie „kííí". Osmidunčo od strachu zaskučal:

„Prečo ten kohút kikiríka, keď ho podrezali?"

Začal som byť nervózny:

„Čuš, Osmidunčo, možno je len zachrípnutý a nevládze spievať."

No o chvíľu to znovu zvriesklo: „Rííí."

„Ja tvojho foxteriéra!" zľakol sa Osmidunčo. „To je dáke kohútie strašidlo! Poďme preč!"

A keď o päť minút dokončil ten bláznivý kohút svoj koncert mohutným „kííí", povedal som:

„Zdá sa, že toto je nevhodná krajina! Kohút kikiríka na pokračovanie, to neveští nič dobré. Utekajme, kým nie je neskoro!"

No v tej chvíli sa na dome začali pomaly-pomaličky, po-ma-li-li-lič-ky o-tvá-rať dvere... Otvárali sa pol hodiny, hodinu a po hodine sa ukázala noha v čižme. Po ďalšej hodine sa ukázala ruka, potom druhá noha, a keď sa už blížilo k obedu, vysúkal sa z dverí na dvor po-ma-li-lič-ky veľký fúzatý chlapisko. Aj sme sa báli, aj sme chceli vedieť, kde vlastne sme, nuž som pre istotu veľmi zdvorilo zakričal:

„Dobré ráno, strýčko, vlastne, dobré poludnie! Mohli by ste nám povedať, kde sa nachádzame?"

Pol hodiny trvalo, kým na nás fúzač obrátil oči. Potom hodinu dvíhal ruku k širáku na hlave, potom hodinu dával širák dole z hlavy, ďalšie dve hodiny trvalo, kým sa nám hlboko poklonil. A práve keď slniečko začalo zapadať za hory, dootvoril fuzáč ústa a po-ma-li-lič-ky prehovoril hrubým hlasiskom:

„Nachádzate sa v načisto spomalenej krajine a ja vás čo najsrdečnejšie vítam! Buďte mojimi hosťami!"

Keď fuzáč dohovoril, bola práve polnoc, a kým prešiel cez ten malý dvorček až k nám, začalo svitať a bláznivý kohút v kuríne znova na pokračovanie zakikiríkal. Fuzáč nás veľmi pomaly privítal a vraví:

„Pozývam vás na naše skromné raňajky..."

Nuž sme začali putovať po-ma-li-li-lič-ky cez dvorček do domčeka a prišli sme tam na pravé poludnie. Od obeda do večera sme prešli cez kuchyňu do izby. Vtedy spomalený fúzatý gazda povedal svojej spomalenej žene:

„Máme hostí, rýchlo priprav raňajky!"

Kým to povedal, zase bola polnoc a od polnoci do rána tá šikovná žena uvarila kávu, dala na stôl chlieb a kilo salámy. Tak sme teda raňajkovali, lenže o dvadsaťštyri hodín neskôr, než sme pôvodne mysleli. Osmidunčo sedel pod stolom aj so svojím spomaleným psím kamarátom Rittartandom a gazdiná im hodila - samozrejme spomalene - hŕbku kostí a kožku zo salámy.

Nešťastie prepuklo, keď sme začali jesť. Bol som hladný, aj Osmidunčo bol hladný, a tak sme sa dali s chuťou do jedenia. No hrôza! Naši hostitelia ešte ani neotvorili ústa, a ja som už mal v sebe celé kilo salámy, aj celý peceň chleba, aj všetku kávu a Osmidunčo mal v sebe všetky kosti aj všetky šupy, zatiaľ čo pes Rittartando nestihol ešte ani ňuchnúť k potrave. Myslel som, že je všetko v poriadku, no odrazu len vidím, že mojim hostiteľom pomaly, pomaličky vstupujú slzy do očí.

„Bolí vás niečo?" zľakol som sa.

Po hodine kvapla fuzáčovi slza z oka, po druhej hodine druhá z druhého oka a napoludnie povedal:

„Ó, ó, ó, drahý náš hosť, odíď, lebo zahynieme od hladu. My máme všetko presne a spomalene vyrátané a potrvá nám celý deň, kým dáme na stôl nové raňajky. Obed bude až o tri mesiace, lebo už druhý mesiac pečieme mäso a celý mesiac budeme škrabať zemiaky a dva týždne robiť zápražku do polievky!"

Pozrel som pod stôl. Osmidunčo sa spokojne oblizol a zabrechal:

„Hav-hav-hav! Nevaria tu zle, dá sa to vydržať!"

No pes Rittartando zvesil po-ma-li-li-lič-ky uši, strašne po-ma-li-li-lič-ky stiahol chvost a na-na-naj-pomalšie brechol:

„Hauuuú, hauuú, som hladný ako pes!"

Cítil som sa veľmi zle a trápne. Ako sa len z tejto krajiny dostať rýchlo von, keď je spomalená? Veď tu aj tryskáče chodia ako korytnačky. A vtedy som dostal nápad: Vietor! Vietor je síce tiež spomalený, ale ešte vždy najrýchlejší z toho, čo tu možno zažiť. Dva dni trvalo, kým spomalená gazdiná vybrala zo skrine dve velikánske biele plachty. Za hodinu boli hotové dva padáky, o desať minút sme boli aj s padákmi a Osmidunčom na kostolnej veži a pri najsilnejšom závane vetra skočili sme svorne do hlbín. Vietor nás uchytil, niesol a niesol a niesol. Potom aj vietor stíchol - spomalená krajina bola už dávno za nami - a my sme pristáli na streche pekného päťposchodového domu. Pozreli sme dole, uvideli ulicu - a stŕpli sme! Najsvätejšia majoránka, veď sme zasa v ďalšej zázračnosti! A čo tam bolo na rozprávku súce, poviem vám, kamaráti moji, nabudúce.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/10380-o-nacisto-spomalenej-krajine/