O načisto zrýchlenej krajine

O načisto zrýchlenej krajine (Rozprávka)
Pristáli sme teda na streche toho päťposchodiaka a... „Hav-hav-hav-hav..." brechlo moje psisko. „Pozri dole na ulicu, Osmijanko! Zdá sa, že tu môžeme prísť o život v prvých piatich minútach!"

Pozrel som dole na cestu. Ja tvojho ancitryskáča! Všetko sa tam hnalo ozlomkrky! Autá hvižďali nadzvukovou rýchlosťou, motory brndžali rýchlosťou TU-104, kolobežky s deťmi frndžali rýchlosťou pretekárskeho motocykla a ľudia - panenka expresná! -ľudia behali po chodníkoch krížom-krážom osemdesiatkilometrovou rýchlosťou. Iba jeden staručký starček išiel asi tak šesťdesiatkou.

„Hu-hu-huuúúú," zaskuvíňal Osmidunčo. „Toto je voľáky čudný svet!"

„Sme zase v nenormále!" povedal som Osmidunčovi. „Sme v načisto zrýchlenej krajine, to je jasné!"

Našiel som dvierka na povalu, tadiaľ sme sa pretiahli. Z povaly sme vyšli na dlhú chodbu. Všade bolo plno dverí. Priblížili sme sa potichučky k jedným z nich. Visela tam ceduľa PIATA A TRIEDA. Pošepkal som Osmidunčovi:

„Veď toto je celkom obyčajná škola. Nože počúvajme!"

Počúvali sme, počúvali, a odrazu z triedy zarapkalo: „Žiak Johanes Ultrazvuk, povieš nám vybrané slová po m!"

A v sekunde sa v tej triede ozvalo rýchlo ako z guľometu:

„My, mykať, zamykať, mýliť sa, myslieť, zmysel, myš, umývať, mydlo, hmyz, šmýkať sa, žmýkať, Myjava, priemysel, mýto, hmýriť sa, hmyz, šmyk, pomyje!"

„Pánajána!" vzdychol som s obdivom: „To je teda rýchlosť! To bude jednotka ako svet!"

Ale na naše prekvapenie počuli sme spoza dverí nahnevaný hlas triedneho učiteľa:

„Johanes Ultrazvuk, ty si celkom naničhodný žiak! Súkaš to zo seba pomaličky ako z chlpatej deky! Z teba nikdy nebude riadny človek," hrmel učiteľ, „veď ty ani nevieš poriadne hovoriť. To je pätorka!"

Osmidunčo zavrčal:

„Čo od neho chce? Veď to bolo povedané načisto tryskovo!"

„Odpovedať bude žiačka Angelika Superfónová. Ešte raz nám zopakuje vybrané slová po m!"

To, čo sa potom ozvalo v tej zrýchlenej triede, nás obidvoch načisto omráčilo.

Dievčenský hlások zarapkal... nie, zamotorizoval... nie, vytryskol na jediný dúšok:

„My, mykať, zamykať, mýliť sa, myslieť, zmysel, myš, myť, umývať, mydlo, hmyz, šmýkať sa, žmýkať, Myjava, priemysel, mýto, hmýriť sa, mys, šmyk, pomyje!"

Uši sa mi načisto pokrútili od počúvania tej zrýchlenej múdrosti. Zbehli sme teda s Osmidunčom dole schodmi a chceli nenápadne vykĺznuť na ulicu. No pri vchode stál drobulinký mužíček a my sme museli prejsť okolo neho.

„To je školník," povedal som Osmidunčovi. „Správaj sa slušne, lebo školníci sú najprísnejšie svetové bytosti!"

„Kto sa to opovažuje rušiť náš rýchlovyučovací proces a chodiť po našej rýchloškole s blatom na topánkach? Kde máš cvičky, ty slimačí bratanec?"

„Nemám cvičky," povedal som nesmelo prísnemu rýchloškolníkovi. „Prileteli sme z načisto spomalenej krajiny, cvičky sme nechali doma."

Školník sa zatočil na opätku:

„Huííííí! Huíííííí! Huíííííí! Bambarabimbiri - broky - strely - patróny - kanóny - matróny! Ako len pomaly rozprávaš, ty drzo-zelený žiak!"

„Pán rýchloškolník!" povedal som. „Nechápete ešte stále, že my sme z načisto inej krajiny?"

Ale tamten ma ani poriadne nepočúval.

„Ja ti dám inú krajinu, aj kontinent supereurópsky, aj expresnú planetárnu sústavu! Hneď a zaraz privolám rýchlozástupkyňu nášho rýchloriaditeľa," a mužíček vybehol „huíííí" hore schodmi. Počuli sme len, ako na prvom poschodí ostro reže zákrutu - „huííí"!

„Utekajme, Osmidunčo!" povedal som celkom preľaknutý. „Môže sa stať, že ostaneme v tejto strašidelnej škole po škole!"

No nestihli sme ani otvoriť dvere na ulicu, keď sa ozvalo znovu „huíííí" - a dolu schodmi, ako naolejovaný blesk, zletel rýchloškolník. „Rapata papata túúúúú! Tu budete čakať, pretože rýchlozástupkyňa je na rýchloministerskej porade! Sadajte, sadajte, sadajte, sadajte!" skríkol nahnevaný mužíček.

Sadli sme si na schody a rýchloškolník šibol „huíííí" do svojej zasklenenej školníckej kancelárie. Najprv nás pozoroval oboma očami, potom len jedným a o niekoľko minút sme zbadali, že šťastlivo zaspal.

„Poďme," zašepkal som Osmidunčovi. „Vrátime sa naspäť na strechu! Máme tam padáky, možno sa dáko zachránime!"

Potichučky, ako sa len dalo, začali sme vystupovať hore schodmi.

V tej chvíli sa ale ozvalo „cŕŕŕ" a prepukla veľká prestávka. Naozaj prepukla, lebo všetky dvere sa bleskove pootvárali, ako strely z nich vybehli žiaci aj žiačikovia.

Odrazu som počul, ako do žiackeho tenulinkého revu zapišťal prísny hlas rýchloškolníka:

„Pozor, pozor, pozor! Do našej budovy vnikol spomalený chuligán! Má pri sebe psa. Hľadajte ho! Nájdite ho! Priveďte ho! Pohybuje sa rýchlosťou štyri kilometre za hodinu. Hľadajte! Hľadajte! Hľadajte!"

Rýchložiaci sa začali hmýriť ako včely v úli, medzi nimi pobehovali zrýchlení učitelia a rýchloškolník prefičal „huíííí" na prízemie a znova hore a znova dole, „huíííííí, huííííí, huííííí".

Vbehol som aj s Osmidunčom do najbližších dverí, na ktorých bolo napísané CHEMICKÝ KABINET. Nebolo tam, našťastie, nikoho.

„Rýchlo!" povedal som. „Toto je naša posledná príležitosť! Namiešame dáke chemické kyseliny alebo nekyseliny a zapálime to, nech je trocha dymu. Kým sa ten dym stratí, stratíme sa aj my."

Našiel som fľaštičky aj veľkú porcelánovú misku a začal som tam zlievať všetko dokopy. Čože som ja vedel, že náhodou vyrábam najstrašnejšiu výbušninu TETRACYKLÓN?! Dnes to už viem! A viem to preto, lebo keď som prilial tridsiatu fľaštičku, ozvalo sa: „Bum! Bumbumbum! Fuííííí! Huííííí!"

Obrovský výbuch vyrazil mňa aj môjho verného psa von oknom, až pod oblaky. Hlavy sa nám načisto zakrútili. Leteli sme, leteli, leteli a odrazu len - bác! Sedeli sme na akejsi strašne čudnej zemi. Nad nami bolo akési strašne čudné nebo. Všetko bolo strašne čudné... A či tam bolo aj niečo na rozprávku súce, poviem vám, kamaráti moji, nabudúce.