O načisto papierovej krajine

O načisto papierovej krajine (Rozprávka)
Keď sme sa po tom prudkom páde trocha spamätali, povzdychol som:

„Osmidunčo, poďakujme nebesiam, že sme tak šťastlivo ufrkli tomu rýchloškolníkovi!"

Obaja sme teda obrátili oči k nebesiam, že sa im poďakujeme, a -zamrazilo nás.

Lebo to, čo sa nad nami rozprestieralo, vôbec nebolo modré, ale naopak, bolo to durchumdurch biele a nad obzorom - zrejme namiesto slniečka - sa ligotala velikánska červená machuľa.

Osmidunčo zavyl ako pes:

„To sú dáke nemožné nebesá! Ja sa radšej poďakujem za svoju záchranu matičke zemi!"

Pozreli sme sa teda dookola, že poďakujeme matičke zemi - a šlus! Zozeleneli sme od strachu ako dobre zmrazený špenát. Lebo matička zem, na ktorú sme pristáli, bola tiež cakumpraskum nemožná. Sedeli sme síce na akejsi tráve, v akejsi záhrade, ale tráva bola snehobiela, a keď vietor zafučal, šuchotala. Odtrhol som stebielko, zahryzol doň a - fuj! Bolo to načisto mizernej chuti a nemalo to nijakej vône.

„Tfuj!" povedal som ešte raz. „Veď je to obyčajný papier! Pozriem tamto na záhon, z čoho sú tie červené ruže, biele margaréty a belasé nezábudky."

Pozrel som, ovoňal, pošúchal medzi prstami a hneď mi bolo všetko jasné.

„Sme v načisto papierovej krajine," vravím Osmidunčovi. „Ruže, margaréty aj nezábudky sú z krepového papiera. A sedia na nich načisto papierové včely a jeden čmeliak z lepenky. Co si my len počneme?"

V tej chvíli sa ozval zúrivý brechot.

„Hav-hav-hav."

Strhol som sa:

„Pozri, Osmidunčo, beží sem tvoj papierový kolega! Dohovor sa s ním, ja neovládam vašu psiu gramatiku."
Pred nami zastal obrovský psisko z tvrdého papiera, aký sa používa na topánkové škatule. Ceril papierové zubiská a papierový jazyk z červeného fluspapiera mu visel skoro po zem.

„Hav, hav!" prihovoril sa mu Osmidunčo.

Papierové zviera zagúľalo dvoma čiernymi machuľami čiže očami a odbrechlo:

„Ňaf-ňaf, hau-hau-haúúúú!"

Osmidunčo mi pošepkal:

„Vraví, že sme naozaj v načisto papierovej krajine a on osobne sa volá Papundeklo. Zavedie nás vraj k svojmu papierovému pánovi do papierového domu a tebe, Osmijanko, dajú na obed papierové rezne a mne papierové kosti a večer pred spaním nás namiesto umývania vyšmirgľujú šmirgeľpapierom!"

Prenáramne ma zamrazilo:

„Ja tvoj kancelársky hárok, vari len nemyslíš, že sa dáme vyšmirgľovať?! A že budem jesť papierové rezne! Ani nápad!"

Osmidunčo preložil moju reč svojmu psiemu kolegovi a ten čosi odhavkal.

„Papundeklo vraví, že nám nepomôže ani svätená servítka. Vraj z tejto krajiny sa ešte nikto nedostal, nakoľko papier má oveľa väčšiu príťažlivosť ako obyčajná zem."

Nahneval som sa.

„Pošli toho Papundekla preč! Ak neodíde, podpálim mu chvost!"

Neviem, ako presne to Osmidunčo preložil, ale Papundeklo odrazu strašlivo zavyl a zmizol ako blesk.

„Ha!" povedal som. „Tu sa teda ubránime, mám celú škatuľku zápaliek! Ale keď už sme tu, poobzerajme si krajinu. Potom budeme rozmýšľať, ako z nej ujsť."

Nuž sme teda začali slávny výlet. V papierovom meste boli linajkové domy a kockovaní ľudia a vyzeralo to celkom pekne, ibaže trocha bledo. Papierový vodomet na námestí striekal rôznofarebné konfety a na papierových stromoch čvirikali vrabce z papierovej vaty. V zoologickej záhrade trúbil velikánsky slon z novinového papiera a skákali tam veselé tmavé opičky z kopirováku a kopírovali všetko, čo videli. Tak sme sa po tej krajine prechádzali a smiali a ničoho sme sa nebáli, pretože ešte aj papierový boxer utiekol, keď videl naše zápalky.

Odrazu sa v krajine zotmelo. Červená machuľa na papierovom nebi zmizla, celkom ju prikryli husté biele oblaky.

„Ešte toto nám bolo treba!" povedal som. „Ktohovie, čo sa ide robiť!"

Neprešla ani minúta a nad nami strašne zahrmelo.

„Búrka, utekajme!" kričali kockovaní ľudia na uliciach a bežali, až sa im papierové nohy zapletali. V tej chvíli sa z neba začali sypať lajstre.

„Pršíííí!" kvíkalo papierové ľudstvo a dalo sa ešte do väčšieho behu. Lajstre padali a padali a ukladali sa na papierovej zemi. Zohol som sa, zdvihol jednu kvapku čiže jeden lajster.

„To je teda záhada," povedal som svojmu vernému psovi. „Pozri, Osmidunčo, veď im tu pršia samé obežníky a pozvánky na schôdzky a iné kultúrne podujatia! To je teda naozaj vedecký dážď!"

Prešla hodina, a obežníky sa len liali a liali z toho vysokého neba.

„Utopíme sa v nich!" skuvíňal Osmidunčo. „Načisto sa v tom papierovom daždi utopíme, poďme preč!"

Obzrel som sa ta aj sem, aj hentam a odrazu - to je nápad!

„Osmidunčo, ideme!" zakričal som na svoje prestrašené psíča. Z najbližšieho plota som oddrapil najväčší plagát. Boli na ňom namaľované písmená ABC a pod tým: Jedzte papier, obsahuje vitamíny! No a z toho plagátu som bleskovou rýchlosťou spravil velikánske lietadielko a z najbližšieho stromu nás odfúkol víchor. Leteli sme ponad papierový les aj ponad papierové polia, a keď sme preleteli papierový oceán - rach! Buchli sme na breh oceánsky, až sa nám v očiach zaiskrilo.

„Tu sme!" radostne brechol Osmidunčo.

A či to bolo niečo na rozprávku súce, poviem vám, kamaráti moji, nabudúce.
ZONES.SK - Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/10382-o-nacisto-papierovej-krajine/