O načisto detskej krajine

O načisto detskej krajine (Rozprávka)

Najprv sa nám zdalo že sme pristáli na obyčajnom detskom ihrisku. Bola tu veľká hromada piesku, vláčik-dreváčik, drevené autíčka, handrové bábiky a pieskový tunel. Ale hneď mi bolo podozrivé, že tu nie je nijaký dospelý dozor. A na tabuli pri ihrisku boli namaľované dopravné prostriedky - autá, vláčik, bicykel a kolobežka.

Osmidunčo sa potešil:

„Hau-hau, zdá sa, že sme doma!"

„Mýliš sa, verný pes!" povedal som hrobovým hlasom. „Na našich detských ihriskách je predsa pekelný vreskot. A tu? Počuješ to ticho? Ako v dákom úrade!"

V tej chvíli ma poťahal za rukáv asi trojročný chlapček:

„Koho jáčite hjadať?"

Najprv som chcel povedať: „Pá, pá, maličký," ale odrazu len vidím, že ten fafrnok má síce málo rokov, ale už je natiahnutý v uniforme. Zasalutoval som teda a vravím:

„Pán generál, hlásim pristátie Osmijanka a jeho psa Osmidunča vo vašej krajine. Chcel by som vedieť, kde sa vlastne nachádzame."

Fafrnok si utrel noštek do rukáva, vytiahol z vrecka cumlík, zo dva razy zacmúľal a vraví:

„Nachádžate ša v načišto detškej kjajine a ja šom tu miništej detskej dopjavy!"
Poklonil som sa pred tým ucmúľancom:

„Pán minister," hovorím, „akýmsi dopravným nedorozumením dostali sme sa do vašej krajiny. Nemáte náhodou nejakú zvyšnú kolobežku, ktorá by nás odviezla o kus ďalej? Neradi by sme vyrušovali váš detský svet..."

„Nevyjušujete," povedal minister, vytiahol z tajného vrecka červenú lízanku a milo sa na mňa usmial: „Vežmi ši, ťoťo ti dám. Aj kojobežku doštaneš, ale najprv mušíš nakješliť žiadosť!"

„Nakreslím, naskutku nakreslím!" zaradoval som sa. „Alebo radšej napíšem, to bude rýchlejšie a zrozumiteľnejšie."

„Nešúhlaším!" odšušlal minister dopravy. „My nevieme čítať, pjetože my šme detšká kjajina a žjušili šme všetky školy!"

„Aha!" pochopil som. „Ale keď ste zrušili školy, prečo ste nezrušili aj žiadosti?"

Malý minister smutne potiahol cumeľ. Potom si ho strčil za ucho a vraví:

„V dospelej kjajine šme sa naučiji od došpelých ľudí, že bež újad-ných žiadoští ša nedá žiť. Tak žijeme šo žiadosťami."

Čudáci! pomyslel som si, ale celkom potichu, aby som neurazil ministra. A hlasno som sa opýtal: „A máte aj nejakého kráľa?"

„Jašnačka!" povedal ministerko a znova si pichol cumlík do úst.

„Ako sa volá?" zaujímal som sa o detského králička.

„Neviem!" vzdychol minister. „Každý deň máme djuhého kjája. Niekedy aj každú hodinu. Lebo kjájom je ten, kto ša vie najlepšie biť a kto vyhjá. A vyhjá vždy niekto djuhý."

„Rozumiem!" šepol som načisto roztraseným hlasom, lebo takto som ešte nikdy nevidel voliť kráľa. „Ste veľmi zaujímavé kráľovstvo."

To som povedal a netušil, čo všetko ešte v kráľovstve uvidíme. A uvideli sme! Sušľavý drobček ministerko nás povodil kade-tade a vysvetlil všetko, čomu sme nerozumeli. Prešli sme Ministerstvom pre domáce aj zahraničné lízanky, na Ministerstve vojny nám ukázali najtajnejšie zbrane: gumipušky, vodné pištole, čokoládové meče a drevené flintičky. Na Ministerstve kultúry sme si vypočuli z nekonečnej gramoplatne najmodernejšiu rozprávku o marcipá-novej chalúpke a nakoniec nás minister pozval na hostinu. Pozostávala z grískaše, posypanej kakaom, z pohára malinovky a porcie strúhanej mrkvičky.

„Ošmijankóóó," skuvíňal môj verný pes. „Bolí ma ž tej hoštiny bjuško!"

„Nešušli!" pošepol som zlostne Osmidunčovi, lebo aj mňa bolelo bruško. „Treba nakresliť žiadosť a dostať sa do krajiny dospelých, lebo mne sa akurát žiada pečená bravčovina!"

Odbehli sme teda rovno z hostiny do papiernického obchodu. Dvojročná predavačka s mašľou vo vlasoch síce nepoznala peniaze, ale dala nám papier aj ceruzku za dve gombičky a jeden špendlík s farebnou hlavičkou. Vybehli sme z obchodu ako blesk, sadli do najbližšieho lekvárového baru a tam som v tichosti a pokoji nakreslil žiadosť. To jest, nakreslil som dve kolobežky, na jednej seba, na druhej Osmidunča. Potom sme išli na Ministerstvo dopravy. Náš ministerko si poprezeral obrázok zo všetkých strán a povedal:

„Je to vejmi kjášna žiadošť. Ale ešte mi k nej mušíš vymyšlieť aj bášničku!"

Osmidunčo zazúril a chcel na ministerka vrčať, ale upokojil som ho a vravím:

„Máte pravdu, pán minister. Deťom to najlepšie! Tu je báseň!" A v mihu-okamihu som vybásnil:

„Tam, kde chodí kolobežka,
nikdy nikto nezamešká.
Nechcem auto, nechcem vlak,
prezradím vám pravdu číru,
že raz vzlietnem ako vták,
s kolobežkou do vesmíru."

Keď to ministerko počul, radostne zatlieskal ručičkami a v momente dal pristaviť dve nádherné kolobežky po generálnej oprave, ktoré nemali dokopy najazdené viac než dákych tristotisíc metrov. Naštartovali sme, teda vlastne prichystali sme si nohy a labky, a fŕŕŕ... vyleteli sme z tej načisto detskej krajiny ako na pretekárskych motorkách. Ministerko nám ešte dlho kýval na rozlúčku, ale my sme už mysleli na budúcnosť - kam sa zasa dostaneme, a či tam bude niečo na rozprávku súce? Ale o tom až nabudúce.

Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/10383-o-nacisto-detskej-krajine/