O prvom detektívovi

O prvom detektívovi (Rozprávka)
Najsamprv vám musím rozpovedať, prečo som ja vlastne potreboval vo svojom obyčajnom živote až osem detektívov čiže pátracích mužov. Nuž preto, lebo to, čo detektívi hľadali a po čom pátrali, sa stratilo mne. Vlastne to ani nebolo TO, ale bol to TEN. Ten môj brechajúci, verný a chlpatý psíček a aj váš kamarát - Osmidunčo.

Počúvajte, ako sa to stalo. Bola sychravá tmavá noc. Z neba daždilo a dážď mi plieskal na obloky, ba aj na televíznu anténu.

V takomto počasí by človek ani psa nevyhnali pomyslel som si a hneď som aj pocítil veľké podozrenie: či môjmu Osmidunčovi neprší do búdy!

Vyšiel som do mokrej noci. Búda bola síce zdnuka suchá, ale načisto prázdna, lebo v nej chýbal - môj pes. Jednoducho ho nebolo.

Zľakol som sa, to je teda pravda, a začal som čakať do rána. Ráno sa však môj pes Osmidunčo nevrátil. Ani o týždeň, ba ani o dva týždne. Tak som sa ešte viacej nastrachoval a takto som strašil sám seba:

Určite ho uniesli dáki dunajskí piráti! Alebo ho chytil šinter, chytač psov, a bude žiadať od rozhlasu vysoké výkupné! Alebo ho ukradol dáky žiak a drží ho doma v otroctve!"

Tak som sa bál, až som prišiel na myšlienku: nájdem si súkromného detektíva, nech ten detektív vyňuchá môjho psa, na to je predsa detektívom!

V telefónnom zozname som našiel adresu najznámejšieho aj najtajnejšieho, aj najsúkromnejšieho detektíva Rafaela Ňufáčika. Hneď som sa pobral k nemu na Pátraciu ulicu, číslo... vlastne aj číslo domu je tajné, tak to teda nepoviem.

Pri dverách mi otvorila černošská tanečnica.

„Prepáčte, pani čierna občianka," povedal som. „To je omyl! Hľadám najtajnejšieho detektíva Rafaela Ňufáčika."

V tej chvíli si tanečnica zobliekla čiernu kožku, do ktorej bola len oblečená, a predo mnou stál chlap s fajkou v zuboch:

„Som detektív Ňufáčik," povedal ten chlap. „Bol som len tak mierne preoblečený, pretože dnes prídu vyberať za elektrinu a plyn a ja sa nechcem dať poznať, lebo nemám peniaze."

Hoci som bol trochu prekvapený, povedal som čo najpokojnejšie:

„Vaše preoblečenie mi neprekáža. Ak pre mňa vykonáte jednu prácu, dostanete od rozhlasu honorár."

„Ideme!" povedal Rafael Ňufáčik. Vybral zo skrine psie šaty, obliekol sa do nich a v minútke bol z neho krásny biely pudlík s červenou mašličkou na hrdle. Stal si na štyri labky, zabrechal a zavrtel chvostíkom:

„Hav, hav, ideme, nájdeme vášho psa Osmidunča!"

Stŕpol som. Ako vie, že hľadám svojho osmipsa?

Detektív sa trochu psovsky zasmial a brechavo odvetil:

„Povedali ste rozhlas! Vyzeráte ako osmička. Ste teda rozhlasový Osmijanko. Čo vy môžete stratiť? Nuž len to, čo máte. A máte iba psa!"

„Mal som," vravím detektívovi. „Prosím vás, vyňuchajte niekde môjho Osmidunča!"

Detektív vybehol na ulicu. Ja za ním.

„Všetko mi je jasné," povedal. „Všetko mi je jasné, len mi je nejasné, kde ten pes je. Treba sa na to spýtať psov. Preto som sa takto preobliekol, aby som získal psiu dôveru a niečo sa od nich dozvedel!"

Pri cukrární sme uvideli vlčiaka:

„Stoj!" povedal ľudským hlasom detektív a zabrechal na vlčiaka:

„Hav-hav-hav-hav!"

Vlčiak zavrčal, vyceril zubiská, ešte raz zavrčal - a v tej chvíli sa rozbrechali všetky susedné ulice a zo všetkých strán sa k nám začali hrnúť psiská.

„Priatelia!" povedal detektív, akože pudlík, tomu vrčiacemu zástupu:

„Hľadám vášho kolegu Osmidunča! Kto ma privedie na jeho stopu, dostane safaládku, hav-hav-hav-hav!"

Ja som rozumel, čo vraví slávny detektív, lebo hovoril a brechal celkom človečou gramatikou. No tie brechajúce a vrčiace zvery nepochopili, zdá sa, durchumdurchnič! Ešte raz zborovo zabrechali a - ham! - slávnemu detektívovi odleteli obe pudlíkovské uši. „Ham!" začali lietať naondulované chlpy. „Ham, ham, ham, vŕŕŕr!" - zmizol aj kučeravý chvostík.

Vtedy sa najslávnejší detektív Nufáčik postavil na zadné, teda vlastne normálne vstal a normálne sa pustil do behu. A všetci tí vrčiaci havkáči za ním. A ja tiež za ním, aj za havkáčmi. Ach, vy moje nohy, nožičky! Ešte šťastie, že chodia trolejbusíčky! Skočili sme do trolejbusu, dvere sa zavreli, havkáči ostali na ulici a sprievodca zakričal:

„Psov bez náhubku vodiť do trolejbusu je zakázané, pane! Vyhoďte toho psa!"

Vtedy si slávny detektív Ňufáčik zobliekol psiu hlavu a všetci v trolejbuse zhíkli! Zázrak! Pes sa premenil na človeka. A kúpil si od sprievodcu lístok.

Tak sa to aj skončilo s prvým najslávnejším a najtajnejším a najsúkromnejším detektívom. Povedal mi:

„Prípad je uzavretý! Váš pes je stratený! Ďalej nepátram!"

A vystúpil z trolejbusu.

Ale ja to predsa takto nenechám! Ktože by v biede opustil verného psieho kamaráta?! A tak som hneď začal hľadať ďalšieho a hlavne šikovnejšieho detektíva!