O druhom detektívovi

O druhom detektívovi (Rozprávka)

Keď teda detektív Ňufáčik vyskočil z trolejbusu, viezol som sa ďalej a sám pre seba takto rozmýšľal: „Čo ja len budem robiť, kde ja teraz nájdem detektívneho náhradníka?"
V tej chvíli mi na plece poklepal nenápadný muž a pošepkal mi nenápadne do ucha:
„Vystúpte za mnou, nájdem vášho psa!"
Hlava sa mi zakrúžkovala od prekvapenia, ale poslušne som vystúpil.
„Ako viete, že sa mi stratil pes?" opýtal som sa chlapíka, keď sme potom zastali na chodníku.
„Pche!" povedal pohŕdavo. „To by poznalo aj malé decko! Videl som predsa svojho kolegu Nufáčika v psom preoblečení. To znamená, že hľadal psa. No a okrem toho vy ste v trolejbuse vzdychali. Keby ste psa našli, nevzdychali by ste. Teda je jasné, že ste psa nenašli."
„Pane!" povedal som. „Klaniam sa vašej jasnozrivosti! Môžete mi povedať, kto ste?"
Muž sa nenápadne poobzeral. Potom sa naklonil k môjmu uchu a tichulinko pošepkal:
„Aj paneláky majú uši!" a vytiahol z vrecka vizitku, na ktorej bolo napísané jeho meno. Prečítal som si:

JOZEF RODOKAPS, špeciálny detektív,
prvá cenová skupina


„Pane!" skríkol som. „Presne vás potrebujem! Vyňuchajte môjho verného psa Osmidunča!"
Detektív siahol do druhého vrecka a vybral odtiaľ ďalšiu vizitku.
Čítal som:

Stopovanie skončím úspešne dnes večer.
Poplatok tisíc korún vložte do zapečatenej obálky.


Hlava sa mi zase trošku zakrúžkovala, tentoraz z toho vysokého poplatku, ale povedal som:
„So všetkým súhlasím, veď ide o život môjho osmikamaráta! Pán detektív, ráčite sa taktiež preobliecť za psíčka?!"
„Neráčim," povedal detektív Jozef Rodokaps. „Preobliekame potrebujú detektívi druhej cenovej skupiny. Mne postačí, ak mi poviete niekoľko potrebných vecí. Po prvé: bolo to zviera naozaj pes, alebo sa len tvárilo, že je pes?"
„Bol to najnaozajstnejší pes!" vykríkol som. „A nádherne psovsky to brechalo, hav-hav-hav..."
„Na to sa vás nepýtam!" povedal detektív. „Hlas čiže brechanie možno zmeniť, na to sa nedá spoliehať. Povedzte radšej: aké dlhé bolo vaše zviera-pes?"
„Nóóó..." zamyslel som sa. „Nebolo akurát veľmi dlhé, asi tak ako zajačik... a malo biele chlpy."
„Na to sa vás nepýtam!" povedal detektív prísne. „Vlasy aj chlpy možno v prípade potreby ostrihať alebo aj premaľovať. Povedzte radšej, koľko nôh malo to zviera, ktoré vyzeralo ako pes?"
„Och, ty sväté svietidlo!" zanariekal som. „To zviera bolo naozaj pes a malo štyri labky a ostré zubiská!"
„Na to sa vás nepýtam!" hneval sa detektív. „Zubiská si možno v prípade potreby ohobľovať alebo aj načisto vytrhať. Idem! Podľa toho, čo ste mi povedali, nájdem do 19. hod. 36. min. vášho akoby psa..."
A odišiel nápadne nenápadnými krokmi.
Pobral som sa tiež nenápadne za detektívom. Všetkým osem vlasov na hlave mi vstávalo od strachu, keď som videl, čo stvára. Hneď na susednej ulici vytiahol z vrecka krajčírsky meter a začal premeriavať všetkých psov a túlavé mačky. Ba v jednom mäsiarstve premeral aj mrazenú hus. Potom sa mi stratil - akoby sa do zeme prepadol.
Čo teraz? Pomaly sa schyľovalo k večeru, nuž pobral som sa domov.
Presne o devätnástej hodine a tridsiatej šiestej minúte zazvonil pri mojich dverách zvonček. Otvoril som. Za dverami stál detektív Jozef Rodokaps a na rukách niesol - malé kvíkajúce prasiatko.
„Tu je váš verný pes!" povedal slávny Rodkaps a postavil prasiatko na zem. Zakvičalo a šuch! - schovalo sa pod posteľ.
„Oh, laterna magika aj tragika!" zaplakal som naj plačlivejším hlasom. „Veď ste mi priniesli čistokrvnú bravčovinu, a nie môjho psa!"
Slávny detektív sa rozzúril:
„Vy nevzdelanec! Nepoznáte svoje vlastné zviera! Či netušíte, že váš pes mal nečestné úmysly? Preoblečený za prasiatko dostal sa až do družstevnej ošipárne a chcel sa dať zadarmo vykŕmiť. Má toto zviera dĺžku zajaca? Má! Má toto zviera štyri labky? Má! Teda čo chcete? Je to váš pes!"
„Ale veď nebreše!" plakal som naďalej.
Detektív pohŕdavo zasyčal:
„Nevzzzzdelaneccc! Hlas má zmenený podľa bravčovej potreby!"
„Ale ani biele chlpy nemá, iba štetiny!"
„Pane!" povedal detektív prísne. „Zviera sa potrebovalo bravčovo zamaskovať, tak sa dalo ostrihať na kanadský trávnik!"
„Ale ani zubiská nemá, iba také malé, prasiatkovské!"
„Ohobľované!" povedal detektív. A prísne dokončil: „Je to váš pes a ja ho v mene zákona zatýkam pre príživníctvo!"
Vytiahol prasiatko spod postele, vzal ho pod pazuchu a odišiel, tresnúc neslušne dvermi. Ani si nepýtal poplatok tisíc korún. A vlastne načo, keď má namiesto poplatku také pekné prasiatko?!
No hej, ale ja nemám ani prasiatko, ani môjho psíčka! Čo robiť? A kam sa obrátiť?