O treťom detektívovi

O treťom detektívovi (Rozprávka)
Tentoraz som sa obrátil na tretieho detektíva - naozajstného odborníka. Ako sa povie - zverského špecialistu. On sa totiž zaoberal špeciálne hľadaním stratených zverov, teda uletevších kanárikov alebo papagájov, zatúlaných mačiek a, samozrejme, aj hľadaním stratených psov.

Detektívovu adresu som sa dozvedel v zoologickej záhrade. Tam ho už dobre poznali, pretože im kedysi objavil po celkom krátkom pátraní jedného ujdeného tigra, ktorý vtrhol rovno do preplneného kina a chcel zožrať herečku na filmovom plátne. Herečku ten tiger, samozrejme, nezožral, pretože bola len nafilmovaná, ale z plátna odhryzol velikánsky kusisko, takže tam potom tri mesiace nemohli premietať širokouhlé filmy.

Okrem tigra objavil zverský detektív Hektor Včelička aj dve ukradnuté opičky. Vlastne ani neboli ukradnuté, len akosi ušli z klietky, pridali sa k žiakom, ktorí boli v zoo na školskom výlete, a nikto nezbadal, že medzi deťmi vyskakujú a škriekajú aj tí dvaja nežiaci. Ale detektív to zbadal, pretože žiaci lízali zmrzlinu a opičky nelízali, pretože nemali korunu. Tak ich ten detektív spoznal a priviedol nazad do klietky.

Nuž na tohto slávneho detektíva som sa obrátil. Vošiel som do jeho stopovacej kancelárie a on hneď do mňa:

„Stratili ste živočícha?"

„Áno," povedal som slávnemu Hektorovi Včeličkovi. „Stratil sa mi môj milovaný..."

„Dosť!" prerušil ma detektív. „Nič nevravte, ja sám si zistím, čo sa vám stratilo, to je moja povinnosť. Zaveďte ma na miesto činu."

„Akého činu?" opýtal som sa strašne vyľakaný. „Nikto predsa nikoho nezabil, mne sa len stratil môj..."

„Dosť!" prerušil ma znova detektív. „Zaveďte ma na miesto, kde ste naposledy videli živočícha! Okamžite zistím, o koho ide!"

Nuž pobrali sme sa pekne vo dvojici, až sme došli ku psej búde, v ktorej kedysi býval môj najdrahší brechajúci kamarát.

„Tu v tejto búde som ho videl naposledy!" vravím slávnemu Hektorovi Včeličkovi.

„Aha!" povedal detektív a vytiahol velikánske zväčšovacie sklo.

Najprv si poobzeral okolie búdy, potom vliezol dnu, a o chvíľu víťazoslávne vyniesol hovädziu kosť, ktorú tam ešte nedávno obhrýzal môj verný pes.

„Tu je to! Tu je hlavná a osudná stopa!" povedal detektív Včelička a pichol mi to hovädzie rebro rovno pred nos.

„Pane!" povedal som. „Bojím sa, že ste sa zmýlili. Toto nie je stopa, toto je kosť z obyčajnej..."

„Dosť!" zvolal slávny detektív. „Sám zistím, komu patrila kedysi táto kosť, a zistím aj, prečo sa nachádza na takom podozrivom mieste!"

„Pane!" zabedákal som. „Toto predsa nie je nijaké podozrivé miesto a tá kosť tam ležala celkom normálne, pretože toto miesto je obyčajná..."

„Dosť!" zahrmel detektív. „Sám zistím, aké je toto miesto, aj aký je toto drevený domček. To je moje detektívske povolanie. Odíďte domov, občan, a nevyrušujte ma v pátraní. Výsledok vám oznámim v najkratšom čase!"

Nuž čo som mohol robiť? Išiel som domov a čakal a čakal, pokým detektív Včelička pátral a pátral za mojím strateným živočíchom.

Prešiel deň, prešli dva a na tretí deň objavil sa slávny detektív v mojej izbe. Bol oblečený v načisto čiernych šatách a v očiach mu hrali slzy ako hrachy.

„Pane!" povedal mi pohrebným hlasom. „Dovoľte, aby som vám oznámil smutnú zvesť, že váš živočích už nie je medzi živými."

„Čože?!" vykríkol som a srdce sa mi rozklepalo ako bociansky zobák. „Môj Osmidunčo už nežije?"

„Aký Osmidunčo?" opýtal sa začudovaným hlasom slávny detektív Hektor Včelička.
„Nič neviem o nijakom Osmidunčovi. Ale váš drahý živočích, predpotopný mamut, zahynul už pred mnohými tisícročiami. Kosť, ktorú sme vtedy našli, bola jeho kosť!"

„Panenka aj pandrláci!" naľakal som sa prenáramne. „Akýže mamut? Aká mamutia kosť? Veď to bola kravská kosť, namojdušu!"

„Omyl!" zahriakol ma slávny detektív. „Všetko som vedecky preskúmal vo svojom detektívnom laboratóriu. Aj tú kosť som chemicky rozložil na tekutinu a potom na pary, a tak som zistil, že zviera, ktoré bolo majiteľom tejto kosti, bolo také staré, že mohlo žiť len pred tisícimi rokmi. Teda to mohol byť len mamut!"

„Pane!" povedal som detektívovi, „bola to obyčajná kravská čiže hovädzia kosť a varila sa ešte nedávno v našej hovädzej polievke. Bola to kosť zo súčasnej kravy, možno trocha staršej, ale určite nemá nič spoločné s mamutom."

Tak som toho slávneho detektíva presviedčal a presviedčal, ale nijako som ho nemohol presvedčiť. Nakoniec mi povedal:

„Pán Osmijanko, vaša nedôvera ma uráža. Odmietam naďalej s vami spolupracovať. Zaplaťte mi kilo dynamitu, ktorý som použil na rozbitie tej mamutej kosti, a hľadajte si sami svojho dávno vyhynutého mamuta!"

Potom Hektor Včelička odišiel a ja som zasa ostal celkom sám. Ba čo viac, urazil sa jeden svetový detektív a ja neviem, ako ho mám presvedčiť: že psia búda nie je praveká jaskyňa, že kosť je kravská čiže hovädzia a že nehľadám nijakého mamuta, ale svojho verného psíčka Osmidunča.