O štvrtom detektívovi

O štvrtom detektívovi (Rozprávka)
Ej, smutná, presmutná bola moja hlavička, ej, ťažká, preťažká bola moja nožička, ba vlastne nožičky moje boli preťažké a vonkoncom aj dnukoncom otlačené. Behal som totiž na tých svojich osmičkách... pardon, nožičkách... a hľadal a hľadal štvrtého, ktorý by už konečne našiel môjho psa verného, Osmidunča zvaného, mnou milovaného, krásne rozbrechaného, načisto strateného.

Nuž ako som tak behal a plakal, pomyslel som si: Idem ja domov, poplačem si v samote, lebo je nedôstojné plakať vo verejných miestnostiach alebo dokonca na ulici. Raz-dva môžeš byť pod kopytami trolejbusu a potom si už naveky doplakaný. Tak som teda zastavil slzu na polceste a chcel som ju pustiť až doma. No doma ma čakal list - expresso, rekomando, par avion. A v liste nasledovné riadky:

Seňor! Sledujem vaše osudy, ktoré každý štvrtok rečníte v rozhlase. Karrramba, kam ste podeli svojho psa? A prečo máte také nemožné pátracie postavy, ako holi tí traja nemožní detektívi? Prečo, ó, habanéra, nezavoláte najlepšieho ňucháča tohto storočia, čiže mňa? Ak ma zavoláte, budem prídený a vy budete mnou poradený. Váš tajný priateľ - detektív na penzii Franto Sorento.



PAN TAJNY PRIATEL SORENTO PRIJIMAM VASU PONUKU

A NAJIMAM VAS NA VYNUCHANIE SVOJHO PSA!

Neprešlo ani tristo hodín a na streche môjho obydlia pristála prúdová helikoptéra. Vysadol z nej penzionovaný detektív Franto Sorento. „Pane!" povedal mi. „Robíte chybu, že stále iba hľadáte a chodíte. Ja som už starší človek, hoci aj dušou nacelkom detinský. Ale mám reumu a musím hľadať tak, aby som vlastne nechodil, ale aby to, čo sa stratilo, chodilo za mnou. Je potrebné, aby váš pes bol do-stanovený domov sám od seba."

„Aha," povedal som. „Lenže ako môže byť dostanovený, keď neviem, kde je?"

Detektív Sorento si ľahol na diván a vraví: „Napíšte inzerát čiželi verejné oznámenie do novín. Napíšete, že hľadáte zviera menom pes Osmidunčo a kto ho má, nech ho privedie. My si tu naňho počkáme, nošak?"

„Pane," povedal som celý naradovaný. „Na ten nápad som naozaj neprišiel! Veď je to také jednoduché!" A hneď som sadol a písal, až som napísal takéto verejné oznámenie čiže inzerát:



Hľadám svojho načisto strateného psa, farby bielej, chlpov chlpatých,

očí okatých, uší ušatých.

Zviera počúva na meno Osmidunčo a súc vrátené, bude riadne peniazmi vyplatené.

Tak som to napísal a tak to aj na druhý deň bolo vytlačené v novinách. Prešiel deň, detektív Sorento ležal ešte stále na mojom diváne, ale pri dverách už zacengalo cengadlo. Otvoril som. Na prahu stál muž a na remeni držal obrovského vlčiaka.

„Tu je váš pes, pán môj," povedal mi. „Som statočný nálezca, preto vám ho vraciam. A okrem toho priveľa žerie."

„Omyl!" zakričala tenučkým hlasom akási pani tesne za tým chlapom a strčila mi do ruky malé chlpaté šteniatko hrdzavej farby. „Toto je váš pes, ja som statočná nálezkyňa a žiadam si odmenu!"

Celý svet sa mi obrátil takpovediac dole hlavou, ale kým som stihol povedať slovo, prifrčal poklusom akýsi žiak a viedol na remeni troch bernardínov a jedného foxteriéra. Ten žiak na mňa volal:

„Pán Osmiján! Tu je váš pes, vyberte si, ktorého chcete. Som naj-statočnejší nálezenec našej školy!"

„Nie!" zvolal som zúfalým hlasom. A ešte raz: „Niééé!"

Ale potom som už nič nemohol zvolať, lebo som uvidel celú psiu karavánu, ako tiahne našou ulicou, rovno k môjmu obydliu. Každý pes viedol jedného človeka, vlastne každý človek viedol najmenej jedného psa, a bolo zavýjanie veliké, aj brechanie nesmierne, aj skuvíňanie, aj škrípanie zubov, aj trhanie nohavíc. A psiská sa len hrnuli a skučali a skučali a všetci ľudia nad tými psami kričali:

„Som najstatočnejší nálezca a vynálezca, tu je váš Osmidunčo, aj keď sa volá Punťo!"

„Milosť!" zakričal som konečne a osemsto psov sa ozvalo: „Haú-í
úú, haúúú, vŕŕŕŕ, vŕŕŕŕ..."

V tej chvíli vyšiel z izby detektív Franto Sorento a povedal:

„Seňor Osmijanko! Tu máte príklad veľkej lásky k blížnemu! Tu máte svojich osemsto psíčkov, žite s nimi v šťastí a spokojnosti a spomeňte si občas na starého penzionovaného detektíva! Splnil som svoju veľkú úlohu, odchádzam do Trnavy. Arivederči, slovenská Róma!"

Franto Sorento nasadol do helikoptéry a zmizol v belasom jarnom nebi smerom k trnavskému futbalovému ihrisku. A ja som stál a psi zavýjali a občania preč utekali a tých všetkých brecháčov mi tam nechávali. Odvtedy si už ani zmrzlinu nekupujem, ani nanuk nedoprajem, pretože musím nakŕmiť osemsto psov, z ktorých ani jeden nie je Osmidunčo. Kamaráti moji, kto chce krásneho psíčka rôznej veľkosti a farby, nech mi napíše alebo nakreslí, akého by si želal. Mám tu všetky fajty, sorty aj sortimenty. Pošlem vám psíčka, aj dvoch, ba aj troch, ba aj všetkých osemsto, lebo ja musím ísť do sveta hľadať svojho jediného a najjedinejšieho Osmidunča.