O piatom detektívovi

O piatom detektívovi (Rozprávka)
Na svete je to tak, že človek nikdy nevie, kedy si spraví dobre a kedy si spraví lepšie. Ako som vám už minule povedal - nahromadila sa mi veľká zásoba psov. Ešte šťastie, že si ich deti okolo mňa vypýtali a ja som ich všetkých rozposlal do sveta. Nemám už teda osemsto psov, ale zato mám osemtisíc detských psích obrazov a nemôžem si doma ani čaj uvariť, lebo ich mám uskladnené všade, aj v kuchyni.

Ale to nič, obrazy aspoň nebrešú a nepožierajú mäsitú potravu. Teda čaj si vypijem v bufete - a hneď vám aj rozpoviem, ako som v tom bufete, pijúc čaj, našiel piateho detektíva.

Teda mal som plný byt psích obrazov, išiel som si do bufetu vypiť čaj a vedľa mňa popíjal kyslé mlieko taký celkom obyčajný chlapík. Ani som si ho spočiatku nevšimol. Odrazu ten chlapík zakričal:

„Platím!" a vytiahol mi z ucha - aby ste rozumeli: nie zo svojho, ale z môjho ucha - korunu.

„Pane!" rozčúlil som sa. „Ráno som si uši umýval a nijakú korunu som v nich nemal! Čo sú to za chuligánske výchovné prostriedky?!"

„Prepáčte," povedal ten kyslomliekový chlapík a nesmelo zagúľal očami. „Pomýlil som sa troška!" a chytil tú z môjho ucha vytiahnutú korunu a položil mi ju do druhého ucha.

„Pane!" zakričal som na celý bufet. „Moje ucho nie je banka ani šporovlivé prasiatko, nepchajte mi tam svoj celomesačný plat!"

„Prepáčte!" povedal ten chlapík ešte nesmelšie a vytiahol mi korunu - z nosa.

„En ten týnus, sárakatýnus, plus aj mínus!" zvolal som mocnejším hlasom. „Pane, vy ma urážate na bufetovej verejnosti! Prečo mi vyťahujete z nosa peniaze, keď ja nemám nijakú peňažnú nádchu, naopak, mám nádchu bez peňazí?!"

„Prepáčte!" povedal ten chlapík načisto ľútostivo. „Ja som kúzelník a nemôžem za to, že musím stále robiť nejakú kúzla. To je moje zamestnanie aj moje nešťastie. Odpustite mi!"

Prezrel som si chlapíka, fakt, vyzeral vážne, až smutne.

„Pane!" povedal som. „Odpúšťam vám, človek niekedy nemôže za to, čo činí. Aspoň mi ale povedzte, aké kúzla ešte robíte okrem týchto peňažných?"

Chlapík, smutný ako kyslé mlieko, zavzdychal:

„Vyťahujem z nosa koruny, z klobúka zajace, zo škatule holuby a zo šnuptichle, teda vreckovky, papierové ruže."

„Pane," povedal som slávnostným hlasom, „keby ste chceli byť mojím piatym detektívom, mohli by ste mi z niečoho vytiahnuť aj psa? Bieleho, malého, chlpatého psa, ktorý počúva na meno Osmidunčo?"

Chlapík sa zamyslel a vytiahol z kyslého mlieka päť belostných holubov. Vypustil ich dverami na námestie a vraví:

„Psov v bufete neťahám. Pes by sa vám do ucha nezmestil, a okrem toho by nás mohli pokutovať. Ale som ochotný stať sa detektívom na večernom cirkusovom predstavení a tam vám môžem vytiahnuť Osmidunča z aktovky."

Samozrejme, dohovorili sme sa hneď a zaraz. Zaplatil som chlapíkovi ešte jedno veľké kyslé mlieko a bežal som kúpiť si lístok na večerné cirkusové predstavenie.

Začalo sa to o ôsmej. Najprv cvičili na kadejakých špagátoch rôzne tanečnice, potom robili šašovia kotrmelce, potom jedna krasojazdkyňa skoro spadla z koňa a potom jeden lev zabudol zavrieť ústa a každý videl, že nemá skoro žiadne zuby. Ale to nebolo zaujímavé. Čakal som na svojho detektívskeho kúzelníka.

Najprv vyťahoval občanom koruny z uší, potom ťahal ruže a tie holubice a nakoniec povedal:

„Teraz prosím jedného pána o aktovku!"

Ten pán som bol, samozrejme, ja. Kúzelník vzal aktovku, postavil ju na stôl, do aktovky dal papierovú ružu aj zajaca, aj jedného holuba a povedal:

„Teraz vyrobím - abrakadabraka - z tých troch predmetov jedno načisto iné zviera!"

„Psa!" vykríkol som radostne.

Ale kúzelník na mňa výhražne žmurkol a robil sa, že ma nepozná. Prikryl aktovku obrusom. Potom vzal paličku a mrmlal:

„Šibi-ryby-hibridibri - nech si v kýbli!"

Potom zavesil obrus na zábradlie, otvoril aktovku a zavolal:

„Vylez, ty zázrak storočia, a brechaj ako pes!"

Načisto som sa zabudol od rozčúlenia a zavolal som na celý cirkus:

„Osmidunčo, poď sem!"

Aktovka sa zamrvila, čosi prečudesne zapišťalo, zakvíkalo a z aktovky vyskočila... ha...! hu...! nestvora! Nestvora vyzerala ako zajac, mala však holubovské krídla a miesto chvostíka papierovú ružu. A tá nestvora namierila svoje skoky rovno ku mne a kvíkavo pobrechávala:

„Haúúú, cukrúúú, hvííí!"

Najprv som skamenel, potom zdrevenel, nakoniec som sa ale predsa len počlovečil a behom...! ta het...! Preč od toho zázračníka aj od tej kombinovanej nestvory, ktorá sa chcela robiť Osmidunčom!

Tak som teda prinútený hľadať ďalšieho detektíva, ktorý nepije kyslé mlieko, ale vie hľadať stratených psov.