O šiestom detektívovi

O šiestom detektívovi (Rozprávka)
Šiesty detektív, ktorého som vo svojom psom rozpoložení poprosil o vedeckú pomoc, vlastne nebol ani detektív, ale detektívka. Bývala na Vešteckej ulici a vykladala karty na stôl. Totiž - ona tie karty vyložila na stôl, pokukala na ne a hneď a zaraz každému povedala: čo ho čaká, čo ho neminie, čo má na srdci, aj čo má pod nohami.

Túto detektívsku veštkyňu som nenašiel úradnou cestou, pretože úradnou cestou možno hrať s kartami mariáš alebo hlúpeho Ďura, ale úradnou cestou nemožno z karát predpovedať veci budúce. Na predpovedanie vecí budúcich majú ľudia rôzne plány, a nie mariášové karty.

Tak som teda tú vešteckú detektívku našiel tajnou cestou, a preto vám ani nemôžem prezradiť, od koho som sa dozvedel jej meno. Ale to nie je dôležité. Dôležité je, že som k nej prišiel a požiadal ju:

„Vážená jasnovidiaca dáma! Rozložte na stôl karty svoje a vyložte žiale moje a k tomu ešte uhádnite, kde sa skrýva môj stratený pes!"

Veštiaca detektívka menom Anastázia otvorila zásuvku a vybrala ošúchané karty spred prvej svetovej vojny. Rozložila ich na stôl a nastalo veštenie preveliké.

No nielen veštenie, ale aj strašlivé, prenikavé mňaukanie, pretože na pleci tej kartujúcej detektívky sedel najčernejší veštecký kocúr. A izba bola plná vešteckého dymu, ktorý sa valil do izby z neďalekej železničnej stanice.

Veštiaca panička teda rozložila karty, zahľadela sa na ne jasnovidným okom a vraví:

„Pane! Z týchto karát mi je jasné, že na srdci, rovno v kabátovom vrecku, máte lístok do kina. Lístok je starý, to znamená, že v minulosti ste navštívili kultúrne podujatie... A tuto pod nohami máte môj koberec a v kartách vidím, že ste si neutreli topánky a zacapkáte mi blatom celú izbu...

Ďalej vidím v týchto kartách, že vás čaká namáhavá cesta trolejbusom domov, lebo bude akurát náramný stisk, a niekto vám stúpi na otlak... A ďalej v kartách jasnovidne vidím, že vás neminie nepríjemnosť s akousi osobou staršou, rodu ženského, v jednotnom čísle a v siedmom páde!"

Toto povedala tá jasnovidiaca detektívka a potom už začala mlčať.

„Pani!" povedal som tichulinko, aby som sa zdal veľmi slušný, „Vykladáte mi z karát akési kinové lístky, koberce a trolejbusové otlaky, no nepovedali ste mi doteraz načisto a dočista nič o mojom stratenom psovi!"

Jasnovidiaca detektívka potiahla za chvost čierneho kocúra. Kocúr zaškrabotal ako moderná muzika a veštkyňa povedala:

„Občan! Ak sa vám nevyplní to, čo som vám povedala, život je pes. Nuž konajte, ako za potrebné uznáte!"

Tak povedala veštkyňa a ja som teda - konal. Najprv som vstal, chytil to čierne mňaukadlo a vyhodil ho na dvor. Kocúr bigbítovo zaskuvíňal, chytil najbližšiu myš a hup! - ušiel s ňou kadeľahšie. Veštiaca detektívka vyvalila na mňa jasnovidné oči, ale ja som chytil zo stola mariášové karty, prehltol som ich a vravím:

„Tak! Teraz som zjedol vaše karty aj vlastný psí osud!"
Jasnovidiaca panička obledla, potom ozelenela, nakoniec ožltla a chytila sa za rebrá:

„Občan!" zašepkala ako umretá labuť. „Neviete, čo ste spôsobili! Zjedli ste aj osud svojho strateného psa, lebo bez karát nijakovsky nevyskúmam, kam sa vám stratil!"

„Panička!" vykríkol som. „Kúpim vám nové mariášky alebo aj žolíky, ale vyveštite mi môjho psa!"

No veštkyňa povedala:

„Odchádzam na penziu, nájdem si zamestnanie v zelovoci. Moje čarodejné karty už nič nenahradí. Choďte, odkiaľ ste prišli!"

Možno som od rozčúlenia zle videl, ale tak sa mi zdá, že v tej chvíli ma veštkyňa chytila za čerstvo naškrobený golier a poslala ma von z dverí. Tak sa mi splnila aj tá nepríjemnosť so staršou osobou rodu ženského, v siedmom páde...