Nešťastný poľovník

Nešťastný poľovník (Rozprávka)
Vezmi pušku, Giuseppe, a choď na poľovačku," prikázala raz ráno mamka synovi. „Zajtra sa ti vydáva sestra a rada by jedla zajaca na smotane."

Giuseppe zvesil pušku a odišiel na poľovačku. Čoskoro zazrel, ako vybehol z medze zajac a fujazdil na pole. Giuseppe priložil pušku k lícu, namieril a potiahol kohútik. Ale puška prehovorila ľudským hlasom: bum! a namiesto toho, aby vystrelila, vyhodila guľku na zem.

Giuseppe zodvihol guľku a s počudovaním sa na ňu díval. Potom si pozorne prezrel pušku. Cudné, puška bola predsa tá istá ako vždy, no jednako nevystrelila, ale prehovorila veselým a sviežim hlasom: bum!

Giuseppe nazrel aj do hlavne. Doparoma, že by bol v nej niekto ukrytý? Prirodzene, v hlavni nebol nikto, nič.

„Lenže mamka chce zajaca. A moja sestra by ho rada jedla na smotane..."

Vtom však zajac znova prihopkal pred Giuseppa. Ibaže teraz mal už na hlave biely závoj a na závoji pomarančové kvety. Mal sklopené oči a hopkal na strunistých labkách.

„Tíha," povedal si Giuseppe, „aj zajac sa ide vydávať. Čo sa dá robiť, zastrelím si bažanta."

Trochu ďalej na lesnom chodníku zazrel naozaj bažanta, ktorý si vykračoval, netušiac nijaké nebezpečenstvo, ako v prvý deň poľovačky, keď bažanty ešte nevedia, čo je puška.

Giuseppe namieril, potiahol kohútik a puška znovu urobila: bum! Prehovorila dva razy bum, bum presne tak, ako keď sa deti ihrajú s drevenými puštičkami.

Náboj vypadol na zem a poľakal červené mravce, ktoré sa bežali skryť pod borievčie.

„To je patália," povedal si Giuseppe a začal sa durdiť, „mama bude mať radosť, keď sa vrátim s prázdnou kapsou."

Keď bažant počul bum, bum, zmizol v húštine, ale o chvíľu sa znova vynoril na chodníku. Teraz už za ním kráčali v rade jeho malí bažantíci a veľmi chutne sa pritom smiali. Posledná v rade kráčala ich mama, pyšná a šťastná, akoby bola dostala titul vzornej matky.

„Ach, ty máš šťastie," zamrmlal Giuseppe. „Ty si už dávno vydatá. Do čoho mám teraz streliť?"

Starostlivo si nabil pušku a rozhliadol sa zôkol-vôkol. Iba drozd tam sedel na vetvičke a pískal, akoby ho vyzýval: ,Streľ do mňa! Strel' do mňa, bodaj ťa, aby ťa!'

A Giuseppe strelil. Ale puška znova prehovorila: bum! a vydala posmešný zvuk. Drozd zapískal ešte veselšie ako predtým, akoby mu hovoril: ,Vystrelil si, počul si, a odídeš s dlhým nosom!'

„To som si myslel," povedal Giuseppe. „Vidím, že dnes pušky štrajkujú."

„Mal si dobrú poľovačku, Giuseppe?" opýtala sa ho mama, keď sa vrátil.

„Pravdaže, mama. Zastrelil som tri staré bely. Ktovie, ako budú chutiť na smotane."