Palác na rozbitie

Palác na rozbitie (Rozprávka)

V Roztlkove boli kedysi ľudia veľmi ustarostení, pretože deti všetko rozbíjali, o podrážkach, nohaviciach a školských taškách ani nehovoriac. Rozbíjali obloky, keď hrali futbal, rozbíjali taniere pri stole a poháre v bufetoch.

Múry nerozbíjali iba preto, že nemali naporúdzi kladivá.

Rodičia nevedeli, čo si s nimi počať a obrátili sa na starostu.

„Dáme im pokutu?" navrhol starosta.

„Pekne ďakujeme," namietali rodičia. „Akože ju potom zaplatíme? Črepinami?"

Našťastie bolo v meste veľa účtovníkov. Na troch občanov pripadol jeden a všetci vedeli výborne počtovať. Najlepším počtárom bol účtovník Cifromil, starý pán, mal veľa vnukov, a preto mal s črepinami veľké skúsenosti. Vzal papier, ceruzku a porátal škody, ktoré deti z Roztĺkova spôsobili, keď roztĺkli toľko krásnych a užitočných vecí. Vyšla mu hrozitánska suma: milióny, tisícky, štrnásť a tridsaťtri.

„Za polovicu tejto sumy," dokázal účtovník Cifromil, „môžeme postaviť palác a prinútiť deti, aby ho roztĺkli. Ak ich ani to nevylieči, tak ich už nič nevylieči."

Návrh bol prijatý, palác bol postavený za štyri a štyri, to je osem a dva sú desať. Bol vysoký, sedemposchodový, mal deväťdesiatdeväť izieb, každá izba bola plná nábytku a v každom kuse nábytku bolo plno náčinia a súprav, nepočítajúc do toho množstvo zrkadiel a kohútikov. V ten deň, keď slávnostne odovzdávali palác, dostalo každé dieťa kladivo a na starostov pokyn sa dvere paláca dokorán otvorili.

Škoda, že televízia sa omeškala, mohla vysielať dobrý program. Kto to videl na vlastné oči a počul na vlastné uši, prisahá, že tretia svetová vojna - bodaj by už nikdy nebola! - by nevyzerala strašnejšie. Deti prechádzali z izby do izby ako Atilovo vojsko a kladivami roztĺkali všetko, na čo naďabili. Údery bolo počuť v celej krajine až v polovici Švajčiarska. Deti, nie vyššie ako mačacie chvostíky, sa vrhli na skrine veľké ako vojnové krížniky, a tak dôkladne ich roztĺkli, že z nich nezostali ani triesky. Aj deti zo škôlky, krásne a utešené v ružových a nezábudkových zásterkách, usilovne roztĺkali kávové súpravy na jemnučký prášok, ktorým si potom pudrovali tvár. Na konci prvého dňa nezostal ani pohárik celý. Na konci druhého dňa už nebolo ani jednej stoličky. Na tretí deň sa vrhli deti na steny, počínajúc najvyšším poschodím. Ale keď prišli na štvrté poschodie, boli už na smrť unavené a pokryté prachom ako Napoleonovi vojaci na púšti. Nechali palác jeho osudu, horko-ťažko sa dotackali domov a zaspali bez večere. Teraz sa už naozaj vybláznili a nemali chuť ďalej rozbíjať.

Zrazu sa stali jemnými a ľahučkými ako motýle: celkom dobre mohli hrať futbal na ihrisku s krištáľovými pohármi a neboli by ani jeden rozbili.

Účtovník Cifromil porátal škody a dokázal, že mesto Roztĺkovo usporilo dva milióny a sedem.

Čo zostalo ešte z paláca, ponechali na vôľu občanov, aby s tým naložili, ako chcú. Vtedy bolo vidno, ako sa niektorí páni s koženými aktovkami a so silnými okuliarmi, mestskí úradníci, notári a tajní radcovia chytajú kladív a pribiehajú búrať steny alebo strhávať schody. Tĺkli kladivami s takou chuťou, že po každom údere cítili, ako mladnú.

„Je to lepšie, ako škriepiť sa so ženou," vraveli uveličene. „Je to lepšie, ako roztĺkať doma popolníky a taniere z dobrých súprav, svadobné darčeky."

A znovu sa rozospievali kladivá.

Na znamenie vďačnosti mesto Roztĺkovo vyznamenalo účtovníka Cifromila medailou so zlatou dierou.

Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/10397-palac-na-rozbitie/