Traja bračekovia z Bardejova si vyšli raz do polí, a ocitli sa na hladulinkej ceste zvláštnej tmavogaštanovej farby.
„Z čoho je?" povedal prvý.
„Z dreva nie je," odpovedal druhý.
„Z uhlia nie je," odpovedal tretí.
Aby sa presvedčili, z čoho je, kľakli si všetci traja a oblizli ju.
Bola z čokolády, bola to čokoládová cesta. Začali po troške odhryzovať, odhryzovali, až nadišiel večer a traja bračekovia boli ešte stále tam a jedli čokoládovú cestu, kým z nej neostal ani štvorček. Zrazu nebolo ani čokolády, ani cesty.
„Kde sme?" opýtal sa prvý.
„Nie sme v Bardejove," odpovedal druhý.
„Nie sme v Michalovciach," odpovedal tretí.
Naozaj nevedeli, čo si počať. Vtom prišiel z poľa na vozíku sedliak.
„Odveziem vás domov," ponúkol sa. A odviezol ich do Bardejova, až k dverám ich domovov. Keď sa bračekovia terigali z vozíka, zrazu zistili, že je celý z piškót.
Bez slova a s takou chuťou sa doň pustili, že z neho neostalo ani koleso, ani oje.
Trom bračekom z Bardejova sa predtým niečo také nikdy nepošťastilo a ktovie, či sa im to ešte niekedy pošťastí.