Možno dať prezidentovi frčku do nosa?

Možno dať prezidentovi frčku do nosa? (Rozprávka)
Kvetko Neposedko sa raz rozhodol, že zájde do Bratislavy a dá prezidentovi frčku do nosa.

Priatelia ho odrádzali a vraveli: „Daj si pozor, to je nebezpečné! Ak sa prezident nahnevá, prídeš o nos aj o hlavu!"

Ale Kvetko sa nedal odradiť. Medzitým, čo si pripravoval kufor na cestu, navštívil ešte farára, starostu, strážmajstra a aby sa trochu pocvičil, dal každému frčku do nosa tak opatrne a prefíkane, že si to ani nevšimli.

,Veď to nie je vôbec ťažké,' pomyslel si Kvetko.

Keď prišiel do blízkeho mesta, dal si ukázať primátorov, ministrov a sudcov dom. Navštívil tieto slávne osobnosti a dal aj im frčku do nosa jedným alebo dvoma prstami. Osobnosti boli trochu v pomykove, pretože Kvetko sa ináč správal ako dobre vychovaný chlapec a vedel rozprávať na hocijakú tému. Minister sa trošku napaprčil a vykríkol: „Čože mi brnkáš na nos, ha?"

„Božechráň," odpovedal Kvetko. „To bola mucha." Minister sa obzrel okolo seba, nevidel ani muchy ani komára a Kvetko sa medzitým chytro poklonil, vybehol tak, že ani dvere nestihol za sebou zatvoriť. Kvetko mal zošit a v ňom si kreslil nosy, na ktoré sa mu podarilo brnknúť. A boli to nosy napospol dôležité.

V Bratislave mu však počet nosov tak prudko stúpol, že Kvetko si musel kúpiť väčší zošit. Stačilo mu prechádzať sa pri Dunaji a bol istý, že podchvíľou stretne nejakú vysokopostavenú osobu, nejakého námestníka ministra a dobrú desiatku ministerských tajomníkov.

Nehovoríme ani o ministroch: ministrov tu bolo viac ako žobrákov. A všetky tie nádherné nosy boli celkom na dosah ruky. Nositelia týchto nosov si naozaj mysleli, že frčky Kvetka Neposedka sú prejavom zvýšenej úcty voči ich osobe a niektorí sa hneď poponáhľali a pošepli svojim podriadeným, aby to aj oni tak robili.

„Odteraz sa nám neklaňajte, ale môžete nám brnknúť rovno na nos. Je to pozdrav výsostne demokratický a nadovšetko jemný."

Zo začiatku si podriadení netrúfali pozdvihnúť ruky na nosy svojich nadriadených. Avšak títo ich s takými širokými úsmevmi posmeľovali, že brnkanie, stískame a oflinko vanie nosa prišlo do módy. Vysokopostavené nosy žiarili a červenali sa čírym zadosťučinením.

Kvetko nezabudol na svoju hlavnú úlohu: brnknúť na nos prezidentovi. A čakal iba na vhodnú príležitosť. A príležitosť sa naskytla na slávnostnej manifestácii. Kvetko si všimol, že podchvíľou sa niekto odtrhne od davu, skočí na tribúnu a odovzdá prezidentovi obálku, istotne nejakú prosbu, ktorú prezident s úsmevom podá ministerskému predsedovi.

Kvetko vyskočil na tribúnu a podal prezidentovi kyticu, a kým ho prezident zahŕňal svojím blahosklonným úsmevom, Kvetko povedal „s dovolením", načiahol ruku a ukazováčikom dal prezidentovi frčku do nosa.

Užasnutý prezident si chytil nos, otvoril ústa, že niečo povie, ale Kvetko zoskočil z tribúny a ocitol sa v bezpečí medzi davom. Zaburácal obrovský potlesk a hneď ostatní občania s nadšením pribiehali a nasledovali Kvetkov príklad. Skákali na tribúnu, chytali prezidenta za nos a riadne mu ho povykrucovali.

„To je nový prejav úcty, pán prezident," šepkal s úsmevom ministerský predseda prezidentovi do ucha.

Ale prezidentovi veru nebolo veľmi do smiechu. Nos mu zapuchol, začalo mu z neho kvapkať a on nemal kedy zhasnúť si sviečku, ktorá mu visela pod nosom, pretože jeho verní občania mu nedožičili ani chvíľku pokoja a veselo ho ďalej poťahovali za nos.

Kvetko sa vrátil spokojný domov.