Fialka na severnom póle
Fialka na severnom póle (Rozprávka)
Raz ráno na severnom póle biely medveď zavetril vo vzduchu nezvyčajnú vôňu a oznámil to staršej medvedici (mladšia medvedica bola jeho
dcéra):
„Že by bola prišla polárna výprava?"
Kdežeby! Medvedici našli fialku. Bola to malá fialka a triasla sa zimou, ale ďalej odvážne sálala vôňu v polárnom vzduchu, pretože to
bola jej povinnosť.
„Mama, tata!" vykríkli medvedici.
„Hneď som vravel, že to bude nejaké čudo," poučoval medveď svoju rodinu. „Podľa mňa to nie je ryba."
„Pravdaže nie," povedala medvedica. „Ale nie je to ani vták."
„Aj ty máš pravdu," povedal medveď po dlhom premýšľaní.
Ešte pred večerom sa po severnom póle rozniesla správa:
,Malá, čudná, voňavá bytosť fialovej farby zjavila sa na ľadovej pustatine, stojí na jednej nohe a nepohne sa z miesta.' Na fialku sa
prišli podívať tulene a mrože, zo Sibíri prišli soby, z Ameriky tury pižmové a ešte z väčšej diaľky prišli strieborné líšky, vlky a
modré straky. Všetci obdivovali neznámu kvetinu, jej trasľavú stopku, všetci vdychovali plnými pľúcami jej vôňu, ale zo stalo jej ešte
vždy dosť aj pre tých, čo ju prišli očuchať poslední, vône bolo stále toľko ako predtým.
„Aby mohla sálať takú tuhú vôňu," mudrovala mrožica, „musí jej mať ozrutánsku zásobu pod ľadom."
„Ja som to hneď vravel," zvolal medveď, „že pod ňou niečo bude."
Nepovedal to celkom takto, ale aj tak si ho nikto nevšímal.
Čajka, ktorá odletela na juh po informácie, vrátila sa so správou, že malá voňajúca bytosť sa volá fialka a že v niektorých
krajinách na juhu sú ich milióny.
„Z toho vieme toľko ako predtým," poznamenala mrožica. „Ale ako sa vlastne dostala táto fialka až sem? Poviem vám, čo si myslím: som
vo veľkých rozpakoch."
„Ako povedala, kde je?" vyzvedal sa medveď svojej ženy.
„V rozpakoch. Totiž nevie, kam z konopí."
„To je to!" zvolal medveď. „Práve to si myslím aj ja."
Tej noci prebehol po celom severnom póle strašný škripot. Večné ľady sa triasli ako obločné sklá a na viacerých miestach pukli.
Fialka vyslala tuhšiu vôňu, akoby sa bola rozhodla roztopiť naraz nekonečnú ľadovú pustatinu a premeniť ju na belasé a teplé more alebo na
zamatovozelenú lúku. No veľké úsilie ju vyčerpalo. Na svitaní videli, že vädne, skláňa sa na stopke, stráca farbu a život.
Povedané našimi slovami a našou rečou jej poslednou myšlienkou bolo asi toto: ,Vidíte, umieram! Ale niekto musí začať. Príde deň,
keď budú aj na severnom póle kvitnúť fialky v miliónoch. Ľadovce sa roztopia a budú tu ostrovy, domy a deti!'
Zones.sk – Zóny pre každého študenta