Prečo nos utiekol

Prečo nos utiekol (Rozprávka)
Pán Gogoľ* vyrozprával príbeh nosa z Petrohradu, ktorý si vyšiel v kočiari na prechádzku a navystrájal všelijakých lapajstiev.

Podobná príhoda sa stala v Lavene pri Lago Maggiore. Jedného rána istý pán, ktorý býval celkom oproti prístavnému mostíku, kde sa nastupuje na parníky, vstal, šiel do kúpeľne a chcel sa oholiť. Keď však pozrel do zrkadla, vykríkol:

„Pomoc! Kde mám nos?!"

Uprostred tváre nemal už nos, bolo tam iba hladké miesto. Pán vybehol len tak v pyžame na balkón a stihol ešte zazrieť, ako nos vychádza na námestie a mieri ráznym krokom k prístavnému mostíku, preklzajúc medzi autami, ktoré sa práve naloďovali na prepravný čln do Verbanie.

„Stoj! Stoj!" zvolal pán. „Môj nos! Zlodej! Zlodej!" Ľudia sa dívali hore a smiali sa.

„Ukradli vám nos a nechali vám dyňu? To je mrzutosť, čo?!"

Čo mal pán robiť? Vziať nohy na plecia a prenasledovať dezertéra s vreckovkou na tvári, akoby mal nádchu. Bohužiaľ, dobehol neskoro, lebo parník sa už odrazil od mostíka. Pán sa bez rozmýšľania vrhol do vody, aby ho dohonil, a cestujúci a turisti kričali:

„Tempo! Tempo!" Ale parník už nabral rýchlosť a kapitán nemal chuť vrátiť sa a vziať oneskorenca.

„Počkajte v prístave," zakričal námorník pánovi, „o pol hodiny pôjde ďalší."

Napaprčený pán sa vracal na breh a zrazu zazrel, že jeho nos si prestrel na vodu plášť, nadul sa ako moriak, a pláva na ňom ako kúpeľný hosť na nafukovacej poduške.

„Tak ty nie si na parníku? Chcel si ma iba vodiť za nos?' rozhorčoval sa pán.

Nos uprene pozeral pred seba ako namosúrený morský vlk a neráčil na pána ani pozrieť. Plášť i s nosom sa vznášal na vlnách ako medúza.

„Ale kam ideš?" zvolal pán.

Nos neodpovedal a jeho nešťastný pán sa zmieril s tým, že dopláva späť do prístavu Laveno, prejde chytro davom zvedavcov a vráti sa domov. Doma sa zatvoril, dal príkaz slúžke, aby nikoho nevpúšťala, a krátil si čas tým, že si prezeral v zrkadle tvár bez nosa.

O niekoľko dní istý rybár z Porta vyťahoval siete a našiel utečený nos, ktorý stroskotal uprostred jazera, pretože plášť bol plný dier. Rybár sa rozhodol, že ho odnesie na trh do Lavena.

Slúžka nosovho pána išla na trh kúpiť rybu a zrazu zazrela, ako sa nos vyníma v koši medzi lieňmi a šťukami.

„Veď toto je nos môjho pána!" vykríkla nastrašená. „Hneď mi ho dajte, odnesiem mu ho."

„Čí je, to nie je dôležité, ja som ho ulovil, ja ho predám!"

„Za čo?"

„Za toľko zlata, koľko sám váži. Je to predsa nos a nie nejaký ostriež*."

Slúžka to bežala povedať svojmu pánovi.

„Daj mu, čo žiada! Chcem svoj nos!"

Slúžka si vyrátala, že by potrebovala vrece peňazí, pretože nos bol dosť veľký. Aby zohnala takú veľkú sumu, musela predať svoje náušnice. Ale mala veľmi rada svojho pána a obetovala ich bez rozmýšľania.

Kúpila nos, zavinula ho do ručníka a priniesla domov. Nos sa dal niesť podobrotky a nevzoprel sa ani vtedy, keď ho pán vzal do trasúcich sa rúk.

„Ale prečo si utiekol? Čo som ti urobil?" Nos pozrel naňho úkosom, skrčil sa odporom a povedal:

„Nepchaj si už nikdy prsty do nosa. A keď už, tak si ostrihaj nechty!"



(*Gogoľ-Nikolaj Vasilievič Gogoľ (1809-1852), veľký ruský spisovateľ; okrem poviedok najznámejší je jeho román Mŕtve duše a divadelná hra Revízor)

(*ostriež - sladkovodná ryba)