Kozmické kuriatko

Kozmické kuriatko (Rozprávka)
Viete, čo vyskočilo minulý rok v dome profesora Tibollu z čokoládového vajíčka? Div divúci: kozmické kuriatko. Podobalo sa vo všetkom pozemským kuriatkam, ibaže malo na hlave kapitánsku čiapočku a na čiapočke televíznu anténu.

Pán profesor, pani Luisa a ich deti naraz vykríkli:

„Och!" Apo tom „och!" neboli schopní vydať zo seba slovo.

Kuriatko sa nepokojne rozhliadalo okolo seba.

„Akí ste zaostalí na tejto planéte," poznamenalo.

„U vás je iba Veľká noc. U nás na Marse 8 je už streda."

„Tohto mesiaca?" opýtal sa profesor Tibolla.

„To by nám tak chýbalo! Streda budúceho mesiaca. Ale v rokoch sme pred vami o dvadsaťpäť vpredu."'

Kozmické kuriatko urobilo v izbe pár krokov, aby si narovnalo nožičky, a začipčalo: „To je patália! Strašná patália!"

„Čože vás trápi?" opýtala sa pani Luisa.

„Rozbili ste lietajúce vajce a ja sa nemôžem vrátiť na planétu Mars 8!"

„Veď my sme vajce kúpili v obchode."

„Vy nič neviete. Toto vajce je v skutočnosti kozmická loď, maskovaná ako veľkonočné vajíčko, a ja som jeho kapitánom preoblečeným za kuriatko."

„A posádka?"

„Ja som aj posádka. Ale teraz ma degradujú. Urobia zo mňa prinajmenej plukovníka."

„Veď plukovník je viac ako kapitán."

„U vás, pretože vy máte hodnosti naopak. U nás je najvyššia hodnosťjednoduchý občan. Ale nechajme to tak. Moje poslanie zlyhalo."

„Mohli by sme povedať, že nás to mrzí, no nevieme, o aké poslanie išlo."

„Ach, to neviem ani ja. Ja som malo čakať v tej škrupine dovtedy, kým sa mi neohlási náš tajný agent."

„Zaujímavé," povedal pán profesor, „vy máte tajných agentov už aj na Zemi. A čo, keby sme to hlásili na polícii?"

„Nech sa páči, len choďte a rozprávajte všade o kozmickom kuriatku, každý sa vám za chrbtom vysmeje."

„To je teda pravda. Ale keď sme tu tak sami, povedzte nám trošku viac o tých tajných agentoch."

„Majú úlohu zistiť pozemšťanov, ktorí sa o dvadsaťpäť rokov vylodia na Marse 8."

„To je komické. My nateraz ani nevieme, kde je Mars 8."

„Zabúdate, pán profesor, že tamhore sme pred vami o dvadsaťpäť rokov vpredu. Napríklad, my už vieme, že kapitán pozemskej kozmickej lode, ktorý pristane na Marse 8, sa bude volať Gino."

„Tíha!" zvolal najstarší syn profesora Tibollu. „Práve ako ja!"

„Číra zhoda mien," usúdilo kozmokuriatko. „Bude sa volať Gino a bude mať tridsaťtri rokov. Teda teraz má na Zemi presne osem rokov."

„Márnosť šedivá," vykríkol ohromený Gino, „presne moje roky!"

„Neskáč mi ustavične do reči," zahriakol Gina veliteľ kozmického vajíčka. „Ako som vám už povedal, musíme nájsť toho Gina a ďalších členov budúcej posádky. Musíme na nich dozerať tak, aby o tom vôbec nevedeli, a vychovať ich, ako sa patrí!"

„Ohoho!" zvolal profesor. „Hádam my nevychovávame naše deti, ako sa patrí?"

„Ani zďaleka! Po prvé: neprivykáte ich myšlienke, že budú musieť cestovať medzi hviezdy. Po druhé: neučíte ich, že sú občanmi vesmíru. Po tretie: neučíte ich, že slovo nepriateľ nejestvuje mimo vašej planéty. Po štvrté..."

„Prepáčte, veliteľ," prerušila kozmické kuriatko pani Luisa, „aké má priezvisko ten váš Gino?"

„Prepáčte: váš, nie náš! Volá sa Tibolla, Gino Tibolla."

„Veď to som ja!" vyskočil profesorov syn. „Hurá!"

„Ja ti dám hurá!" okríkla Gina pani Luisa. „Azda si nemyslíš, že tvoj otec a ja ti to dovolíme!"

Ale kozmické kuriatko už sedelo Ginovi na pleci.

„Hurá! Poslanie splnené! O dvadsaťpäť rokov sa vrátim domov aj ja."

„A čo bude s vajíčkom?" opýtala sa s povzdychom Ginova sestrička.

„Prirodzene, že ho zjeme." A tak sa aj stalo.