Stolček, prestri sa!, Oslík, otras sa! a Kyjak, von z vreca!

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3 142 slov
Počet zobrazení: 8 076
Tlačení: 363
Uložení: 324
Stolček, prestri sa!, Oslík, otras sa! a Kyjak, von z vreca! (Rozprávka)
Za dávnych čias žil krajčír, ktorý mal troch synov a iba jednu jedinú kozu. Koza ich všetkých živila mliekom, a preto potrebovala dobré krmivo, nuž ju každý deň vyháňali na pastvu. Pásť ju chodili synovia, ktorí sa jeden po druhom striedali.

Raz najstarší syn zaviedol kozu na cintorín, kde rástla bujná tráva. Dal sa jej napásť do vôle a nechal ju poskakovať, koľko sa jej zažiadalo. Večer, keď sa mali vrátiť, spýtal sa jej:

- Koza, už si sýta?

Koza odpovedala:

- Už som sýta, nič viac nepýtam.

Mé, mé, mé...

- Poď teda domov, - povedal mládenec, chytil povrázok, zaviedol ju do maštale a priviazal ju k rebrine.

- Tak čo, - opýtal sa starý krajčír, - dobre si kozu napásol?

- Ojoj, - na to syn, - taká je sýta, že si už nič nepýta. No otec sa chcel presvedčiť sám, zašiel do maštale, pohladil milé zviera a opýtal sa:

- No, koza, už si sýta? Koza odpovedala:

- Z čoho mám byť sýta, z čoho? Vari z toho, že som na hroboch skákala, trávu som v papuli nemala? Mé, mé, mé...

- Čo to počujem?! - nazlostil sa krajčír a náhlil sa za synom:

- Ach, ty klamár, vravíš, že koza je sýta, a ona je chúďa hladná!

- V hneve sňal zo steny meter, syna ním vyobšíval a vyhnal z domu.

Na druhý deň bol na rade prostredný syn. Našiel miestečko v záhrade pri plote, kde rástla dobrá šťavnatá tráva. Koza ju spásla, neostala tam ani byľka. Večer, keď sa mali vrátiť domov, chlapec sa jej spýtal:

- Koza, už si sýta? Koza odpovedala:

- Už som sýta, nič viac nepýtam. Mé, mé, mé...

- Poď teda domov, - povedal mládenec, zaviedol ju do maštale a priviazal k jasliam.

- Tak čo, - opýtal sa starý krajčír, - dobre si kozu napásol?

- Ojoj, - na to syn, - taká je sýta, že už nič nepýta.

Otec na synove reči nič nedal, zašiel do maštale a opýtal sa:

- No, koza, naozaj si sýta? Koza odpovedala:

- Z čoho mám byť sýta, z čoho? Vari z toho, že som po skalách skákala, trávu som v papuli nemala? Mé, mé, mé...

- Naničhodník akýsi! - kričal krajčír, - hladom trápi také dobré zviera! - Bežal za synom a krajčírskym metrom ho vyhnal z domu.

Na rade bol tretí syn. Chcel, aby bol otec spokojný, našiel teda kríky s krásnym sviežim lístím a dal sa koze dobre nažrať. Za súmraku, keď sa zberali domov, pýtal sa:

- No, koza, už si sýta? Koza odpovedala:

- Už som sýta, nič viac nepýtam. Mé, mé, mé...

- Poď teda domov, - povedal mládenec, zaviedol ju do maštale a priviazal k stene.

- Tak čo, - opýtal sa starý krajčír, - dobre si kozu napásol?

- Ojoj, - na to syn, - taká je sýta, že si už nič nepýta.

Krajčír mu neveril, zašiel do maštale a opýtal sa:

- No, koza, naozaj si sýta? Zlomyseľné zviera odpovedalo:

- Z čoho mám byť sýta, z čoho? Vari z toho, že som po tŕňoch skákala, trávu som v papuli nemala? Mé, mé, mé...

- Ach, vy klamárske plemeno! - kričal krajčír.

- Jeden lenivejší ako druhý! Viac si už nebudete zo mňa robiť blázna!

- Od zlosti celý bez seba tak naložil chudákovi synovi na chrbát krajčírskym metrom, že ten vyskakoval až po povalu.

A tak starý krajčír ostal s kozou sám. Ráno na druhý deň išiel do maštale a takto sa koze prihovoril:

- Poď, moje milé zvieratko, dnes ťa ja napasiem.

Chytil kozu za povrázok a zaviedol ju do zeleného krovia k listom, ktoré kozám obzvlášť chutia.

- Tu sa môžeš nažrať, koľko sa do teba zmestí, - povedal jej a nechal ju tam pásť sa až do večera. Potom sa jej spýtal:

- No, koza, už si sýta? Koza odpovedala:

- Už som sýta, nič viac nepýtam. Mé, mé, mé...

- Poď teda domov, - povedal krajčír, zaviedol ju do maštale a priviazal k jasliam.

O chvíľu vošiel znova do maštale a pýtal sa:

- Tak čo, koza, dnes si už hádam len sýta? Ale koza sa nepolepšila a zvolala:

- Z čoho mám byť sýta, z čoho? Vari z toho, že som po kríkoch skákala, trávu som v papuli nemala?

Mé, mé, mé...

Keď ju krajčír počul, zarazil sa a až teraz pochopil, že svojich troch synov vyhnal bez príčiny.

- No počkaj, ty nevďačné stvorenie! - kričal na kozu.

- Len tak ťa vyhnať, to by bol pre teba malý trest! Ja ťa veru označím, že si viac netrúfneš ukázať sa medzi statočnými krajčírmi.

Zabehol do domu, doniesol si britvu, namydlil koze hlavu a oholil ju nahladko ako dlaň. Biť kozu krajčírskym metrom by bolo pod jeho dôstojnosť, schytil preto bič a vyšľahal ju tak, že veľkými skokmi trielila preč z domu.

Krajčír sedel samučičký sám vo svojom dome a premohol ho veľký smútok. Myslel na synov a bol by ich mal rád doma. Ale nikto nevedel, kam sa podeli.

Synovia sa však vo svete nestratili. Najstarší bol učňom u stolárskeho majstra. Učil sa usilovne a svedomito, a keď mal zo služby odísť, majster mu daroval stolček.

Stolček nevyzeral ktovieako pekne a bol len z obyčajného dreva, ale mal jednu dobrú vlastnosť.

Keď ste ho postavili na zem a povedali „Stolček, prestri sa!", milý stolček sa odrazu prikryl čistým obrúskom a zjavil sa na ňom tanier, nôž s vidličkou a toľko misiek s vareným a pečeným mäsom, koľko sa tam len zmestilo. Ba aj veľká čaša červeného vína na ňom svietila, až sa človeku srdce smialo.

Mladý tovariš si povedal, že viac mu už pre život netreba, a s veselou mysľou sa vybral do sveta.

Cestou ho vôbec nezaujímalo, či je ten či onen hostinec dobrý alebo zlý, či v ňom dobre varia alebo nie. Keď sa mu nepozdával, ani doň nevošiel, ale hocikde na poli, v hore alebo na lúke, kde sa mu zapáčilo, sňal z chrbta stolček, postavil ho pred seba a povedal „Stolček, prestri sa!".

V tej chvíli mal všetko, čo sa mu žiadalo.

Nakoniec začal rozmýšľať, že by sa mal vrátiť domov k otcovi. Hnev ho už hádam prešiel a s takým stolčekom ho iste rád uvidí.

Stalo sa, že na ceste domov zašiel večer do jedného hostinca, plného hostí. Vítali ho a volali medzi seba, aby si vraj zajedol s nimi, lebo inak už len ťažko niečo dostane.

- Nie, - poďakoval sa im stolár, - nerád by som vám od úst odtŕhal, radšej vás pohostím.

Usmievali sa a mysleli si, že žartuje. No stolár postavil stolček do prostriedku izby a povedal „Stolček, prestri sa!".

V tom okamihu bol stolček naložený jedlom. Takým dobrým a voňavým, aké im veru v hostinci neponúkli.

- Pusťme sa do toho, milí priatelia, - ponúkol stolár hostí. Keď videli, že to myslí vážne, nedali sa dvakrát núkať. Vytiahli nožíky a s chuťou sa pustili do jedla. Najviac sa však čudovali, keď sa jedna miska vyprázdnila a na jej miesto sa sama od seba postavila ďalšia.

Majiteľ hostinca stál v kúte a len sa prizeral. Nevedel, čo má na to povedať, a tak rozmýšľal:

Ejha, taký kuchár by sa mi v hostinci zišiel!

Stolár aj s celou spoločnosťou sa veselili až do neskorej noci, až si napokon unavení políhali. Aj mládenec si šiel ľahnúť a zázračný stolček postavil k stene.

No hostinský nemal pokoja. Zišlo mu na um, že má v komore taký stolček, čo vyzerá celkom ako ten stolárov. Potichu ho odtiaľ vyniesol a stolčeky rýchlo vymenil.

Na druhý deň ráno zaplatil stolár za nocľah, vzal stolček na chrbát a pobral sa ďalej. Ani mu len nenapadlo, že stolček, čo so sebou nesie, nie je ten pravý.

Napoludnie konečne došiel k otcovi, ktorý ho privítal s veľkou radosťou.

- No, milý synak, čo si sa vo svete naučil? - vypytoval sa ho.

- Otec, vyučil som sa za stolára.

- Dobré remeslo, - odpovedal starý muž. - A aj si si niečo zo sveta doniesol?

- Najlepšie, čo som si doniesol, otec, je tento stolček. Krajčír ho obzeral zo všetkých strán a nakoniec povedal:

- Týmto si na mňa veľký dojem neurobil, veď je to iba starý - a rozheganý stolček.

- Ale je to zázračný stolček, - bránil sa syn. - Keď ho postavím na zem a poviem mu, aby sa prestrel, v tej chvíli sú na ňom tie najchutnejšie jedlá i víno. Môžeš pokojne zvolať celú rodinu aj priateľov, nech sa najedia a osviežia, lebo stolček ich všetkých nasýti.

Keď sa všetci poschádzali, stolár postavil stolček v strede izby a povedal:

- Stolček, prestri sa!

Stolček sa však ani nepohol a ostal prázdny ako hociktorý iný.

Chudák mládenec hneď pochopil, že mu stolček musel niekto vymeniť, a hanbil sa, že ho teraz celá rodina považuje za klamára a všetci sa mu vysmievajú, lebo odchádzajú domov hladní a smädní.

Otec si znova zasadol k odloženej práci a pustil sa do šitia. Syn sa pobral z domu preč a zamestnal sa radšej u svojho majstra.

Druhý syn prišiel na svojej púti do mlyna a chcel sa vyučiť za mlynára.

Keď si odslúžil potrebné roky, majster mu povedal:

- Dobre si sa držal, darujem ti za to čarovného oslíka. Je to oslík, ktorý neťahá voz, ani vrecia nevláči.

- A na čo teda je? - spýtal sa mládenec.

- Prší z neho zlato, - odpovedal mlynár. - Keď ho postavíš na obrus a povieš „Oslík, otras sa!", vysype ti to milé zvieratko zlaté mince.

To nie je na zahodenie, pomyslel si chlapec, poďakoval sa majstrovi a odišiel do sveta. Keď potreboval peniaze, povedal len svojmu oslíkovi „Oslík, otras sa!" a z oslíka mu v tej chvíli začalo pršať zlato.

Kam prišiel, všade si dožičil to najlepšie. Čím bolo niečo drahšie, tým mu to bolo vítanejšie, lebo svoj mešec mal vždy plný.

Keď sa tak nejaký čas obzeral po svete, povedal si, že by mal navštíviť otca.

Ak dovediem zázračného oslíka, rozmýšľal, zabudne na hnev a poteší sa, že som prišiel.

Čo sa však nestalo: s oslíkom, ktorého si počas putovania viedol na povrázku, prišiel do toho istého hostinca, kde bratovi vymenili zázračný stolček.

Hostinský mu chcel hneď zviera odviesť do maštale, no mládenec mu povedal:

- Nerobte si starosti, svojho siváčika si do maštale zavediem sám. Sám si ho aj priviažem, lebo chcem presne vedieť, kde zostane stáť.

Hostinský sa tomu čudoval a pomyslel si, že človek, ktorý sa musí sám starať o svojho somára, u neho veľkú útratu zrejme neurobí. No keď cudzinec siahol do vrecka, vybral dva zlaté dukáty a povedal, aby mu za ne ponúkol niečo dobré na jedenie, hostinský len oči vyvaľoval.

Hneď nato odbehol a priniesol to najlepšie, čo sa mu podarilo zohnať.

Po jedle sa hosť opýtal, čo je dlžný. Hostinský, ktorý mal na peniaze rovnakú slabosť ako čert na ľudské duše, mu povedal, aby ešte doložil zopár dukátov.

Mládenec vopchal ruku do vrecka, ale zistil, že zlato sa mu už minulo.

- Počkajte chvíľočku, pán hostinský, - povedal. - Hneď vám peniaze prinesiem.

- Stiahol zo stola obrus a odišiel.

Hostinský tomu nerozumel. Bol zvedavý a tajne sa zakrádal za hosťom. Mládenec vošiel do maštale a dvere zahasproval. Hostinský sa zohol a pozeral dnu cez dierku v dreve.

Videl, ako mládenec rozprestrel pod oslíkom obrus, vyslovil „Oslík, otras sa!" a v tom okamihu začalo zviera sypať na zem zlaté dukáty, celkom tak, ako keď z neba prší dážď.

- Sto hrmených, - povedal si hostinský, - ten si narazí dukátov, koľko sa mu zachce! Taký mešec by sa aj mne zišiel!

Hosť útratu zaplatil a ľahol si spať. Uprostred noci sa hostinský prikradol do maštale, ušatého minciara si odviedol a na jeho miesto priviazal iného, navlas podobného somára.

Na druhý deň zavčas rána mládenec aj so zvieraťom odišiel a myslel si, že má svojho zázračného oslíka. Keď napoludnie došiel k otcovi, ten sa veľmi potešil, hneď ako ho uvidel, a privítal ho s otvorenou náručou.

- Čomu si sa vyučil, syn môj? - spýtal sa otec.

- Mlynárom som, milý otec, - odpovedal syn.

- A čo si si doniesol zo sveta?

- Iba jedného oslíka.

- Somárov máme aj tu dosť, - povedal na to otec. - Koza by mi bola veru milšia.

- No hej, - bránil sa syn, - ale to nie je len taký obyčajný oslík! Keď vyslovím „Oslík, otras sa!", to dobré zvieratko zrazu vysype za plný obrus zlatých dukátov. Pozvite k nám všetkých príbuzných, urobím z nich boháčov.

- To je už iná reč, - povedal krajčír. - Ak vravíš pravdu, s ihlou by som sa už nemusel viac trápiť. A sám odbehol pozháňať príbuzných. Keď sa zišli, mlynár im kázal urobiť miesto, rozprestrel obrus a do izby priviedol oslíka.

- Teraz dávajte pozor, - povedal a zvolal „Oslík, otras sa!".

Ale z oslíka žiadne dukáty nepadali. Toto zviera také kúsky nepoznalo, lebo nie každý somár sa to dokáže naučiť.

Chudák mladý mlynár tam stál s ovisnutým nosom a pomaly prichádzal na to, že ho oklamali. Prosil príbuzných o prepáčenie, lebo aj napriek sľubom odchádzali domov takí chudobní, ako predtým prišli. Čo sa dalo robiť, otec musel znova chytiť do rúk ihlu a syn bol nútený vrátiť sa späť do služby k majstrovi mlynárovi.

Tretí syn sa učil u tokára drevo obrábať. A keďže išlo o remeslo umelecké, trvalo mu zo všetkých najdlhšie, kým sa poriadne naučil všetko potrebné. Bratia mu zatiaľ napísali, čo zlé sa im prihodilo a ako ich istý hostinský pripravil o zázračné veci, ktoré pred tým získali darom od svojich majstrov.

Keď sa tokár vyučil a chystal sa do sveta, za dobré správanie mu jeho majster daroval vrece a povedal mu:

- V tom vreci máš kyjak.

- Vrece si prehodím cez plece, celkom sa mi zíde. Ale čo s kyjakom? Len mi od neho vrece oťažie.

- Poviem ti, čo je to za kyjak, - odvetil majster.

- Ak ti niekto ukrivdí, povedz len „Kyjak, von z vreca!". Kyjak skočí medzi ľudí a tak im poskáče po chrbtoch, že sa ani za osem dní nepozviechajú. A skákať neprestane, kým mu nepovieš „Kyjak, do vreca!".

Tovariš sa poďakoval, vrece si prehodil cez plece a pobral sa preč.

Vždy, keď mu chcel niekto ublížiť, zvolal len „Kyjak, von z vreca!", a kyjak hneď vyskočil, každému poskákal po kabáte a urobil to tak svižne, že sa ani spamätať nestihol.

Mladý tokár doputoval večer do hostinca, kde pred časom podviedli jeho bratov.

Zložil sa pri jednom zo stolov a začal rozprávať, aké nezvyčajné veci videl vo svete.

- Aby ste vedeli, - vravel, - majú vám tam „Stolček, prestri sa!", „Oslíka, otras sa!" a všeličo iné. Samé dobré veci, len čo je pravda, ale všetko je to nič proti pokladu, ktorý som nedávno získal ja a ktorý mám tuto vo vreci!

Hostinský zastrihal ušami. Môj ty svet, čo to len môže byť? Nebodaj má vo vreci samé drahé kamene! Aj tie by som si mal za lacný groš zadovážiť, lebo všetkého dobrého do tretice treba.

Pobrali sa spať. Hosť sa vystrel na lavici a vrece si položil pod hlavu namiesto vankúša.

Keď sa hostinský nazdával, že mládenec už tuho spí, pristúpil k lavici, obozretne a celkom ľahučko začal vrece tokárovi spod hlavy vyťahovať, akoby mu chcel pod ňu podložiť niečo mäkšie. No mládenec iba na to čakal.

Len čo hostinský potiahol trochu prudšie, zvolal „Kyjak, von z vreca!". Kyjačik ihneď vyskočil a rovno hostinskému na chrbát. Vyobšíval ho, ako zákon káže.

Hostinský kričal o pomoc, no čím hlasnejšie kričal, tým rýchlejšie mu kyjak skákal po chrbte, až napokon zmorený padol na zem.

Tokár mu povedal:

- Ak mi hneď a zaraz nevrátiš „Stolček, prestri sa!" a „Oslíka, otras sa!" môžeme začať nový tanec!

- Nie, nie, - fňukal hostinský, - všetko ti vrátim, len toho prekliateho škriatka pošli nazad do vreca.

Tovariš sa nad ním zľutoval:

- Tentoraz ti odpustím, ale nech sa to viac neopakuje! - Potom zvolal: - Kyjak, do vreca! - a kyjak sa hneď pobral na svoje miesto.

Tokár sa ráno vydal so „Stolčekom, prestri sa!" a „Oslíkom, otras sa!" na cestu k otcovi. Krajčír sa zaradoval, keď ho uvidel, no aj jeho sa opýtal, čomu sa v cudzom svete naučil.

- Milý otec, - odpovedal, - ja som sa vyučil za tokára.

- To je umelecké remeslo, - pochválil ho otec. - A čo si si zo sveta doniesol?

- Vzácnu vec, milý otec, - odpovedal syn. - Kyjak vo vreci.

- Čože? - začudoval sa otec. - Kyjak! A to je taká vzácnosť? Veď kyjak si môžeš odseknúť z každého stromu!

- Ale nie takýto, milý otec. Ak poviem „Kyjak, von z vreca!", kyjak vyskočí a poráta sa s každým, kto by mi chcel ublížiť. A neprestane, kým ho ten zlý človek neprosí o milosť. Pozrite, takýmto kyjakom som dostal nazad „Stolček, prestri sa!" aj „Oslíka, otras sa!", čo zlodej hostinský ukradol mojim bratom. Zavolajte obidvoch a pozvite k nám všetkých príbuzných. Nakŕmim ich a pohostím, a ešte im aj vrecká zlatými dukátmi naplním. Starý krajčír mu veľmi neveril, ale rodinu predsa len pozval. Tokár prestrel potom na zem obrus, doviedol oslíka a povedal bratovi:

- Nože, braček, porozprávaj sa s ním. Mlynár povedal „Oslík, otras sa!" a v tej chvíli padali na obrus zlaté dukáty, akoby sa nad oslíkom práve rozpršalo. A somár neprestal, kým všetci nemali toľko, koľko uniesli. Tokár doniesol potom stolček a povedal:

- Teraz ty, braček.

Len čo stolár povedal „Stolček, prestri sa!", prikryl sa stolček obrusom a v momente sa na ňom zjavilo plno krásnych mís s vyberanými jedlami.

Všetci si zasadli k hostine, akú dobrák krajčír vo svojom dome ešte nezažil.

Príbuzní sa zdržali až do noci, mali dobrú náladu a veselili sa.

Krajčír odložil do skrine ihlu i nite, meter i žehličku a žil so svojimi tromi synmi v radosti a hojnosti.

A kde sa podela koza, čo bola na vine, že krajčír vyhnal svojich troch synov?

Nuž hanbila sa, že má takú holú hlavu, vliezla do líščej diery a schovala sa tam. Keď líška prišla domov, z tmy sa na ňu zablysli dve oči. Zľakla sa a bežala preč. Stretol ju medveď, a keď videl, aká je vydesená, vypytoval sa:

- Čo sa ti stalo, sestra líška, čo máš takú vystrašenú tvár?

- Ach, - vyjachtala Ryška, - v mojej diere sedí hrozné zviera, a keď som chcela vojsť, skoro ma prepálilo ohnivými očami.

- Neboj sa. Ľahko ho my stade vyženieme, - vystatoval sa medveď, šiel s líškou a nazrel do diery. No keď videl ohnivé oči, aj jeho premohol strach. Vzal radšej nohy na plecia, lebo s nebezpečnými zvieratami si nerád začínal.

Stretla ho včela. Hneď zbadala, že nie je vo svojej koži, a spýtala sa:

- Medveď, čo si taký zachmúrený, vari si potratil všetku veselosť?

- Dobre vravíš, - odpovedal medveď. - Predstav si, v Ryškinom dome sedí hrozné zviera s ohnivými očami a my sa ho bojíme vyhnať.

A včela mu na to odpovedala:

- Zľutujem sa nad tebou, medveď. Ja som síce len slabé a drobné stvorenie, ktoré vy veľkí ani nevidíte, ale myslím si, že by som vám vedela pomôcť.

Vletela do líščej diery, sadla si koze na vyholenú a ostrihanú hlavu a tak ju uštipla, že koza vyskočila, zabľačala mé!, mé! a ako šialená trielila preč.

Do dnešného dňa nikto nevie, kam sa stratila.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Diskusia: Stolček, prestri sa!, Oslík, otras sa! a Kyjak, von z vreca!

Pridať nový komentár


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.019 s.
Zavrieť reklamu