Poľovník a vodná víla

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: Dievča mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 661 slov
Počet zobrazení: 1 958
Tlačení: 259
Uložení: 264
Poľovník a vodná víla (Rozprávka)
Bol raz jeden mlynár, ktorý si nažíval so ženou v porozumení a spokojnosti. Mali peniaze i majetok a ich blahobyt rástol z roka na rok. Ale nešťastie sa vie prikradnúť ako zlodej v noci. Kým do tých čias ich bohatstvo rástlo, odrazu sa akosi začalo strácať. Napokon to vyzeralo tak, že ani len mlyn, v ktorom mleli múku, nemohli už viac nazývať svojím majetkom.

Mlynár sa trápil, a keď sa po celodennej práci uložil k spánku, ani vtedy nenašiel pokoj a úľavu. Pre samé starosti sa v posteli len prehadzoval z boka na bok.

Jedného dňa vstal pred svitaním a vyšiel von, lebo sa nazdával, že sa mu tam uľaví. Keď prechádzal po mlynskej hrádzi, práve sa zablysol prvý slnečný lúč a k mlynárovi doletel od rybníka nejaký šum. Obrátil sa a uvidel, ako z vody ľahučko vystupuje krásna žena. Dlhé vlasy, ktoré si nad plecami pridŕžala nežnými rukami, splývali jej po obidvoch stranách a prikrývali biele telo.

Bola to vodná víla.

Mlynár od strachu nevedel, či má odísť alebo ostať. Ale víla prehovorila milým hlasom, oslovila ho po mene a opýtala sa, prečo je taký smutný. Mlynár spočiatku nevládal ani ústa otvoriť, ale keď počul, ako sa mu prívetivo prihovára, spamätal sa. Porozprával jej, že doposiaľ žili so ženou v šťastí a hojnosti, ale teraz tak ochudobneli, že si už nevedia dať rady.

- Upokoj sa, - odpovedala mu vodná víla. - Dám ti toľko bohatstva a šťastia, koľko si ešte nemal, ak mi sľúbiš, že mi dáš to mladé, čo nájdeš, keď prídeš domov.

Čo by to mohlo byť, rozmýšľal mlynár, iba ak dajaké psíča alebo mača, a víle prisľúbil, čo si žiadala.

Víla sa znova ponorila do vody a mlynár sa spokojne vracal domov.

Ešte len prichádzal k mlynu, keď predo dvere vyšla slúžka a volala k nemu, aby sa radoval, že mu žena porodila chlapčeka. Mlynár tam stál, akoby ho bol blesk zasiahol.

Teraz už pochopil, že o tom zákerná vodná víla dobre vedela a že ho vedome oklamala. Zo sklonenou hlavou pristúpil k ženinej posteli, a keď od neho chcela vedieť, prečo sa neteší ich krásnemu chlapčekovi, rozpovedal jej, čo sa mu prihodilo a čo víle sľúbil.

- Načo nám je všetko bohatstvo a šťastie? - pokračoval mlynár, - ak teraz prídeme o dieťa? Čo len budeme robiť? - Ale ani príbuzní, ktorí prišli do mlyna zaželať rodičom šťastie, im poradiť nevedeli.

Bohatstvo sa do mlynárovho domu naozaj vrátilo. Čokoľvek robil, všetko sa mu darilo, ako keby sa truhlice samy od seba napĺňali a zlato v skrini sa cez noc množilo. Netrvalo dlho a bol bohatší ako predtým.

Ale aj tak sa nevedeli z toho všetkého tešiť. Prísľub, ktorý dal mlynár vodnej víle, mu sužoval srdce. Zakaždým, keď kráčal popri rybníku, bál sa, že sa víla vynorí z vody a pripomenie mu dlh. A chlapca, toho k vode nikdy nepúšťal:

- Dávaj si pozor, - vravieval mu, - lebo keby si sa vody čo len dotkol, vystrčí sa ruka, schytí ťa a stiahne na dno.

No ako sa rok s rokom míňal a víla sa neukazovala, mlynár sa pomaly upokojoval a na sľub čoraz viac zabúdal.

Chlapec vyrástol, stal sa z neho mládenec a odišiel do učenia k istému poľovníkovi. Keď sa vyučil, prijal ho do služieb pán z blízkej dediny. Žilo tam pekné a milé dievča, ktoré sa mladému poľovníkovi zapáčilo. Keď to pán videl, prepustil ho a daroval mu malý domček. Mladí ľudia sa zosobášili, žili si pokojne a šťastne a z celého srdca sa mali radi.

Stalo sa však, že poľovník raz prenasledoval srnu. Keď vyplašené zviera vybehlo z lesa na voľné pole, pustil sa za ním a nakoniec ho zastrelil.

Nevšimol si, že sa dostal až príliš do blízkosti nebezpečného rybníka. Keď zviera vypitval, podišiel k vode a chcel si umyť zakrvavené ruky. No len čo si ich namočil, z vody sa vynorila vodná víla, objala ho svojimi mokrými rukami a stiahla ho k sebe.

Nastal večer a poľovník sa nevracal. Ženy sa zmocnil strach, a tak ho šla sama hľadať. Keďže jej neraz rozprával, že si musí dávať pozor, aby ho víla nedostala do svojich osídel, vytušila, čo sa stalo. Náhlila sa k vode, a keď našla na brehu poľovnícku kapsu, bola si nešťastím už celkom istá. Nariekala, ruky spínala a svojho milého menom volala, ale všetko nadarmo.

Prebehla na opačnú stranu a tam sa zase pustila do volania. Ale aj tak márne. Hromžila na vílu, preklínala ju, no odpoveď neprichádzala. Vodné zrkadlo sa nesčerilo, iba nehybná tvár polmesiaca hľadela na ňu z výšky. Nešťastná žena rybník neopustila. Rýchlymi krokmi ho neúnavne znova a znova obchádzala, raz mlčky, raz so zúfalými výkrikmi alebo s tichým stonaním. Nakoniec ju sily opustili, klesla na zem a premohol ju hlboký spánok. Sníval sa jej nezvyčajný sen:

Bojazlivo vystupovala pomedzi veľké skaliská čoraz vyššie a vyššie. Tŕne a plazivé trávy jej zachytávali nohy, dážď jej bičoval tvár a vietor kmásal dlhé vlasy. Keď vyšla na návršie, otvoril sa jej očiam celkom iný pohľad.

Nebo bolo belasé, povetrie lahodné, zem sa mierne zvažovala a na zelenej lúke, posiatej pestro sfarbenými kvetmi, stál utešený domček. Zišla k nemu a otvorila dvere. Sedela tam starenka s bielymi vlasmi a nežne jej kývla.

V tej chvíli sa nešťastná žena prebudila. Práve sa začínal nový deň a žena sa rozhodla, že urobí presne to, čo sa jej prisnilo. Namáhavo vystúpila na vrch a všetko bolo celkom tak, ako to videla v noci. Starenka ju prijala priateľsky a ponúkla jej stoličku.

- Teba určite stihlo nešťastie, - začala, - keď si sa vybrala až do môjho osamoteného domu.

Žena jej v slzách porozprávala, čo sa stalo.

- Už sa netráp, - utešovala ju starenka, - pomôžem ti. Tu máš tento zlatý hrebeň. Počkaj na spln, potom choď k rybníku, sadni si na breh a hrebeňom si prečesávaj dlhé čierne vlasy. Keď sa učešeš, polož hrebeň na zem a uvidíš, čo sa stane.

Žena sa vrátila domov. Čas do splnu mesiaca sa jej krátil veľmi pomaly. Nakoniec sa na oblohe zjavil svietiaci kotúč. Odišla k rybníku, sadla si a zlatým hrebeňom si prečesávala dlhé čierne vlasy. Keď sa učesala, položila hrebeň na kraj rybníka.

Netrvalo dlho, v hĺbke voľačo zahučalo, zodvihla sa vlna, rozliala sa po brehu a hrebeň zmietla do vody. O chvíľu, keď hrebeň klesol na dno, rozčerila sa vodná hladina a ukázala sa na nej poľovníkova hlava. Nepovedal ani slovo, len smutnými očami pozeral na ženu. Vtedy sa zodvihla druhá vlna a mužovu hlavu prikryla.

Všetko sa stratilo, rybník pred ňou ležal pokojne ako predtým. Iba okrúhla tvár mesiaca osvetľovala tichý kraj. Žena sa vrátila domov utrápená. V sne sa jej zase zjavil starenkin domček. Ráno sa druhý raz vybrala na cestu a zverila sa múdrej žene so svojím žiaľom. Starenka jej dala zlatú flautu a povedala:

- Počkaj znova na spln, potom vezmi flautu, sadni si na breh, zapískaj peknú pieseň, a keď skončíš, polož ju na piesok. Uvidíš, čo sa stane.

Žena urobila, ako jej stará žena kázala. Len čo flautu položila na piesok, v hĺbke voľačo zahučalo. Zodvihla sa vlna, rozliala sa po brehu, a potom vzala so sebou aj flautu. Hneď nato sa voda rozčerila a nad hladinu vystúpil muž, tentoraz už do pol pása. Túžobne vystrel za ženou ruky, no zdvihla sa ďalšia vlna, prikryla ho a znova ho stiahla pod vodu.

- Ach, čo mi to pomôže, - vzdychla nešťastnica, - keď môjho milého vždy len zazriem, a hneď ho zase stratím!

Domov sa vrátila aj teraz s uboleným srdcom. Ale sen jej po tretí raz pripomenul starenkin dom. Zašla teda za ňou znova. Múdra žena jej dala zlatý kolovrátok a upokojovala ju:

- Ešte treba niečo dokončiť, počkaj teda na spln, potom vezmi kolovrátok, sadni si na breh a praď, kým nenapradieš plnú cievku. Keď to urobíš, postav kolovrátok celkom blízko k vode a uvidíš, čo sa stane.

Žena tak urobila. Len čo vyšiel mesiac, odniesla zlatý kolovrátok na breh a usilovne priadla, kým všetok ľan nespriadla. Len čo kolovrátok postavila na breh, v hĺbke voľačo zahučalo ešte väčšmi ako po predchádzajúce dva razy. Privalila sa obrovská vlna a kolovrátok vzala so sebou. Nato vyvrel z rybníka silný prúd vody a nad hladinu vystúpil celý muž. Rýchlo vyskočil na breh, chytil ženu za ruku a rozbehli sa spolu preč.

Prešli iba kúsok cesty, keď celé jazero strašne zahučalo, vlny sa vzopäli a s nespútanou silou sa valili na okolité polia. Smrť mali už za pätami, keď vystrašená žena zavolala na pomoc múdru starenu. V okamihu sa obaja premenili - žena na korytnačku a muž na žabu. Keď ich zasiahol prúd vody, neusmrtil ich, ale odlúčil ich od seba a odniesol každého inou stranou.

Voda opadla, a keď sa dotkli suchej zeme, vrátila sa im ľudská podoba. Ale ani jeden z nich nevedel, kde ostal ten druhý. Ocitli sa medzi cudzími ľuďmi, ktorí ich krajinu nepoznali. Medzi nimi a ich domovom sa rozprestierali vysoké hory a hlboké doliny. Aby sa uživili, obidvaja strážili ovce. Dlhé roky pásli svoje čriedy na pasienkoch v horách a trápili sa smútkom.

Keď po dlhej zime opäť! prišla jar, vrátili sa obaja so svojimi čriedami oviec na pašu. Náhoda chcela, že sa stretli. Pastier zazrel na vzdialenom svahu ovce a rozhodol sa zaviesť tam aj svoje stádo. Stretli sa v doline, ale ani jeden toho druhého nespoznali. No aspoň sa potešili, že už nie sú takí osamotení. Od toho dňa pásli ovce spoločne. Veľa toho nenarozprávali, ale bolo im lepšie.

Raz večer, keď na nebi svietil spln mesiaca a ovce už oddychovali, pastier vytiahol z kapsy flautu a zahral na nej peknú, ale smutnú pieseň.

Keď zmĺkol, videl, že pastierka žalostne plače.

- Prečo plačeš? - vyzvedal.

- Ach, - odpovedala, - aj vtedy, keď som túto pieseň hrala na flaute ja, svietil spln a z vody sa vynorila hlava môjho najmilšieho.

Pastier sa zahľadel na pastierku a zrazu, akoby sa mu oči až teraz otvorili, spoznal svoju milovanú ženu. A keď žena na neho pozrela a mesiac mu osvietil tvár, spoznala aj ona svojho muža.

Objali sa, pobozkali a boli šťastní.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 3)

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie vhodné študentské práce pre tieto kľúčové slová:

#blahoželanie poľovníkovi #rozprávka o vode #Poľovník a vodná vila #všetko o vode

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.026