O vtákovi Grifovi

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: Dievča mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 263 slov
Počet zobrazení: 1 210
Tlačení: 183
Uložení: 232
O vtákovi Grifovi (Rozprávka)
Bol raz jeden kráľ, ale kedy panoval a ako sa volal, sa už dávno zabudlo. Nemal syna, iba jednu chorľavú dcéru, ktorú žiaden lekár nedokázal ani za svet vyliečiť.

Istý veštec predpovedal kráľovi, že sa princezná uzdraví, ak bude jesť jablká. Kráľ dal ozhlásiť po celej krajine, že kto donesie jeho dcére jablká, od ktorých vyzdravie, dostane princeznú za ženu a k tomu kráľovstvo.

Dozvedel sa o tom aj sedliak, otec troch synov. Zavolal si najstaršieho a takto mu povedal:

- Vylez na sýpku, naber do košíka najkrajších jabĺk, tých s červenými líčkami, a zanes ich na kráľovský dvor. Keď ich kráľovská dcéra zje, možno sa uzdraví, ty sa s ňou oženíš a budeš kráľom.

Mládenec urobil, ako mu otec kázal, a vydal sa s košom plným jabĺk na cestu. Išiel, išiel, až jedného dňa stretol staručkého človiečika, ktorý sa ho spýtal, čo nesie v tom koši. Ulrich, lebo tak sa mládenec volal, mu odpovedal:

- Žabie stehienka.

- A človiečik mu na to povedal: - Nech je tak a tak aj ostane, - a pobral sa svojou cestou.

Ulrich napokon dorazil pred zámok, kde vyhlásiť, že prináša jablká, ktoré princeznú určite uzdravia. Kráľ sa veľmi potešil, prikázal, aby Ulricha doviedli pred trón, ale - ach, jaj! - keď košík odokryl, boli v ňom namiesto jabĺk žabacie stehienka. Kráľ sa náramne nazlostil a dal mládenca zo zámku vyhnať. Keď prišiel domov, porozprával otcovi, ako sa mu vodilo.

Nato poslal otec druhorodeného syna, ktorý sa volal Samuel, no ten pochodil takisto ako Ulrich. Aj on stretol staručkého človiečika, ktorý sa ho pýtal, čo nesie v koši. Samuel mu odpovedal:

- Kožu z prasaťa.

A staručký človiečik mu na to odvetil: - Nech je tak a tak aj ostane.

Keď Samuel prišiel pred kráľovský zámok a oznámil, že má so sebou jablká, po ktorých kráľovská dcéra istotne vyzdravie, nechceli ho ani dnu pustiť.

Povedali, že už nedávno bol na zámku jeden, čo si z nich bláznov robil.

Samuel ich však dovtedy prosil a presviedčal, kým ho nakoniec na zámok nepustili a nezaviedli pred kráľa. No keď kráľ košík odokryl, bola v ňom len koža z prasaťa a jablká veru žiadne. Kráľa to tak strašne nazlostilo, že rozkázal mládenca bičom vyhnať zo zámku.

Keď sa Samuel vrátil domov, porozprával otcovi, ako sa mu vodilo.

Vtedy za otcom prišiel najmladší chlapec, ktorého všetci len hlúpy Hans volali, a pýtal sa, či by nemohol ísť s jablkami aj on.

- Ešteže čo! - rozčúlil sa otec. - Ty už si len ten pravý! Čo ty zmôžeš tam, kde ani múdrejší nepochodili!

No chlapec neprestal naliehať.

- Nech je, ako chce, otec, no ja by som to aj tak rád skúsil.

- Daj už pokoj, hlupáčik jeden, počkaj, kým zmúdrieš, - zahriakol ho otec a ukázal mu chrbát. Lenže Hans naprestal dobiedzať a ťahal ho pri tom zozadu za kabát: - Ale, otec, pusť ma, aj ja chcem ísť.

- Pre mňa za mňa teda choď, veď sa ty rýchlo vrátiš, - povedal mu napokon otec najedovaným hlasom.

Chlapec sa tak potešil, až od radosti vyskakoval.

- No len sa nezbláznil Tak sa mi vidí, že si zo dňa na deň sprostejší, - krotil ho otec. Ale Hans nedbal na otcove reči a nedal si radosť pokaziť. Stmievalo sa už, tak si povedal, že počká do zajtra. V noci nemohol dlho zaspať, a keď napokon zaspal, snívalo sa mu o krásnej panne, o zámku, o zlate a striebre a podobných lákavých veciach.

Na cestu sa vybral skoro ráno a onedlho stretol maličkého človiečika v starodávnych šatách. Človiečik sa ho pýtal, čo má v koši.

Hans mu popravde odpovedal, že nesie jablká, vďaka ktorým má kráľovská dcéra vyzdravieť.

- Nuž, - na to človiečik, - nech je tak a tak aj ostane.

Na kráľovskom dvore nechceli ani počuť o tom, že by mali Hansa zaviesť pred kráľa. Boli tam vraj už dvaja, čo tvrdili, že nesú jablká, a pritom jeden mal žabie stehienka a druhý kožu z prasaťa.

No Hans ich veľmi prosil, že on naozaj nemá ani žabie stehienka, ani prasačiu kožu, ale tie najkrajšie jablká z celej kráľovskej ríše.

Vravel to úprimným hlasom, a tak si strážcovia povedali, že tento mladík zrejme neklame, a pustili ho do zámku. A dobre urobili, lebo keď Hans košík pred kráľom odokryl, boli tam krásne červenožlté jablká. Kráľ sa zaradoval a dal hneď zavolať dcéru. Potom s úzkosťou čakal,akú mu donesú správu.

O krátky čas mu naozaj správu doniesli. Ale neuhádli by ste, kto bol jej poslom! Jeho vlastná dcéra! Len čo si z jabĺk odjedla, vyskočila celkom zdravá z postele. Ťažko opísať, ako sa kráľ potešil. No zrazu mu už bolo ľúto dať dcéru Hansovi za ženu, a preto povedal, že najprv musí zhotoviť čln, ktorý by sa plavil po suchej zemi lepšie ako po vode.

Hans si vypočul kráľov rozkaz a pobral sa domov. Doma otcovi porozprával, ako sa mu vodilo a aký rozkaz dostal od kráľa. Otec poslal Ulricha do hory, aby taký čln postavil.

Ulrich sa pustil s chuťou do stavby člna, a aby mu práca išla lepšie od ruky, veselo si pri tom pískal. Napoludnie, keď slnko stálo na oblohe najvyššie, zjavil sa tam staručký človiečik a vyzvedal, na čom pracuje. Ulrich mu ledabolo odvrkol:

- Nádobu na miešanie malty pripravujem.

- Staručký človiečik pokýval hlavou a povedal: - Nech je tak a tak aj ostane.

Večer si Ulrich povedal, že čln je už dobrý, ale keď si chcel doň sadnúť, namiesto člnu mal pred sebou samé kelne.

Na druhý deň šiel do hory Samuel, ale pochodil tak isto ako Ulrich.

Na tretí deň sa vybral stavať čln hlúpy Hans. Pracoval usilovne, po celej hore sa len tak ozývali údery jeho sekery. Pritom si spieval a veselo popiskoval. Aj tentoraz sa tam zjavil počas poludňajšej horúčavy staručký človiečik a pýtal sa ho na to, čo robí.

- Čln, čo sa bude plaviť po suchej zemi lepšie ako po mori. A keď ho dokončím, dostanem za ženu princeznú.

- Nech sa tak stane a tak aj ostane, - povedal človiečik.

Po západe slnka Hans čln dokončil a urobil aj veslá a všetko ostatné, čo k člnu patrí. Sadol si do neho a plavil sa rovno do mesta. A čln letel po súši ako vietor.

Kráľ ho už zďaleka zazrel, ale dcéru mu ani tentokrát dať nechcel. Prikázal mu od skorého rána do neskorého večera pásť sto zajacov. Ak mu čo len jeden ujde, princeznú nedostane. Hansovi sa to celkom pozdávalo. Hneď na druhý deň vyviedol zajace na pašu a nespustil z nich oka, aby mu ani jeden z nich náhodou neušiel.

Po niekoľkých hodinách vyšla z kráľovského zámku slúžka a povedala Hansovi, aby jej jedného zajaca dal, pretože práve dostali návštevu, ktorú musia pohostiť. No Hans dobre vedel, koľká bije, a ani za nič zajaca slúžke dať nechcel. Ale slúžka naliehala a nakoniec sa aj rozplakala. Hans jej teda povedal, že ak príde sama princezná, zajaca jej dá.

Slúžka sa s odkazom vrátila do zámku a za Hansom sa vybrala kráľovská dcéra.

Medzitým však na lúku znova prišiel staručký človiečik a vypytoval sa ho, čo tam robí.

- Ach, pasiem sto zajacov a musím ich dobre strážiť, aby mi ani jeden neušiel. Ak sa mi to podarí, ožením sa s kráľovskou dcérou a budem kráľom, - odpovedal Hans.

- Keď je tak, - na to človiečik, - tu máš túto píšťalku, ak ti niektorý z nich ujde, len zapískaj, hneď sa ti vráti.

Keď princezná prišla, Hans jej vložil do zástery zajaca. Ledva prešla sto krokov, Hans zapískal, zajac jej zo zástery vyskočil a rozbehol sa rovno k ostatným. Keď nadišiel večer, zajačí pastier zapískal ešte raz, zrátal, či mu ani jeden zajac nechýba, a hnal zajace na zámok.

Kráľ nevedel pochopiť, ako sa Hansovi podarilo ustrážiť sto zajacov. Ale ani teraz mu nechcel dať svoju dcéru za ženu. Povedal, že mu ešte musí doniesť pero z chvosta vtáka Grifa.

Hans sa vychystal a svižne si vykračoval po ceste. V zámku, ku ktorému doputoval večer zažiadal o nocľah, pretože v tom čase ešte neboli hostince.

Zámocký pán mu nocľah ochotne poskytol a chcel od neho vedieť, kam sa to vlastne vybral. Hans mu odpovedal, že za vtákom Grifom.

- Teda za vtákom Grifom. Ľudia vravia, že ten vie všetko. A ja som stratil kľúč od novej skrinky na peniaze, prosím ťa, opýtaj sa ho, kde ho mám hľadať.

- Ale áno, - sľúbil Hans, - rád sa opýtam.

Ráno Hans pokračoval v ceste a večer došiel do iného zámku, v ktorom tiež prenocoval. Keď sa zámockí ľudia dozvedeli, že ide za vtákom Grifom, potešili sa. Porozprávali mu, že majú chorú dcéru, že ju už všelijako liečili, ale nič jej nepomáha. - Buď taký dobrý a opýtaj sa vtáka Grifa, čo by našej dcére pomohlo, - prosili ho.

Hans im prisľúbil, že sa rád opýta, a pohol sa ďalej.

O krátky čas prišiel k rieke, kde nebolo prievozníka a ľudí prenášal cez vodu vysokánsky chlap. Pýtal sa Hansa, kam sa vybral.

- Za vtákom Grifom, - odpovedal Hans.

- Nuž, keď u neho budeš, - obrátil sa naňho chlap, - spýtaj sa ho, prečo musím všetkých ľudí prenášať cez vodu.

Hans aj tentoraz prisľúbil, že sa spýta. Chlap ho vzal na plecia a preniesol ho cez rieku.

Napokon prišiel Hans až k domu, kde býval vták Grif. No doma bola iba jeho žena a vták Grif bol niekde vonku. Žena sa Hansa spýtala, čo by od Grifa chcel, a on jej všetko dopodrobna porozprával. Aj to, že chce pero z jeho chvosta, aj že na jednom zámku stratili kľúč od novej skrinky na peniaze a kázali mu opýtať sa, kde ho majú hľadať, a potom aj to, že na inom zámku majú chorú dcéru a on sa má dozvedieť, od čoho by dcéra vyzdravela. A napokon, že neďaleko odtiaľto je rieka a pri nej býva chlap, ktorý ľudí prenáša, a veľmi by chcel vedieť, prečo ich musí všetkých prenášať práve on. Žena mu na to odpovedala:

- A či ty vieš, milý môj priateľ, že s vtákom Grifom sa nesmie nijaký človek rozprávať, lebo by každého zožral? No ak chceš, ľahni si pod posteľ a odtiaľ mu pero z chvosta vytrhni. Pokiaľ ide o to ostatné, na to sa ho opýtam sama.

Hans bol spokojný a ľahol si pod posteľ.

Večer sa vták Grif vrátil domov, no len čo vošiel do izby, rozkričal sa:

- Žena, cítim tu človečinu!

- Áno, - vraví žena, - bol tu dnes jeden, ale už odišiel. Vták Grif na to nepovedal nič. Uprostred noci, keď už hlboko spal, načiahol sa Hans a vytrhol mu z chvosta pero. Vták Grif sa rozzúril a skríkol:

- Žena, cítim človečinu a niekto ma pred chvíľou šklbal za chvost.

Žena ho utišovala:

- To sa ti istotne len snívalo. Veď som ti vravela, že dnes tu jeden človek bol, ale už odišiel. A rozprával mi všelijaké príhody. V istom zámku vraj stratili kľúč od novej skrinky na peniaze a nevedia ho nájsť.

- Ach, blázni, blázni, - povedal vták Grif, - veď kľúč leží pod hŕbou dreva v kôlni hneď za dverami.

- A ešte rozprával, že v inom zámku majú chorú dcéru a nevedia prísť na liek, čo by ju vyliečil, - pokračovala žena.

- Ach, blázni, blázni, - povedal vták Grif, - mali by vedieť, že pod pivničnými schodmi si ropucha urobila z jej vlasov hniezdo. Keď dcére tie vlasy prinesú, uzdraví sa.

- A ešte rozprával aj to, že neďaleko odtiaľto tečie rieka a pri nej je chlap, ktorý musí všetkých ľudí prenášať cez vodu. Chce vedieť, ako sa tejto nepríjemnej služby zbaviť.

- Ach, blázon, blázon, - povedal Grif, - keby čo len jedného z pocestných hodil uprostred rieky do vody, nemusel by už nikoho prenášať.

Vták Grif potom zaspal a na svitaní zase odišiel. Hans vyliezol spod postele a v ruke mal pekné pero. Vypočul si, čo vták Grif povedal o kľúči, o dcére aj o chlapovi. Grifova žena mu však všetko porozprávala ešte raz, aby nebodaj na nič nezabudol.

Nato sa Hans pobral domov. Najprv prišiel k chlapovi pri vode a ten od neho hneď vyzvedal, čo sa od vtáka dozvedel. Ale Hans sa s odpoveďou neponáhľal, chcel, aby ho najprv preniesol. Chlap ho teda najskôr preniesol, a až keď boli na druhom brehu, Hans mu povedal, aby niekoho pustil uprostred rieky do vody, že potom už nebude musieť nikoho prenášať.

Chlap sa veľmi potešil a z vďačnosti chcel Hansa ešte raz preniesť tam aj späť, Hans sa však nedal prehovoriť a išiel svojou cestou ďalej.

Išiel, išiel, až prišiel do zámku, kde mali chorú dcéru. Vzal ju na chrbát, lebo ani chodiť nevládala, zniesol ju do pivnice pod schody, spod posledného schodu vzal ropušie hniezdo a vložil ho dcére do rúk. Dievča mu zoskočilo z chrbta, vybehlo hore schodmi, akoby nikdy nebolo choré.

Otec s matkou mali veľkú radosť, Hansovi prichystali dary zo zlata a striebra a dali mu všetko, čo si zažiadal.

Keď Hans doputoval na druhý zámok, šiel hneď do kôlne. Za dverami pod hŕbou dreva naozaj našiel stratený kľúč a zaniesol ho pánovi.

Aj on sa nesmierne potešil a za odmenu dal Hansovi časť zlata uloženého v skrinke, a okrem toho aj kravy, ovce a kozy.

Keď Hans došiel s peniazmi, zlatom, striebrom, kravami, ovcami a kozami ku kráľovi, ten bol zvedavý, odkiaľ to všetko má.

Hans mu povedal, že vták Grif dá každému toľko bohatstva, koľko sa mu žiada.

Kráľ si teda povedal, že bohatstvom ani on nepohrdne, a vybral sa na cestu za vtákom Grifom.

Ale keď prišiel k rieke, bol po Hansovi prvý, čo sa chcel dať preniesť, a tak ho chlap zhodil v prostriedku rieky z chrbta a kráľ sa vo vode utopil.

No a Hans, ten sa oženil s princeznou a kraľoval, kým neumrel.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie vhodné študentské práce pre tieto kľúčové slová:

#Ktory vtak ma v prostriedku oko #Ktory vtak ma v prostriedku oko odpoved #Ku kazdemu zamku sa najde kluc.

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.045