Žabí princ a Železný Heinrich

Žabí princ a Železný Heinrich (Rozprávka)
Za dávnych čias, keď sa želania ľuďom ešte plnili, žil kráľ, ktorý mal utešené dcéry. Pekné boli všetky, ale najkrajšia bola predsa len tá najmladšia. Bola taká krásna, že ešte aj slnko, ktoré už naozaj všeličo videlo, zakaždým zastalo v úžase, keď jej do tváre pozrelo.

Neďaleko kráľovského zámku stál veľký temný les a v tom lese bola pod starou lipou studňa. V letných horúčavách chodievala princezná do lesa a rada sedávala na kraji tejto chladnej studne. Keď mala dlhú chvíľu, hrávala sa so zlatou guľou, vyhadzovala ju do výšky a potom ju chytala.

Bola to jej najobľúbenejšia hra.

Ale čo sa raz nestalo! Zlatá guľa nepadla do zdvihnutých princezniných rúčok, odrazila sa od zeme a skotúľala sa rovno do vody. Princezná za ňou pozerala, no guľa sa jej pred očami zrazu stratila. A studňa bola hlboká, taká hlboká, že hádam ani dna nemala. Princezná sa rozplakala, plakala čoraz ľútostivejšie a nevedela sa vôbec zastaviť. Ako tak žialila, ozval sa akýsi hlas:

- Čo ti je, princezná? Nariekaš tu, že by sa aj kameň nad tebou zľutoval. Obzerala sa za hlasom a tu uvidela žabiaka, ktorý vystrkoval z vody škaredú hlavu.

- Ach, to si ty, starý čvachtoš! - povedala. - Plačem kvôli zlatej guli, čo mi spadla do studne.

- Upokoj sa a nenariekaj už, - povedal jej žabiak. - Pomôžem ti, ale povedz, čo mi dáš ty, ak ti hračku z vody vyberiem.

- Všetko, čo si zažiadaš, milý žabiak, - sľubovala princezná. - Dám ti šaty, perly a drahé kamene, ba aj zlatú korunu, čo mám na hlave.

- Tvoje šaty, perly a drahé kamene, ani tvoju korunu nepotrebujem. Rád by som bol, keby si si ma obľúbila, keby som bol tvojím druhom a kamarátom, ktorý by sedával s tebou pri stole, jedával z tvojho zlatého tanierika, popíjal z tvojho pohára, spával v tvojej postieľke. Ak mi toto všetko sľúbiš, zídem do studne a vynesiem ti z vody zlatú guľu, - odpovedal jej žabiak.

- Dobre, dobre, - povedala princezná, - sľubujem ti všetko, čo chceš, len mi guľu prines.

Neveľmi dbala princezná na táranie akéhosi žabiaka, ktorý sedí vo vode a iba so seberovnými kváka, nemôže byť teda kamarátom nijakému človeku. Žabiak sa potešil princezninmu sľubu, vopchal hlavu do vody a ponoril sa na dno. O chvíľu sa znova zjavil nad vodou s guľou v papuli. Hodil ju do trávy. Princezná, celá natešená, zodvihla obľúbenú hračku a bežala preč.

- Počkaj, počkaj, - volal za ňou žabiak, - vezmi aj mňa, veď ja neviem utekať tak ako ty.

Nadarmo však vykrikoval svoje kvak-kvak. Princezná, akoby ho nepočula, náhlila sa domov a celkom zabudla na chudáka žabiaka aj na svoj sľub. Na druhý deň sedela princezná s kráľom, sestrami a ostatnými dvoranmi za stolom a jedla zo zlatého tanierika. A tu čľap-čľap, čľap-čľap, lezie voľačo hore mramorovými schodmi. Keď to vyšlo až celkom hore, zaklopalo to na dvere a zvolalo:

- Princezná, ty najmladšia, otvorže mi!

Zvedavá princezná beží k dverám. Otvorí ich a pred dverami sedí žabiak! Dvere rýchlo zavrela a celá vystrašená si znova sadla za stôl. Kráľ, pravdaže, zbadal, ako prudko sa jej srdce rozbúchalo, a spýtal sa:

- Dieťa moje, čoho si sa naľakala, stojí vari pred dverami obor a chce ťa uniesť?

- Ale nie, - odpovedala princezná, - nie je to obor, ale škaredý žabiak.

- A čo od teba chce?

- Ach, otecko, keď som včera sedela v lese pri studni a hrala som sa, padla mi do vody zlatá guľa. Veľmi som plakala, tak mi ju žabiak vyniesol z vody. Nedal sa odbiť, kým som mu nesľúbila, že sa s ním budem kamarátiť. A on teraz sedí pred dverami a pýta sa dnu.

Vtom klope niekto druhý raz a volá:

- Princeznička najmladšia, otvorže mi dvierka, čo si včera sľúbila, dnes aby si splnila.

- Čo si sľúbila, musíš dodržať. Tak choď a otvor mu, - prikázal dcére kráľ. Keď princezná otvorila dvere, skočil žabiak dnu a skackal jej za pätami až ku stoličke. Tam zastal a povedal:

- Vezmi ma k sebe.

Princezná sa vzpierala, ale kráľ jej prikázal, aby ho zodvihla. Keď bol žabiak na stoličke, pýtal sa na stôl a keď tam už sedel, povedal:

- A teraz prisuň ku mne zlatý tanierik, aby sme mohli spolu jesť.

- Princezná počúvla, ale očividne veľmi nerada. Žabiak sa dal s chuťou do jedla, no princezná prehĺtala len nasilu. Napokon žabiak povedal:

- Najedol som sa do sýtosti, no únava na mňa prišla. Vezmi ma do svojej komôrky, rozosteľ hodvábnu postieľku, uložíme sa spať.

Princeznej bolo do plaču. Studený žabiak sa jej protivil, nechcela by sa ho ani len dotknúť, nie to s ním ešte aj spať v peknej čistej postieľke! No kráľ sa nazlostil a vyhrešil ju:

- Nepatrí sa opovrhovať niekým, kto ti v núdzi pomohol.

Princezná chytila teda žabiaka do dvoch prstov, vyniesla ho do komôrky a položila do kúta. Keď už ležala v posteli, priliezol k nej a hovorí:

- Chcem spať na rovnako mäkkom lôžku ako ty. Vezmi ma k sebe, lebo to poviem otcovi.

Jeho slová princeznú tak rozzúrili, že ho chytila a z celej sily šmarila o stenu:

- Po tomto mi už hádam dáš pokoj, ty odporný žabiak!

No keď dopadol na zem, nebol to už žabiak, ale kráľovský syn s peknými a láskavými očami. A stal sa jej druhom a manželom, ako si to želal aj jej otec.

Princ jej porozprával o tom, ako ho zlá bosorka zakliala, a nikto iný ho nemohol vyslobodiť zo studne iba ona. Aj to jej povedal, že zajtra odídu spolu do jeho kráľovstva. A potom zaspali.

Na druhý deň ráno, keď ich slnko zobudilo, zastal pred zámkom koč. Ťahalo ho osem bielych koní zapriahnutých do zlatých reťazí a ozdobených bielymi pštrosími perami na hlavách.

Na kozlíku sedel sluha mladého kráľa verný Heinrich. Heinrichovo srdce sa veľmi zarmútilo, keď zlá čarodejnica premenila jeho pána na žabiaka. Tak veľmi sa trápil, že si dal radšej srdce okuť troma železnými obručami, aby mu od bolesti a od žiaľu neprasklo.

Koč mal odviezť mladý pár do princovej ríše. Verný Heinrich usadil obidvoch do koča a sám si sadol na kozlík, natešený, že sa všetko tak dobre skončilo.

Keď prešli kus cesty, začul princ nejaké praskanie, akoby sa pod nimi niečo na koči lámalo. Obrátil sa a povedal:

- Počúvaj, Heinrich, náš voz sa láme!

- Ach, nie, nie, pane, my dobrý voz máme. To len obruč spadla z toho môjho srdca strápeného.

Veď kto by horko nezaplakal, keď princ sa zmenil na žabiaka!

Ešte dva razy niečo prasklo a princ vždy, že sa im voz láme.

Ale boli to len ďalšie obruče, čo padali zo srdca verného Heinricha, už spokojného, že je princ zase slobodný.