Žil kedysi starý arat* so svojou ženou. Raz ráno vyšiel z jurty, a tu vidí: neďaleko snorí lev, korisť hľadá. Arat vbehol do jurty a vraví žene:
A žena mu vraví:
Starký urobil, ako mu žena poradila.
Lev sa začudoval:
A starý arat vraví, ako ho žena naučila:
Lev pristal.
Zašli ďalej do stepi. Arat zdvihol zo zeme neveľký kameň a vraví:
Lev začal stískať kameň. Stískal a stískal, až ho rozmrvil na prach, ale nevytlačil z neho ani kvapôčku.
Tu arat vytiahne spod košele kačacie vajce.
Klepol prstom po vajci, vajce sa rozbilo a začalo tiecť.
Nedalo sa nič robiť, lev musel ísť k nemu do služby.
Arat mu prevliekol cez nos bujľ*, založil mu uzdu a začal sa na ňom nosiť.
Nosil lev starkého jeden deň, nosil ho dva, nosil tri. Na štvrtý deň starký pozabudol na spor s levom a šiel do hory odlomiť si konár na luk.
Lámal ten konár, lámal, ale veru neodlomil, nemal sily.
Lev nesie starca domov a vraví mu:
Arat naľakaný vbehol do jurty a vraví žene:
Arat spravil, ako mu kázala starena. Keď sa lev ráno zjavil pri jurte, zakričal srdito:
Lev to počul a naľakal sa:
A ušiel do hory. Stretol líšku. Líška sa ho spytuje:
Lev jej rozpovedal, ako starý arat jedným prstom kameň rozpučil, a ako mu on musel slúžiť.
Líška sa dlho smiala na jeho príhode a potom vraví:
Lev sa dal behom k jurte a líška za ním. Zazrel arat líšku s levom a hneď sa dovtípil, čo sa stalo. I začne kričať na plné hrdlo:
A on hybaj vnohy, ani sa len neobzrel. Od tých čias sa už neopovážil priblížiť k jurte.
Nuž naozaj pravdu povedala aratova žena:
„Nie je silný ten, kto je veľký, ale ten, kto je múdry!“
________________________
* arat – chovateľ statku
** ukriuk – palica s koženou remennou slučkou na chytanie
koní
*** bujľ – palička, ktorá sa prevliekla ťavám cez nozdry