Čarovné topánky – Estónska rozprávka
Čarovné topánky
Žil raz chudobný želiar s dvoma synmi vo veľkej biede. Čo ako starostlivo obrábal svoj kúsok prenajatého poľa, nedalo mu chleba pre tri lačné hrdlá. A kdeže by mu ešte zvýšili aj peniaze na nájom? Zlý gazda žiadal veru vysoký nájom od biedneho želiara.
Raz prišiel čas rátania. Úbohý želiar nemal ani groša a tŕpol hrôzou pred gazdom. Sám si netrúfal poprosiť ho, aby mu pozhovel, nuž poslal k nemu syna. A syn čo prosí, to prosí, no gazda mal srdce z kameňa.
- Ak mi nájom do posledného groša nevyplatíte, – zahromžil, – naskutku vás vyženiem!
Chlapec sa s plačom pobral domov. Ide, od hanby a žiaľu len tak nohami zapletá, a tu sa mu prihovorí šedivý starček:
- Cože plačeš, synak?
Chlapec sa mu vyžaloval: – Doma niet ani groša, iba hlad, a gazda nás chce z chalupy vyhnať. Ale kde máme vziať na nájom? – povedal naostatok plačky. Šedivý starček ho potešil:
- Nič si z toho nerob, synak. Mám topánky, čo ti pomôžu. Ak mi pôjdeš za kmotra, budú tvoje!
Chlapec sa starčekovi prisľúbil a hneď sa ho i spýtal: – A kde bývaš, deduško?
- Kde bývam, tam bývam, veď ťa ta topánky samy zanesú! – odpravil ho starček.
Chlapec si teda vzal topánky, poďakoval sa a šiel ďalej. Keď doma všetko vyrozprával, otec mu radil, aby šiel za toho kmotra.
A tak si chlapec obul topánky. Len čo ich mal na nohách, už ho začalo čosi poháňať, ba ťahať. Odrazu vyhupol sa do výšky, prudkejšie ako najohnivejší tátoš.
A tu, ani sa nenazdal, topánky ho priniesli k moru. Celý sa preľakol, čo sa to robí. Spamätal sa, iba keď stál pred prekrásnym zámkom.
Tu privítal chlapca šedivý slarček: – Nezabudol si na moje želanie, – povedal mu, – odmena ťa neminie.
Potom pozval chlapca na krst a skmotrili sa. Po krste dal starček chlapcovi škatuľku a povedal mu:
- To si vezmi na pamiatku od kmotra. Ale do škatuľky nepozeraj, pokým neprídeš domov!
Chlapec sa ani nenazdal, už ho topánky niesli domov. Neďaleko chalupy sa topánky zastavili. Chlapec pozrie na zem, a čo vidí? Pred ním leží mešec peňazí. Chlapec ho zdvihol, a len čo si ho stihol vopchať do vrecka, už ho topánky niesli ďalej.
Keď sa šťastlivo dostal domov, vytiahol škatuľku, čo bol dostal od kmotra, otvoril ju, a tu sa znej vygúľa zlaté vajce. Prask! vajce sa rozbilo a z neho sa vyvalí prekrásny zlatý zámok.
Tak sa stal chlapec zámockým pánom a do svojho prekrásneho príbytku prichýlil otca i brata.
Ale vo svojej radosti nezabudli ani na dlh. Chlapec vzal peniaze z nájdeného mešca a šiel zaplatiť gazdovi. Ten sa hneď začal vypytovať, kde len vzali toľké peniaze. O chvíľu mu chlapec všetko porozprával.
Skúpy gazda nemal chvíľu pokoja, čo ho zožierala závisť a túžba zmocniť sa zámku. Hneď sa i pobral, že ho pozrie. A keď jeho chamtivé oči uzreli toľkú krásu a bohatstvo, nemeškal a šiel k svojmu želiarovi. Vraj celý zámok je jeho, lebo je na jeho pozemku a jemu patrí i pole na šírom okolí. – Ale aby si videl, že som človek, – povedal napokon želiarovi, – nechám ťa tu bývať, ak mi budeš platil ročné nájomné. – A keď povedal koľko, želiarovi sa až hlava zakrútila. No nemohol inak, iba prisľúbiť.
Gazda potom chcel, aby mu chlapec ukázal čarovné topánky. Keď ich uvidel, zahromžil:
- Takých topánok ti netreba. Kde by si sa v nich motal? To už mne inak pristanú, ja stále chodím po svete!
Gazda si obul topánky a hneď vzlietol ako víchor. Topánky ho odniesli do mora a nikdy sa už odtiaľ nevrátil. Vo vode stihol chamtivca spravodlivý trest. Avšak statočný želiarsky syn žil spolu so svojimi dlho a šťastlivo ako zámocký pán.