To bolo tak dávno, že sa už nikto nepamätá, kedy. Na severe, pri samom Ľadovom mori, žili lovci-zverobijci. Žili si, sa nič sa neponosovali. Ale potom prišiel mrcha rok a lovci, čo ako sa namáhali, nevedeli zaobstarať mäso na zimu. A zima prišla surová ako už dávno nie: more zakovala ľadom, jarangy* zaniesla snehom, zrovnala so zemou. Ťažko bolo obstarať jedlo v takom nečase.
I začali ľudia umierať od hladu a zimy.
Ale smrť predsa len nevošla do každej jarangy a nevyhubila všetkých. Dosť sa ich dočkalo leta. Slniečko sa teraz skoro vôbec neskrývalo: len sa trošku ponorí no mora a zse svieti. Ľudia sa potešili. Akože by nie!
Ľad na mori sa popukal, medzi kryhami sa zjavili tulene, na vlnách sa hral levovec, priletelo všelijaké vtáctvo.
Nastal čas lovu.
Pobrali si zverobijci oštepy a šípy a odniesli k moru svoje ľahké loďky, obšité mocnou mrožou kožou.
No ledva sa priblížili k moru, keď tu zadul taký vetrisko, že ich dobre z nôh nezvalil. Rozbúrilo sa Ľadové more, privalili sa vlny, vysoké ani bralá. Zahučali, zahrmotali plávajúce loďky. More bolo odrazu strašné.
Keď sa zverobijci ráno prebudili, svietilo slniečko a vetrík ledva dúchal. Zaradovali sa a šli k moru. No len čo spustili loďky na vodu, znova zadul vetrisko, privalili sa vlny, zahučali a zahrmotali ľady. Zveribijci sa zas len museli vrátiť.
Hútajú oni, hádajú, od čoho by sa to dvíhal ten vietor, ale uhádnuť nevedia. Hútajú, hádajú a starý Appo vraví:
Pozreli zverobijci a zhíkli. Oblak nie je oblak, na vtáka sa ponáša. Ba veru tak, je to vták! Velikánsky čierny vták na skale sedí, krídlami máva a od toho taký vetrisko duje.
Pozreli druhovia naňho a potom jeden na druhého. – Nuž čože, – vravia si, – choď, keď si trúfaš, zabi ho.
A tak ako bol, vybral sa na čierneho vtáka.
Tri dni ho lovci čakali. Tri dni dul vietor strašnejšie ako pred tým. Tegrilkut sa nevrátil.
Vzal si luk i oštep a stratil sa medzi skalami. Tri dni ho zverobijci čakali. Tri dni dul strašný vietor. Appo sa nevrátil.
Potom si už nikto netrúfal na čierneho vtáka.
Míňali sa dni, ale čiernemu vtákovi ani na um neprišlo odletieť. Neprestajne striehol na zverobijcov, nedal im vyjsť na more.
Prišli ťažké časy. Ľudia pojedli už svojich posledných psov. Ostávalo už len jediné – smrť.
A tu vyšiel z jarangy chlapec Čočoj a mocne zvolal, aby ho všetci počuli:
Išlo mu to ťažko. Vietor ho zrážal z nôh, prefukoval mu kožuštek, zahrýzal sa do kostí. Ale podvečer bol už Čočoj predsa na úpätí vrchu. Našiel si miesto pod kameňom – balvanom a sadol si oddýchnuť. Chytro sa stmievalo a on vedel, že čas je tu. Vytiahol spod košele šíp a začal ho brúsiť o kameň. A vtom starý kameň – balvan prehovoril ľudským hlasom:
A kameň ťažko zavzdychal.
Zaprel sa z celej sily do kameňa, ale ním ani len nepohol.
Čočoj pochopil, že tu netreba sily, ale umu. Pozrel na bystrinu, čo tiekla popri kameni, a rozhodol sa prehradiť jej cestu. Zišiel niekoľko ráz do úžľabiny, doniesol hlinu, a upravil bystrinu tak, že tiekla popod samý kameň. Voda rozmyla zem a starý balvan sa prevrátil na druhý bok.
Čočoj šiel ďalej. Na každom kroku mu hrozilo nebezpečenstvo: bezodné priepasti, zastreté hmlou, klzké skalné steny… Súmrak hustol a Čočoj iba podľa strašného svišťania krídel vedel, že je čierny vták neďaleko. Zrazu ho mocný nápor vetra zhodil dolu. Chlapec nestihol vysloviť ani zaklínacie slová starého balvana.
Dlho ležal Čočoj nehybne a precitol iba nad ránom. Ruky a tvár mal celé od krvi. Poležal si ešte trošku a potom sa znovu začal škriabať na vrch. Vychádzajúce slnko ožiarilo ostrý končiar, na ktorom sťa čierny oblak sedel zlovestný vták. Bol celkom blízko. Chlapec vzal šíp a natiahol tuhú tetivu. Vták sa v tej chvíli obzrel, zbadal nebezpečenstvo a chcel sa vrhnúť na chlapca. No vtom mu ostrý šíp vrazil do krídla. Vták zablýskal ohnivými okáľmi a vrepil sa pazúrmi do chlapcovho odevu. Ale Čočoj stihol vysloviť zaklínacie slová: „Od počiatku sveta ležím na tomto mieste.“ A jeho telo v tej chvíli stvrdlo ako kameň – balvan. Darmo sa čierny vták metal, darmo ďobal zobákom, darmo plieskal krídlami. Čoskoro oslabol, schúlil sa do klbka a zvalil sa mŕtvy do úžľabiny.
Vyšli zverobijci zo svojich jaráng a začudovali sa: po strašnom vetre ani slychu. Slniečko krásne svieti, more tíško špliecha. Belasé kryhy plávajú po mori a pomaličky sa kolíšu. A medzi kryhami sa hrajú tulene, šantia levovce. Na ležovisku sa vyhrievajú mrože.
Všetci ľudia, od najmenšieho po najväčšieho, vyšli na lov. V každej jarange mali v ten deň mäso. Všetko sa veselilo. A prefíkaný starý šaman** mlátil na bubon a hlasne vykrikoval:
I chodil od jarangy k jarange a pýtal dary. Ľudia mu uverili a dávali mu najlepšie kúsky mäsa, kožušiny a všetko, čo mohli.
Na tretí deň vrátil sa do osady Čočoj. Tackal sa od únavy a hladu. Zo šiat ostali na ňom iba franforce. V rukách niesol veličizné pero – a všetci hneď vedeli, čo je to za pero. Domyslel sa i šaman. Schoval bubon a zavrel sa vo svojej pohodlnej jarange. Už si lámal hlavu, ako sa chlapca zbaviť, ako ho poslať k „horným ľuďom“. Ale zverobijci usadili Čočoja a nosili mu tie najlepšie jedlá. Všade sa spievalo a tancovalo, všetci oslavovali víťazstvo nad čiernym vtákom. A starý, šedivý lovec Kimine vyviedol Čočoja naprostriedok, aby ho všetci videli, a podal mu oštep z mrožej kosti, vyzdobený farbami mora a čukotských hôr.
____________________
* jaranga – prenosné kruhovité obydlie kočovných Čukčov
** šaman –
kňaz-čarodejník prírodných severských národov