Boli raz dve deti, Janko a Anička.
Nebožiatka nemali ani mamku ani otca, samy bývali v malej chalúpke pod horou. Nuž bolo im veru všelijako. Nevedeli si oprať ani uvariť, a čo horšie, ani si nemali čo. Ale hora nebola bezcitná, predsa im len nedala zahynúť. Od jari do jesene im dávala aj čosi do úst, aj dreva na zohriatie.
„Lenže čo bude v zime?“ strachoval sa Janko, ktorý bol starší a skúsenejší. „Čo bude s nami v zime?“
Raz sa Janko vybral do hory na hríby. Zašiel už ďaleko od domu, keď tu začul volanie. Pobehol za hlasom a čo vidí: žena, už postaršia, zaviazla s taligou v mokradi, nemôže sa hnúť. Priskočil Janko a pomohol jej z bariny. Ba potiahol taligu až dolu pod horu, kde už bola cesta rovnejšia.
„Čo veziete na tej talige, tetuška?“ spytuje sa. „Podľa toho, ako to hrká, myslím, že hrnce.“
„Tak je, chlapček. Hlinené hrnce veziem do mesta na jarmok. Môj muž ich doma robí a ja chodím predávať.“
Siahla pod plachtu a vytiahla jeden hrnček. Taký neveľký, na pohľad celkom obyčajný.
„Tento hrnček ti darujem,“ podáva mu ho. „Zato, že máš dobré srdce, že si mi pomohol z galiby. Bude ti odo mňa pamiatka.“
„Ďakujem, tetuška, veru sa nám zíde. Budeme si v ňom so sestričkou vodu nosiť,“ potešil sa Janko.
"Môžete si aj vodu, ale radšej nie. Aby ste ho dakde o kameň nebuchli. Bolo by ho škoda. Lebo tento hrnček nie je obyčajný, ale divotvorný. Taký sa podarí len raz za tridsať rokov. Tomuto hrncu keď povieš:
Var, hrnček, var!, sám od seba začne variť. A keď mu povieš: Ďakujem, hrnček, už dosť!, hneď variť prestane."
„Ach, tetuška, to je ten najlepší dar, aký sme mohli ja a moja sestrička dostať!“ zaradoval sa Janko. „Ďakujem vám nastokrát.“
Rozbehol sa chytro domov, položil hrnček na stôl a kričí:
„Anička, Anička! Dones misku a lyžice!“
Sadli si obaja k stolu a Janko povie:
„Var, hrnček, var!“
V hrnčeku zabublalo, zakypelo, zapufkalo – hneď bol plný kaše, iba misku podstaviť. A či vám to len bola kaša! Chutná, sladká ani s medom! Jakživ takú Janko a Anička nejedli.
A keď sa už do chuti najedli, povedal Janko:
Ďakujem, hrnček, už dosť!"
A hrnček hneď prestal variť.
Deti sa nazdali, že im hrnček na druhý deň navarí azda nejaké iné jedlo, ale v tom sa mýlili. Hrnček jednostaj iba kašu varil, inakšiu váru nevedel. Nečudujme sa. Predsa to len bol hrnček, aj keď divotvorný.
Tak si deti nažívali dlhý čas. Ani zima im už nebola strašná. V piecke raždie pukotalo, na stole hrnček sladkú kašu varil – tak sa už dá prežiť i najkrutejšia zima.
Raz sa Janko zasa vybral sám do hory a akosi dlho sa nevracal. Prešlo aj poludnie, a jeho nikde. Anička bola hladná, nevládala už čakať.
Vzala z poličky divotvorný hrnček, postavila ho na stôl a vraví:
„Var, hrnček, var!“
V hrnčeku zakypelo, zapufkalo, hneď bol plný kaše a hneď bola aj misa plná kaše.
„Dosť, hrnček, dosť!“ kričí Anička, lebo kaša sa už začala z misy vylievať.
Ale hrnček varí a varí a kaša sa leje a leje.
„Prestaň už, hrnček! Už netreba!“ kričí Anička a prikrýva ho pokrievkou.
Ale kaša nadvihuje pokrievku aj s Aničkinou rukou a leje sa a leje, steká už zo stola na zem.
„Tak kedy už prestaneš variť, ty hlúpy hrniec!“
Aničke schádzajú na um všelijaké hrubé slová a nadávky, len to jediné, pravé slovo „ďakujem“ jej nie a nie zísť na um.
Nečudujme sa, predsa to len bolo celkom malé a nerozumné dievčatko.
Keď sa Janko napokon vrátil domov, našiel Aničku na plote sedieť. A kaša sa liala cez prah chalúpky a roztekala sa po podstienke a urobila už na dvore celé jazero.
Janko sa hneď dovtípil, čo sa stalo. Prebrodil sa cez kašu až k dverám a zakričal:
„Ďakujem, hrnček, už dosť!“
A hrnček hneď prestal variť.
Potom Janko zložil z plota svoju sestričku. Ona ho objala okolo hrdla a povedala s plačom:
„Ďakujem ti, braček, že si ma zachránil pred tou kašou.“
Ale trvalo im veľmi dlho, kým kašu vypratali zo dvora, z podstienky a z chalúpky.