V ďalekej Číne, narodil sa jeden chlapček, a jeho mamička premýšľala, aké by mu mala dať meno. Počula, že ľudia s dlhým menom majú dlhý život a sú veľmi šťastní, preto mu chcela vymyslieť čo najdlhšie meno. Premýšľala tri dni a tri noci, nespala, nejedla, až z toho ochorela. Ale vymyslela také dlhé meno, aké do tých čias ešte nikto nemal. Dala zavolať celú rodinu a povedala:
„Bude sa volať Čon…“ a ďalej nedopovedala, lebo už od slabosti nevládala, omdlela a už sa neprebrala. Tak sa nikto nedozvedel, aké dlhé meno mu vymyslela.
„Nuž“, povedali príbuzní, „stačila vypovedať len Čon, nech sa teda chlapec volá Len-Čon.“
Len-Čonov otec sa po čase znova oženil, a jeho druhej žene sa tiež narodil syn. Aj ona tri dni a tri noci vymýšľala čo najdlhšie meno, ale bola zdravá a mocná, takže neochorela. Vymyslela mu takéto meno: Li-Liu-Liči-Liuči-Ličo-Liočo-Čoni-Čoni-Čonisumi-Čotaribi-Tsuni-Obo-Sobo-Amosu-Konosu-Mosu-Mosu-Jasi-Kiandony. Také dlhé meno to bolo.
Bratia vyrastali spolu, ale často sa škriepili. Mladší brat, posmieval sa staršiemu:
„Ach, ty Len-Čon, Len-Čon, ČOn-Čon-Čon.“
Len-Čon sa hneval a tiež začal mladšieho dopaľovať:
„No, a čo ty Li-Liu-Liči-Liuči-Ličo-Liočo-Čoni-Čoni“, tu sa poplietol, no a medzitým mladší brat bol už ďaleko.
Dlhé meno naozaj prinášalo mladšiemu šťastie. Keď o chcel niekto zavolať, potreboval na to veľa času, preto keď bolo treba niečo vykonať, všetci volali: „Len-Čon, prides vody“, „Len-Čon, skoč po drevo“, a Len-Čon robil všetko, čo mu rozkázali. A mladší? Len to, čo sám chcel.
Raz sa starší brat hral s chlapcami na dvore a spadol do studne. Chlapci začali kričať:
„Len-Čon spadol do studne!“
Rodičia hneď pribehli a Len-Čona vytiahli. Jeho macocha si pomyslela:
„Veru, deti s krátkym menom sú nešťastlivé, Len-Čon spadol do studne.“
O dva dni neskoršie hrali sa deti opäť na dvore, mladší brat vyskočil na okraj studne a kričal: „Len-Čon spadol do studne preto, že má krátke meno. A to je nešťastie. Ja mám dlhé šťastlivé meno, preto do studne nikdy nesp…“
V tom sa mu noha pošmykla a vletel do studne. Chlapci bežali k jeho rodičom:
„Chytro, chytro, váš Li-Liu-Liči-Liuči-Ličo-Liočo-Čoni…“, tu sa pomýlili a museli začať znova.
„Chytro, chytro, váš Li-Liu-Liči-Liuči-Ličo-Liočo-Čoni-Čoni-Čonisumi-Čotaribi-Tsuni…“, tu sa museli nadýchnuť, a pokračovali „Obo-Sobo-Amosu-Konosu-Mosu-Mosu-Jasi-Kiandony spadol do studne!“
Keď to rodičia počuli, hneď bežali k studni, ale skoro, skoro, bolo neskoro. Ledva ho vzkrieslili. Vtedy si mamička pomyslela:
„Ej, nie vždy nosí dlhé meno šťastie. Syn sa mi skoro utopil.“
A od tých čias ho volali, len Li.
Bratia sa potom dobre znášali, spolu sa hrávali, keď bolo treba niečo urobiť, alebo priniesť, raz išiel Li, druhý raz šiel Len-Čon a už sa nikdy neklbčili.