Dvanásť tancujúcich princezien – Grimmovci, bratia
Dvanásť tancujúcich princezien
Bol raz jeden pekný mládenec menom Michal a ten pásaval na dedine dobytok. Všetky dedinské dievčatá si šepkali o tom, aký je krásny, ale on sa nechcel oženil ani s jednou z nich. Rozhodol sa, že si za každú cenu vezme za ženu len princeznú.
Jednej noci sa mu prisnila krásna pani a tá sa mu tíško prihovorila: „Michal,“ riekla, „choď na kráľovský hrad. Tam si nájdeš svoju princeznú.“
Keď to Michal rozpovedal dedinčanom, tí sa mu vysmiali: „Pastieri kráv sa predsa neženia s princeznami!“ Ale Michal svojmu snu uveril. Na druhý deň ráno sa vybral hľadať šťastie.
A verte či neverte, nebol by mohol prísť na hrad v príhodnejšom čase. Dialo sa tam čosi nevídané. Dvanásť krásnych kráľovských dcér spalo v jednej spálni, ktorá sa na noc zamykala a zatvárala na závoru. Ale aj tak boli princezné ráno unavené, akoby celú noc nespali. A čo bolo ešte väčšou záhadou, podrážky ich črievičiek boli každé ráno zodraté. „Nerobíme nič iné, len spíme!“ dušovali sa princezné.
Ale kráľ tomu neveril. Dal vyhlásiť, že keď niektorý z princov odhalí ich tajomstvo, môže si spomedzi princezien vybrať nevestu. Jedného princa za druhým zamykali s princeznami v spálni. Ale ani jedného z nich potom už nikto nikdy neuvidel.
Keď Michal vstúpil na hrad, dal sa najať do služby ako záhradník. Jednou z jeho povinností bolo doniesť každé ráno čerstvé kvety. Len čo Michal zbadal najmladšiu princeznú, vedel, že je to preňho tá pravá. A bolo vidieť, že i on jej rozochvel srdiečko, hoci bol obyčajný záhradník.
V tú noc sa mu prisnil ďalší sen. Krásna pani mu riekla, aby zasadil dva stromy. Keď vyrastú, splní sa mu akékoľvek želanie.
A napodiv, keď zo sna precitol, ležali pri ňom dva mladé stromčeky. Zasadil ich, a sotva vyrástli, požiadal ich: „Urobte, aby som bol neviditeľný!“
Želanie sa mu splnilo. V tú noc sa neviditeľný Michal schoval v spálni princezien. Len čo za ním zatvorili dvere, začali sa princezné strojiť do plesových šiat.
Potom tá najstaršia trikrát zatlieskala a otvorili sa padacie dvere. Princezné zostúpili po tajnom schodisku dolu a Michal za nimi. Nedal si však pozor a prišliapol najmladšej princeznej okraj šiat.
Tá od strachu vykríkla: „Niekto mi drží šaty!“
„Ty hlúpa,“ rozhnevala sa najstaršia sestra, „zachytili sa ti o klinec.“
Pod schodmi bol háj plný krásnych stromov s postriebrenými listami. Za ním bol ďalší s pozlátenými listami a za nimi ešte jeden háj, kde stromy mali listy posiate diamantmi.
Konečne došli k jazeru, kde ich už čakalo dvanásť člnov. Na druhom brehu stál zámok. Michal nastúpil do člna k najmladšej princeznej.
„Poponáhľaj sa! Zostávame pozadu!“ sťažovala sa princezná veslárovi. (Bol to jeden z tých záhadne zmiznutých princov.)
„Zdá sa, že je čln akýsi ťažší,“ odpovedal chudák princ a vesloval, čo mu sily stačili.
Na zámku bol ples v plnom prúde. Michal sa celú noc díval, ako najmladšia princezná tancuje. Tá je ale krásna! A ako len pôvabne tancuje!
o tretej ráno mali princezné črievičky dočista pretancované. Nastúpili do člnov a nechali sa previezť cez jazero. Keď prechádzali hájom so striebornými listami, Michal si odlomil vetvičku.
Ráno vsunul vetvičku do kytice najmladšej princeznej. Zbadala ju, ale nič nepovedala.
Aj druhú noc Michal princezné sledoval. Nasledujúce ráno našla najmladšia princezná v kytici vetvičku s pozlátenými listami.
„Ty poznáš naše tajomstvo,“ riekla Michalovi. Ponúkala mu zlato, aby to len nevyzradil kráľovi. Michal odmietol. Zúfalá princezná to vyzradila sestrám.
„Zavrieme ho do väzenia!“ radili sa sestry. Ale to najmladšia princezná nechcela.
„Tak nech ide záhradník s nami,“ riekli sestry. „Omámime ho tak ako tých ostatných.“
V ten večer sa Michal nemusel urobiť neviditeľným. Namiesto toho si prial krásne šaty, aby vyzeral ako princ. Šiel s princeznami na ples a pretancoval s nimi celú noc. Potom, keď už všetci oddychovali, priniesla mu najstaršia princezná čašu zázračného vína.
Michal dobre vedel, čo ho čaká, pretože si to vypočul ako neviditeľný, ale ťažko mu bolo pri srdci, že by sa mal odlúčiť od najmladšej princeznej. Pozdvihol pohár k ústam. Práve sa chcel napiť, keď mu ho najmladšia princezná vyrazila z ruky.
„Nechcem, aby si ostal taký ako ostatní!“ vykríkla. „Chcem žiť s tebou v obyčajnom svete, i keby som mala byť len ženou záhradníka!“ So slzami v očiach sa vrhla Michalovi do náruče…
A odrazu všetky čary pominuli. Naozajstní princovia si odrazu spomenuli, kde sú, a hneď a zaraz požiadali ostatné princezné o ruku.
V čarovnom svete, v ktorom sa princezné tak často ocitali, boli začarované, ale teraz boli rady, že konečne našli skutočné šťastie.
Náš príbeh sa končí ešte šťastnejšie, pretože keď kráľ počul, ako Michal zlomil čary, vyhlásil ho za princa. A tak sa najmladšia princezná predsa len nemusela vydať za obyčajného záhradníka, ale jej manželom sa stal naozajstný princ.