Dve sestry II. – Slovenská rozprávka

Dve sestry II.

Kde to bolo, tam to bolo: kde vodu hrabali a piesok viazali.

Žil raz muž so ženou a mali dve dievky. Jedna bola dcéra mužova a druhá ženina. Muž si obe dcéry rád videl, ale žena mala rada len svoju dievku. Pastorkyňu nenávidela, ustavične ju z domu vyháňala. Čože už mala tá neborká robiť? S ťažkým srdcom sa pobrala do sveta.

Ide si ona, ide, sama so sebou sa zhovára:

Kdeže ideš, dievčička?
Kde ma vedie cestička.
Ta ja idem šírym svetom
za ružovým, bielym kvetom.

Ako tak ide, príde k jednej peci a tá bola plná žeravého uhlia.

„Dobrý deň, piecka,“ pozdravila sa jej.

„Dobrý deň aj tebe, dievčička, kdeže ideš, kde?“

„Idem si hľadať službu.“

„A či by si aj mne neposlúžila?“

„Veľmi vdačne, piecka.“

„Nuž vyhrab zo mňa toto uhlie, už ma načisto prepaľuje.“

Dievka vzala ohreblo a uhlie z pece vyhrabala.

Pec si vydýchla a vraví:

„Si dobré dievča, ďakujem ti.“

Ide dievka ďalej, až prišla k studničke a tá bola celá bahnom zanesená.

„Dobrý deň, studnička,“ pozdravila sa jej.

„Dobrý deň aj tebe, dievčička. Kdeže ideš, kde?“

„Idem si hľadať službu.“

„A či by si aj mne neposlúžila?“

„Veľmi vďačne, studnička.“

„Nuž vyhrň zo mňa to bahno, tak dávno ma už nikto nevyčistil.“

Dievčina vyhrnula bahno zo studničky a šla ďalej.

Ide, ide, príde k jabloni a tá bola celá jablkami obsypaná, kanáre až po samú zem.

„Dobrý deň, jablonka,“ pozdravila sa jej.

„Dobrý deň aj tebe, dievčička. Kdeže ideš, kde?“

„Idem si hľadať službu.“

„A či by si aj mne neposlúžila?“

„Veľmi vďačne, jablonka.“

„Nuž strasže zo mňa tieto jablká. Nevládzem ich už na konároch niesť.“

Dievka sa vyškriabala na jabloň, potriasla, jablká scupkali na zem.

Jabloň si vydýchla a dovysoka zdvihla konáre.

„Si dobré dievča, ďakujem ti.“

Ide dievka ďalej – až prišla k chalúpke. V tej chalúpke býval jeden starec.

„Dobrý deň, starček,“ pozdravila sa.

„Dobrý deň aj tebe, dievčička. Kdeže ideš, kde?“

„Idem si hľadať službu. Či neviete o dákej?“

„Môžeš slúžiť u mňa,“ vraví starec.

„Nebudeš mať inú robotu, len chalupu v poriadku držať a o môjho psíka a mačku sa starať. Lebo ja musím odísť a vrátim sa až o rok.“

Starec ukázal dievke, kde drží šošovicu, kde hrach a kde inú strovu.

„Z tohto si var, tým sa do roka živte,“ povedal jej a odišiel.

Ostala dievka so psíkom a mačkou. Pekne ich okúpala a učesala, potom chalupu vyriadila, obed uvarila a všetci traja sa najedli. Tak to šlo deň čo deň. Dobre si nažívali, rok im ubehol ako nič.

Vracia sa starec domov a psík s mačkou mu oproti bežia.

„Tak akože sa dievka starala o vás?“ spytuje sa starec.

„Dobre, starký,“ odpovedajú psík a mačka. „Keby sme len vždy mali takú dobrú opatrovníčku!“

Starec pokýval spokojne hlavou. I sám videl, v akom dobrom poriadku sú jeho malí priatelia.

Keď potom prišiel domov, zaviedol dievku do jednej komôrky, ktorá bola plná všelijakých truhličiek.

„Tvoja služba sa skončila, dcéra moja. Za odmenu si vyber jednu z týchto truhličiek. No popredku ti vravím: truhličku nesmieš otvoriť skôr, len keď prídeš domov.“

Hľadí dievka na truhličky, rozmýšľa. Domov je ďaleko, veľkú by neuniesla. Vybrala si teda malú, čo sa dala pod pazuchou odniesť.

Pekne sa starčekovi poďakovala, s psíkom a mačkou sa rozlúčila a pustila sa domov.

Ide, ide. Truhlička, čo aj malá, riadne pod pazuchou oťažela a bok jej otlačila. Čo to len môže v nej byť také ťažké? myslí si dievka. Mala by som pozrieť.

No tu zavolá z diaľky jabloň:

„Len vydrž, dievčička, tu pri mne si oddýchneš.“

Dievka vzala truhličku a prišla k jabloni. Jabloň sa až tak vlní od radosti, kanáre k nej vystiera a na tých konároch jej červené jabĺčka podáva.

„Vitaj, dievčička, moja pomocníčka! Oddýchni si, zajedz si môjho ovocia a ja ti zatiaľ pesničku zaspievam.“

Sadla si dievka, z jabĺčok si uhrýza. A jabloň jej nad hlavou šelestí a voňavým hlasom svoju jabloňovú pieseň spieva:

Vravela moja pra-pramati,
pra-pra-prajabloň vysoká,
že zo všetkého najlepšie sú
jablká, jablká, jablká…

Oddýchla si dievka, okriala, ďalej sa poberá.

„Ďakujem ti, jablonka, za pieseň i za jablká. Naozaj sú veľmi dobré, tvoja pra-pramati mala pravdu.“

Ide si dievka, truhlička pod pazuchou je celkom ľahká. Lenže čím ďalej ide, tým väčšmi jej oťažieva a bok otláča.

Budem ju musieť otvoriť a dačo z nej vyhodiť, myslí si dievka.

A tu z diaľky zavolá na ňu pec:

„Len ešte vydrž, dievčička, pri mne si oddýchneš!“

Pozbierala sa dievka a prišla až k peci. A pec vystiera proti nej ruky a podáva jej dva koláče. Sú kypré a voňavé, dýchajú teplom.

„Vitaj, dievčička, moja pomocníčka! Oddýchni si, zajedz si mojich koláčov a ja ti zatiaľ pesničku zaspievam.“

Sadla si dievka, z koláčov si ujedá a pec jej svojím teplým hlasom takúto pieseň spieva:

Keď sa ráno deň budí,
vtedy pečiem pre ľudí,
pre dobrých ľudí.
Keď potom slnce zasvieti,
pečiem pre vtáky a pre kvety.
A poobede, poobede
pečiem pre líšky, a medvede.
A keď noc vyjde nad topoľmi,
vtedy pečiem pre vietor voľný.

Oddýchla si dievka, pookriala, ďalej sa poberá.

„Ďakujem ti, piecka, za chutné koláče aj za peknú pieseň.“

Ide si ona, ide, truhlička sa jej sprvu celkom ľahká vidí, ale po čase znova oťažie, znova jej bok otláča.

Predsa ju len budem musieť otvoriť a čosi z nej vyhodiť, myslí si.

A tu začuje z diaľky studničkin hlas:

„Len vydrž ešte, dievčička, pri mne si oddýchneš!“

Pozbierala dievka sily a prišla až k studničke.

A studnička celá natešená vystiera k nej ruky a podáva jej pohár čerstvej vody.

„Vitaj, dievčička, moja pomocníčka! Oddýchni si, napi sa mojej vody a ja ti zatiaľ pieseň zaspievam.“

Sadla si dievka na truhličku, vody si upíja a studnička jej žblnkavým hlasom svoju pesničku spieva.

Ej, veruže má studnička
veľa starostí na hlave:
ako nemrznúť cez zimu,
ako byť studená v páľave.
Ej, veruže má studnička
veľa starostí na hlave…

Rozveselila sa dievka, pookriala, poberá sa ďalej.

„Ďakujem ti, studnička, za dobrú vodu aj za peknú pieseň. Občerstvila si ma, teraz sa už naisto domov dostanem.“

Naozaj už potom šťastlivo domov prišla. Do izby vošla, truhličku na stôl položila.

„Čo je v tej truhličke? Čo si si doniesla?“ prihrnuli sa macocha s dcérou.

Zodvihne pastorkyňa vrchnák – v izbe sa až tak zajasalo. Truhlička bola plná drahých kameňov: jedny boli zelené ako tráva, druhé belasé ako obloha, tretie červené ako krv.

Práve v ten deň prišli pytači a vypýtali pastorkyňu za švárneho mládenca. Bol síce chudobný, ale veď zato nič! Predali drahý kameň, kúpili si chalupu aj s maštaľkou. Predali druhý kameň, kúpili do maštaľky voly a kravu. Predali tretí kameň, kúpili pre tie voly roľu a pluh. Predali štvrtý kameň, kúpili pre kravu lúku a pre lúku hrable s kosou. A mali si za čo kúpiť aj misky, taniere a zrkadlo. Aj čižmy, kožúšok a hodvábnu šatku.

Macocha a jej dievka hľadia na to všetko a závisť ich zožiera.

„Ako si prišla k toľkému bohatstvu?“ spytujú sa.

A pastorkyňa len po pravde: tam a tam som u jedného starca slúžila a za službu som túto truhličku dostala.

Vybrala sa do služby aj macochina dievka.

Ide si ona, ide, až prišla k tej peci. Ale nepozdravila sa, ani si ju len nevšimla.

„Dievka moja,“ vraví pec, „či by si nevyhrabala zo mňa toto uhlie? Už ma načisto prepaľuje.“

„Uhádla si, nevyhrabem!“ odfrflala dievka. „Ešte by som si šaty spálila!“

Ide ďalej, príde k studničke.

„Dievka moja,“ vraví studnička, „či by si nevyhrnula zo mňa toto bahno? Tak dávno ma už nikto nevyčistil!“

„Už len to by chýbalo!“ odvrkla dievka. „Ešte by som si šaty umazala!“

Ide ďalej, príde k jabloni. Jabloň ju prosí:

„Dievka moja, nože stras zo mňa tieto jablká. Nevládzem ich už na konároch niesť.“

„Čo by si nechcela!“ odsekla dievka. „Ešte by som si šaty dodriapala!“

Potom už zakrátko prišla k chalúpke, v ktorej býval starec.

„Dobrý deň, starček,“ pozdravila sa. „Či to u teba slúžila moja sestra?“

„U mňa,“ hovorí starec.

„A nevzal by si aj mňa do služby?“

„Vezmem ťa, lebo sa práve zberám preč a nemá sa mi kto o psíka a mačku starať.“

Ukázal dievke, kde má šošovicu, hrach a inú stravu, a odišiel z domu na celý rok. Dievka ostala v chalúpke s psíkom a mačkou. Ale sa veru zle o nich starala. Pre seba si navarila, aj sa vždy dobre najedla, a psíkovi s mačkou dala hrniec vylízať. A už okúpať ich alebo učesat, to jej nikdy ani na um nezišlo. Prešiel rok, starec sa vracal domov. Psík a mačka mu bežali naproti a on sa ich spytuje:

„Tak akože sa dievka o vás starala?“

„Zle, starký. Boli sme viac hladní ako sýti.“

Starec len hlavou pokýval. I sám predsa videl, v akej zlej opatere boli jeho malí priatelia. Keď potom prišiel domov, zaviedol dievku do komory.

„Tvoj čas vypršal,“ vraví jej. „Vyber si za službu truhličku, ktorú len chceš. Ale zachovaj si: po ceste ju neotváraj, až doma.“

Dievka od samého začiatku len na túto chvíľu myslela, jednostaj o truhličkách rozmýšľala. Vyberie si veľkú, nie takú malú ako jej hlúpa sestra.

Vybrala si jednu z najväčších, vyložila si ju na plece a pobrala sa domov.

Ide, ide, truhlička je čo krok, to ťažšia. Ledva sa s ňou dievka vlečie. Už čochvíľa prídem k jabloni, myslí si. Vypýtam si jabĺčko, to ma posilní. Príde bližšie, a tu vidí, že jabloň je suchá, kanáre odkmasnuté. Zlomili sa pod ťarchou ovocia.

„Ach, prečo som len vtedy nestriasla z nej tie jablká!“ zažialila dievka.

Oddýchla si troška a vlečie sa ďalej. Onedlho prídem k studničke, myslí si, čerstvej vody sa napijem, to mi dodá sily. Lenže studnička bola celá bahnom zanesená, nenašla sa v nej ani kvapôčka vody.

„Ach, prečo som ju len vtedy nevyčistila!“ zaplakala dievka.

Oddýchla si akomak a ďalej kráča. Kolená sa jej podlamujú. Onedlho prídem k peci, myslí si, vypýtam si od nej koláčik. Prišla k peci. Lenže pec je prepálená, koláče na uhoľ zhorené.

„Ach, prečo som len vtedy nevyhrabala z nej to uhlie!“ zahorekovala dievka.

Z posledných síl a horko-ťažko sa vliekla domov.

Mať ju už dávno občakúvala, cez oblok vykúkala, na cestu vybiehala. Keď ju teraz zazrela, vychytila sa jej oproti.

„Pozrite, ľudia!“ kričala natešená. „Moja dcéra sa vracia zo služby a nesie si plnú truhlicu drahokamov!“

Dievka tiež pridala do kroku, ale vtom sa jej nohy načisto podlomili a truhlička jej spadla z pleca. Vrchnák sa odtrhol a spod nebo sa začali súkať hady, žaby a všelijaká iná háveď.

„To sú krásne drahokamy!“ smejú sa ľudia. „Aha, jedny sa plazia a druhé skáču!“

Dievka chytro do chalupy bežala a dlho sa ľuďom na oči neukazovala. Ani sa nikdy nevydala, nijaký mládenec ju nechcel.

„Tú?“ smiali sa všetci, „veď sa tej v truhle hady liahnu!“

Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/14996-dve-sestry-ii-slovenska-rozpravka/