Bol raz jeden chudobný drevorubač a mal veľa detí. Len po biede ich vládal uživiť a chatrne zaodieť. Všetky boli pekné, ale najmladšia dcéra bola najkrajšia. Bola taká krásna, že sa to nedalo slovom vypovedať, ani písmom opísať.
Raz v neskorú jeseň bol vonku strašný nečas. Tma bola ako v rohu, snežilo a burácalo. Dom prašťal vo všetkých rohoch. Rodina sedela pri kozube a každý sa niečím zaoberal. Zrazu na obločný rám niečo zabúchalo. Drevorubač išiel pozrieť, čo sa robí. Vyšiel von a tu stojí pred ním veľký biely medveď.
Drevorubačovi sa medveďova ponuka veľmi pozdala, a povedal svojim: – Vonku je medveď a sľubuje mi toľko bohatstva, koľko je biedy v našom dome, ak mu dám najmladšiu dcéru za ženu.
Ale dievča nechcelo o tom ani počuť.
Drevorubač teda šiel k medveďovi a dohodol sa s ním, aby si o tri dni prišiel po odpoveď. Za ten čas rodičia dcéru prehovorili; húdli jej jednostaj o veľkom bohatstve, ktoré by mohli mať, a ako dobre sa jej bude vodiť, až napokon privolila. Oprala a polátala si tých niekoľko biednych šatočiek, čo mala, prizdobila sa, ako vedela, a bola prichystaná na cestu. Čo ešte dostala k tomu, nestojí ani za reč.
O tri dni prišiel medveď po nevestu. Dievča sa mu posadilo aj s uzlíkom na chrbát a vykročili. Keď už mali dobrý kus cesty za sebou, spýtal sa medveď: – Bojíš sa? – Nie, ani trochu sa nebojím, – odvetilo dievča. – Len sa dobre drž kožucha, tak sa ti nič nestane, – povedal medveď.
Niesla sa teda na medveďovom chrbte ďaleko-preďaleko, až prišli napokon k jednej velikánskej skale. Medveď na ňu zaklopal a hneď sa otvorili dvere a vošli do veľkého zámku, kde bolo veľa svetlých izieb a kde sa všetko od zlata a striebra len tak ligotalo. Potom prišli do veľkej siene, v ktorej stál stôl, celý-celučičký obložený najvyberanejšími jedlami. Medveď dal dievčaťu strieborný zvonček a povedal: – Keď si budeš niečo priať, zazvoň zvončekom a hneď to budeš mať. Prosím ťa iba o jedno, a to mi nesmieš odmietnuť. – O čo ma chceš poprosiť? – opýtalo sa dievča. – Musíš mi sľúbiť, že na mňa nikdy nepozrieš, keď budem spať. Ináč môžeš robiť, čo sa ti len zapáči.
Medveďovej prosbe chcelo dievča s radosťou vyhovieť.
Keď nastal večer a dievča sa ukladalo spať, prišiel k nemu medveď, ale už to nebol medveď, lež človek. Dievča nepovedalo nič, lebo myslelo na sľub a proti mužovej vôli nechcelo nič robiť. Vidieť ho nemohlo tak či tak, lebo nebolo svetlo, a len čo sa rozvidnelo, medveď zvyčajne zmizol.
Tak sa minul nejaký čas. Dievčina si žila v krásnom zámku, a keď zazvonila, dostala všetko, čo si len zažiadala. Medveď každý deň odišiel a ukázal sa až večer, keď zapadlo slnce. Vtedy prišiel domov a bol taký milý a priateľský, ako len môže byť muž k svojej žene, takže si ho dievčina obľúbila a celkom zabudla, že je ozajstným medveďom.
Bola však celé dni samotná, nuž ju pochytila veľká clivota za domovom. Keď sa jej medveď pýtal, prečo je taká zarmútená, povedala mu, že by náramne rada videla rodičov a súrodencov.
Na druhý deň si ju vzal medveď na chrbát a vybral sa s ňou na cestu. Keď prešli hodný kus, prišli k peknému veľkému domu, pred ktorým sa bavili jej bratia a sestry. Všetko bolo krásne a utešené, až radosť hľadieť.
Ale popoludní, keď sa naobedovali, stalo sa všetko tak, ako medveď predpovedal. Matka sa chcela s dcérou pozhovárať v komôrke. No dievčina myslela na to, čo jej biely medveď povedal, a nechcela s matkou ísť. – Čo sa budeme zhovárať samotné, môžeme sa pozhovárať aj tu.
No matka ju jednako prehovorila a ona matke porozprávala, ako si medveď noc čo noc k nej líha a premieňa sa na ozajstného milého, dobrého človeka. Ale vidieť ho ešte nevidela, lebo je pri nej vždy iba za tmy. Trápi ju to a veľmi rada by ho raz videla.
Dcéra si sviečku vzala a schovala pod lajblík.
Večer si po ňu prišiel medveď. Keď už chvíľu išli, pýtal sa jej, či sa jej nevodilo tak, ako predpovedal. – Áno, všetko sa prihodilo tak, – dievča mu nevedelo nič zapierať.
Keď prišli domov, bolo všetko ako inokedy. Keď sa zotmelo, prišiel k nej do spálne medveď, uložil sa k nej, a len čo si ľahol, stal sa z neho človek. V noci, keď sa jej zdalo, že muž tuho spí, nevedela odolať. Vstala, zažala sviečku a posvietila naň. I uvidela mládenca nevídanej krásy. Hneď sa jej veľmi zapáčil. Zdalo sa jej, že by viac ani žiť nemohla, ak ho hneď v tej chvíli nepobozká. Bozkala ho, ale vtom mu padli na košeľu tri horúce kvapky vosku a on sa zobudil.
Dievčina plakala a nariekala. Ale to nepomáhalo. Muž musel odísť. Pýtala sa ho, či by mohla ísť s ním. Veď ho má rada a chcela by s ním znášať aj jeho biedu. – Nie, to sa nemôže stať, – vraví muž. – Ukážeš mi aspoň cestu, aby som ťa mohla ísť hľadať? – Hej, to môžem, – povedal muž, – ale nikdy ma nenájdeš, lebo zámok leží južnejšie ako na juhu a severnejšie ako na severe. Ani za celý život ta neprídeš, lebo ak si čo len na chvíľu nohy skrčíš alebo si sadneš, vrátiš sa taký kus naspäť, koľko si cez deň prešla, a veľa topánok pritom zoderieš. – Keď to povedal, zmenil sa na medveďa a odbehol do lesa.
Dievčina nariekala a plakala. Užalostená a nespokojná vybrala sa hľadať medveďa, lebo samotná v zámku viac ostať nemohla. V náhlivosti si vzala so sebou iba kus hrubšieho plátna, kus tenšieho plátna a kus ľanového plátna.
„Ktovie,“ pomyslela si, „na čo sa mi môže zísť, lebo cestou akiste zoderiem veľa topánok a šiat.“
Putovala dlho-predlho, až mala nohy doráňané a myseľ unavenú. Večer spala v tmavom hlbokom lese. Vyškriabala sa na vysoký strom, ale aby ju nepokúšalo nohy skrčiť alebo si sadnúť, ostala celú noc medzi konármi stáť. V noci bolo pod stromom živo. Prišli vlci, lomozili, zavýjali, takže sa dievčina od strachu a hrôzy neodvážila ani stojačky usnúť. S ranným úsvitom však akoby všetkých vlkov odvialo.
Na druhý deň putovala ďalej a ďalej, až jej nohy ešte väčšmi zboľaveli a myseľ sa ešte väčšmi unavila. Keď sa chýlilo k večeru, prišla opäť doprostred hustého tmavého lesa. Vyškriabala sa na vysoký, vysočizný strom a zakliesnila sa oboma rukami medzi konáre, takže si nemohla ani sadnúť, ani kolená zohnúť. Keď sa zotmelo, zišlo sa pod stromom nezvyčajne veľa medveďov, začali tancovať a krútiť sa dokola, ale čo ako sa dievča namáhalo, svojho medveďa neuzrelo. Medvede sa usilovali vyškriabať na strom, a tak dievčina vyliezla od strachu až na samý vrchol. Len čo svitlo ráno, medvede sa stratili, akoby ich bola zem prehltla.
Na druhý deň putovala ďaleko-preďaleko a ešte kúsok ďalej. Večer opäť prišla do hustého tmavého lesa. Vyškriabala sa na vysoký strom, ale len čo sa ocitla medzi konármi, hmýrilo sa to pod stromom a po lese levmi, ktoré ryčali a revali tak hrôzostrašne, že to ozvena roznášala široko-ďaleko. Aj levy začali tancovať a krútili sa dokola, až zem dunela, škriabali sa na strom a usilovali sa ho vytrhnúť aj s koreňmi. Dievčina stála v tej hrôze sama vysoko na najvyššom konári, ale nesmela si ani kolená zohnúť, ani si sadnúť. Na spánok sa neodvážila ani len pomyslieť, hoci bola až na smrť ustatá. Ale keď svitol deň, levy, ako prišli, tak aj zmizli z povrchu zemského.
Celý deň sa dievča motkalo s boľavými nohami a strachom v srdci sem i tam, až malo nohy boľavejšie ako boľavé a myseľ ukonanejšiu ako ukonanú. Postrácalo cestičky aj chodníčky, a čo aj hľadalo na severe a na juhu, na východe a na západe, južnejšie ako na juhu a severnejšie ako na severe, nenašlo a nenašlo cestu z veľkého tmavého lesa.
Bolo už také ukonané a smutné, že si chcelo každú chvíľku sadnúť a aspoň trošičku si odpočinúť, ale v poslednej chvíli sa znovu vzchopilo, len aby sa nemuselo vrátiť o toľko naspäť, koľko cez deň prešlo. Napokon prišlo k jednej veľkej strašidelnej skale. „Zaklopem,“ pomyslelo si a búchalo a klopalo, až sa mu ozval akýsi hrubý a škrekľavý hlas: – Kto mi to tlčie? – Dvere sa otvorili a cez škáru vystrčila jedna obryňa na dobrý lakeť dlhý nos.
Okolo polnoci začalo čosi strašne hrmotať a nadávať. To prišiel domov obor. Len čo strčil hlavu do dverí, zakričal hrubým a škrekľavým hlasom: – Fuj, fuj, človečinu tu cítim, – a pobiehal tak divo a zúrivo, až iskry lietali. – Ale, ale, – vraví obryňa, – to iba vták letel okolo, niesol si ľudskú kosť a spadla mu do komína. Hneď som ju vyhodila, ale hádam ju ešte cítiť. – Obor sa upokojil.
Na druhý deň ráno mu obryňa rozprávala, že jedno úbohé dievča prišlo cez les a hľadá zakliateho medveďa, ktorý je južnejšie ako na juhu a severnejšie ako na severe. – Pfi, pfi, – skríkol obor, – to je tak ďaleko, že sa tam ani plachetnicou, ani člnom nedoplaví, a peši ta už tobôž nedôjde. Ale ani odtiaľto mi neujde. Kde je? – Nesmieš jej nič urobiť, – prosila obryňa, – darovala mi kus plátna a ty jej musíš za to požičať až po najbližšieho suseda sedemmíľový kabátec. – Keď obor počul, ako priateľsky sa dievča voči jeho žene správalo, privolil.
Keď sa dievčina najedia a prichystala na cestu, obliekol jej sedemmíľový kabátec a takto ju naúčal: – Teraz musíš povedať:
Vpred sa ponad vrbiny,
cez les jedľový,
cez hory a doliny
ku susedovi. .
Keď budeš na mieste, povieš:
Kde ťa vyzliekli ráno,
tam sa zaves aj na noc.
Dievča urobilo, ako jej vraveli, a už aj letelo ponad hory a hlboké doliny do ďalekých, na míle vzdialených krajov.
Na súmraku prišlo opäť k veľkému strašidelnému skalisku. Vyzlieklo si kabátec a povedalo:
Kde ťa vyzliekli ráno,
tam sa zaves aj na noc.
A kabátec sa už aj sám vracal domov.
Dievča zabúchalo, hoci všetko vyzeralo navôkol veľmi strašidelne. – Kto mi to tlčie na dvere? – volala druhá obryňa zo skaly ešte hrubším a škrekľavejším hlasom ako prvá a vystrčila dobre na dva lakte dlhý nos, toľko, čo sa jej cez škáru vošiel. – To som ja, úbohé dievča, a hľadám zakliateho medveďa, čo býva južnejšie ako na juhu a severnejšie ako na severe.
Aj táto obryňa zalomila rukami, že je to ďaleko, že ani plachetnicou, ani člnom sa ta nedoplaví, a peši už ani pomyslieť. A hneď ju aj chcela prehovoriť, aby sa vrátila. – Lebo to sa ti nikdy nepodarí, – vravela jej, – nie veru, to sa nikdy, nikdy nestane.
Ale vrátiť sa dievča nijako nechcelo a spýtalo sa, či by tu mohlo ostať na noc. Aspoň cez tú najčernejšiu, najhroznejšiu noc. – To môžeš, – povedala obryňa, – ale keď sa mi muž v noci vráti, odtrhne ti hlavu a zožerie ťa.
Ale dievča vytiahlo kus plátna a dalo ho obryni. – Ach, ach, – kričala obryňa, – už som dvesto rokov vydatá, ale ešte nikdy som nemala plátno, – a od radosti pozvala dievča na bohatú hostinu.
Po chvíli, keď sa už dievča najedlo a napilo, povedala obryňa:
Pripravila posteľ, mäkučkú a hebučkú, ako býva len posteľ. Ale dievča sa neodvážilo ani si na ňu ľahnúť, ani sadnúť, ba ani čo len raz oči privrieť, lebo sa bálo, že by sa jej mohli nohy zohnúť. Celučkú noc stálo pred mäkuškou, hebučkou posteľou a bolo už náramne ukonané a umorené.
Okolo polnoci začalo čosi ukrutne hrmotať a rachotať. Vracal sa domov obor. Len čo strčil hlavu do dverí, už aj strašne a škrekľavo zareval: – Fuj, fuj, človečinu tu cítim, – a tak sa nahneval a rozzúril, až iskry lietali.
Aj táto obryňa povedala mužovi o vtákovi, čo stratil kosť, a obor sa upokojil. Ale ráno mu všetko rozpovedala a obor hneď začal na všetky strany ňuchať a chcel človečinu zožrať. Obryňa mu ukázala kus plátna a prosila za dievča. – Musíš jej požičať sedemmíľový kabátec až po najbližšieho suseda.
Keď obor počul, ako priateľsky sa dievča k jeho žene správalo, privolil.
Sotva sa dievčina ráno najedla, obliekol jej obor sedemmíľový kabátec a povedal: – Musíš sa poponáhľať, lebo o dva dni sa už musí môj sused oženiť s obryňou, čo má na štyri lakte dlhý nos.
Keď prídeš na miesto, kabátec vyzleč a povedz:
Kde ťa vyzliekli ráno,
tam sa zaves aj na noc.
Kabátec sa už sám vráti naspäť.
A dievča letelo ponad hory a hlboké doliny, ďaleko-preďaleko. Na súmraku opäť prišlo ku skalisku. Bolo ešte hroznejšie a divšie. „Musím tu zaklopať,“ hútalo dievča, „čo ako strašne to tu vyzerá.“
Dievča sa pýtalo, či by tu aspoň cez tú najtmavšiu noc nemohlo ostať. – To môžeš, ale keď príde môj muž domov, zožerie ťa.
Dievča však chcelo ostať, len aby nemuselo proti noci putovať horami a pustatinami.
Potom vytiahlo kus plátna a darovalo ho obryni.
Obryňa obslúžila dievčinu vo všetkom, pohostila ju a zavrela do komory, aby ju muž nenašiel. Prichystala jej posteľ, mäkkú a hebkú, ako len posteľ býva, ale ľahnúť si na ňu dievčina neľahla, lebo sa bála, aby si kolená nezohla, ba ani len oči neprivrela, hoci už bola na smrť ukonaná.
O polnoci prišiel domov obor, hrmotal, vrieskal, že cíti človečinu. Ale obryňa ho upokojila. Na druhý deň ráno, keď sa dobre vyspal a najedol, porozprávala mu o úbohom dievčati, čo si hľadá muža a putuje do kraja, čo je južnejšie ako na juhu a severnejšie ako na severe. – Pfi, pfi, – kričal obor, – to sa jej nikdy nepodarí, veď sa ten ešte dnes ožení s obryňou, čo má na štyri lakte dlhý nos. Už z neho bude naveky obluda. Už ho tá jakživ neuvidí.
Obryňa mu ukázala pekné lanové plátno a prosila ho, či by za to nepožičal dievčaťu sedemmíľový kabátec. Keď obor počul, ako priateľsky sa dievčina voči jeho žene zachovala, chcel jej aj on prejaviť priazeň a povedal:
Obliekol jej kabátec a poúčal ju:
Vpred sa ponad vrbiny,
cez les jedľový,
cez hory a doliny
ku susedovi.
A keď už budeš na mieste, povedz:
Kde ťa vyzliekli ráno,
tam sa zaves aj na noc.
Kabátec sa vráti domov sám.
Urobila, ako jej kázal, a už aj letela ďaleko-preďaleko, ponad hory a doliny.
Na súmraku prišla do veľkého, veličizného lesa, v ktorom boli všetky stromy čierne ako uhoľ. Kto sa ich čo len dotkol, ostal čierny a začadený ako kominár. Uprostred lesa bola rúbaň a na nej biedna, ošarpaná chalupa. Už len dve brvná ju držali pokope. Žiaľ bolo na ňu hľadieť. Predo dvermi bola hŕba smetí, staré roztrhané topánky, špinavé handry a iné haraburdie. Smelo ta mohla hodiť aj svoje zodraté topánky a zdrapy, čo jej ostali, lebo už nemala ani kúsok plátna na nové šaty. Keď si vyzliekla sedemmíľový kabátec, povedala:
Kde ťa vyzliekli ráno,
tam sa za ves aj na noc.
Keď kabátec odletel, ostala stáť predo dvermi ako tá najúbohejšia žobráčka. Len čo zabúchala, vystrčila sa zo dverí starizná obryňa s nosom na štyri lakte dlhým a povedala: – Keď sa stvoričke páči dnu, nech vojde, keď sa jej nechce dnu, nech ostane, – a chcela jej pred nosom privrieť dvere. – Chcem dnu, – zvolala dievčina, prekročila špinu a handry a prešla cez prah.
Aj dnu bolo čierno a špinavo. Obryňa vyšla von a priniesla jej mlieka. – Keď sa stvoričke páči piť, nech sa napije, keď sa jej nepáči, nech nechá tak.
A už aj chcela mlieko odniesť. – Chcem piť, – povedala dievčina, lebo bola náramne smädná. Mlieko bolo v putienke pre ošípané a plávala na ňom špina a vlasy. Dostala aj jesť, ale syr bol plesnivý, chlieb poobhrýzaný myšami a mäso také staré, že už zďaleka smrdelo. Ale dievča jedlo, čo mohlo, potom vstalo a chcelo sa poďakovať. Vtom uzrelo na posteli medzi handrami ležať akéhosi starca, ktorého prv nezbadalo. Tvár mal usužovanú a pochmúrnu, ale keď dievča k nemu pristúpilo a chcelo aj jemu podať ruku, tvár sa mu vyjasnila a oči mu začali žiariť. Tu dievča začalo tušiť, že ten starý človek je jej muž.
Až teraz dievča zbadalo, že sa stará obryňa skláňa nad korytom a perie, čo jej sily stačia. Usilovala sa veľmi, ale čím dlhšie prala a drhla, tým boli škvrny väčšie. Košeľa bola čoraz špinavšia a černejšia a vyzerala už, akoby bola visela v komíne.
Sotva zmočilo košeľu, zaraz obelela, ba bola belšia ako čerstvo napadaný sneh.