Karakušov rozsudok – Egyptská rozprávka

Karakušov rozsudok

Hovorí sa, že si raz jeden zlodej zaumienil, že pôjde kradnúť. Vyliezol na záhradný múr, dostal sa k obloku a chcel ho vyvaliť. Ale obločný rám bol slabý a nečakane povolil. Zlodej spadol dovnútra a zlomil si nohu.

Na druhý deň doskackal na zdravej nohe ku kráľovskému správcovi Karakušovi. Ukázal mu zlomenú nohu a povedal:

• Vaša jasnosť, prišiel som k vám so žalobou. Som zlodej a včera som sa vybral kradnúť do domu istého človeka. Keď som chcel vyvaliť oblok, ten nečakane povolil, ja som spadol a zlomil som si nohu.

Karakuš zakričal na dvornú stráž, aby priviedli pred neho majiteľa domu. Majiteľ sa triasol od strachu a vzrušenia, lebo nevedel, čo proti nemu majú. Keď ho privliekli pred kráľovského správcu, Karakuš zopakoval zlodejovu žalobu a dodal:

• Prečo máš taký zlý oblok? Nečakane povolil, zlodej z neho spadol a zlomil si nohu.

Čo mohol majiteľ domu na takú žalobu povedať? Vedel, že urobí lepšie, ak sa s Karakušom nebude škriepiť. Chvíľu rozmýšľal a potom kráľovskému správcovi odpovedal:

 - Vaša výsosť, ja nie som na vine. Prisahám, že som stolárovi za robotu riadne zaplatil. Za toľké peniaze mohol odviesť statočnú robotu a zhotoviť pevný oblok, aby sa taká nehoda nikdy nestala.

• Priveďte teda stolára! – rozkázal Karakuš hromovým hlasom. Keď prišiel stolár, kráľovský správca ho prísne oslovil:

• Tento majiteľ domu tvrdí, že si u teba objednal oblok a riadne ti zaň zaplatil. Prečo si ho urobil tak nedbalo, že sa pri prvom náraze vyvalil z pántov a tento úbohý zlodej z neho spadol a zlomil si nohu?

Stolár pri takom náhlom a nečakanom obvinení zbledol. Ale vedel, že by bolo zbytočné škriepiť sa s Karakušom, preto po krátkom váhaní odpovedal:

• Vaša výsosť, to nie je moja vina, že obločný rám nebol dosť pevný. Práve keď som do neho zatĺkal klinec, šla po ulici krásna žena v červených šatách. Zahľadel som sa na ňu, nuž som klinec zatĺkol nakrivo.

Karakuš rozkázal, aby vyhľadali tú ženu a zaraz ju priviedli.

Keď prišla, kráľovský správca zopakoval stolárove slová a povedal, že keby nebolo jej krásy a červených šiat, stolár by sa nebol pomýlil v práci, oblok by bol býval pevnejší, zlodej by nebol spadol a nezlomil by si nohu.

Na to žena s úsmevom odpovedala:

• Moja krása je od Alaha, ale moje šaty zafarbil na červeno farbiar. Farbiar zapríčinil, že sa stolár pomýlil v práci:

• Teda priveďte sem farbiara, – rozkázal Karakuš.

O chvíľu stál a triasol sa pred kráľovským správcom aj farbiar.

• Och, ty nesvedomitý babrák! – zahrmel Karakuš. – Prečo si zafarbil šaty tejto žene na červeno? Stolár sa na ňu zahľadel a zatĺkol klinec nakrivo, takže obločný rám nebol dosť pevný, a keď ho zlodej chcel vyvaliť, zlomil si nohu.

Úbohý farbiar stál ako soľný stĺp. Ani jedna jeho výhovorka sa nepáčila neľútostnému kráľovskému správcovi, a ten nakoniec zareval: – Zoberte toho farbiara a obeste ho na dvere žalára!

Ale farbiar bol náhodou veľmi vysoký. Keď ho vojaci chytili, že ho obesia na dvere žalára, zbadali, že dvere sú prinízke a pre povraz niet miesta.

Bežali teda naspäť ku kráľovskému správcovi a povedali mu, že farbiara nemôžu obesiť, lebo je privysoký, nezmestí sa do žalárnych dverí.

Ale Karakuš ani okom nemihol, iba zareval na preľaknutých vojakov:

• Nájdite teda menšieho farbiara a obeste ho namiesto tohto tu!

Vojaci teda odišli, ako kráľovský správca rozkázal, a našli menšieho farbiara. Nič nedali na jeho prosby, hrozby a vysvetľovania, že je nevinný, dovliekli ho k žalárnym dverám a obesili.