Zóny pre každého študenta

Kráľ korheľ – Maďarská rozprávka

Kráľ korheľ

Bol raz jeden kráľ a ten mal tri veľké, pekné dcéry a maličkého synčeka. Kráľ po celý deň nerobil nič iné, len pil, lebo víno mal veľmi rád. Ledva svitalo, už sa pobral do krčmy. Tam si potom popíjal, pil, kým len krčmu nezavreli a nemusel ísť domov. Všetky svoje peniaze odvláčil do krčmy. Keď peniaze minul, krčmár mu nedal na úver.

Kráľ sa zahanbil, že hoci je kráľom, nemá peňazí. Tuho si lámal hlavu, čo si počať.

Napokon sa dohútal ísť na poľovačku a svoj úlovok speňažiť.

Vzal si pušku a pustil sa do hlbokej hory. Zrazu zočil čierneho havrana. Práve zlietol na dubovú haluz. Zamieril naň puškou, ale havran sa ozval:

Kráľ išiel domov a prikázal najstaršej dcére:

Dievčina zosmutnela, ale nič nemohla robiť, kráľ bol jej otcom, musela poslúchnuť. Odobrala sa od svojich sestier i od bračeka. Ale ešte prv, než sa odobrala, dala bračekovi na pamiatku šatku, aby sa spoznali, keby sa dakedy stretli.

Na druhý deň si najstaršia dcéra obliekla sviatočné šaty a otec ju odviedol do hory, kde sa bol zjednal s havranom.

Havran odovzdal korec zlata a kráľ odovzdal svoju dcéru.

Havran odletel s dievčaťom a kráľ s hromadou zlata zostal sám.

Zdvihol ho, aby si ho hodil na plecia. Nevládal. Stisol ho pod pazuchu. Ani tak ho neuniesol. Objal a pritlačil si ho na prsia. Ani tak mu to nešlo. Čo mal robiť? Dotiaľ sa s ním naťahoval sem i ta, kým ho neprivliekol za sebou na dvor krčmy. Tam skríkol:

Krčmár prišiel, uchopil korec zlata a zaniesol dnu. Kráľ si sadol do krčmy a krčmár mu len nosil víno, nosil, že si mohol nohy zodrať, toľko sa okolo neho nazvŕtal. Kráľ pil celý rok. Jedného dňa krčmár nepriniesol vína.

Kráľ sa zahanbil, že hoci je kráľom, nemá peňazí. Vymotal sa z krčmy. A len si lámal hlavu, lámal, aby vyhútal, ako sa dostať k peniazom.

Ráno vstal, vzal si pušku a vybral sa do hlbokej hory, že niečo zastrelí a úlovok speňaží. Ako si tak ide, zrazu sa stretne s hrozitánskym veľkým medveďom. „To už bude korisť,“ myslí si.

Pochytil pušku a namieril na medveďa.

Podali si ruky, rozlúčili sa a kráľ išiel domov. Už sa zvečerievalo, nuž si ľahol.

Ráno vraví svojej druhej dcére:

Dievčina zosmutnela, ale čo si mohla počať? Kráľ bol jej otcom, musela poslúchnuť. Odobrala sa od sestry, odobrala sa od bračeka.

Ale bračekovi dala na pamiatku šatku, aby sa poznali, ak sa dakedy stretnú.

Medveď ich už očakával s korcom zlata.

Medveď vzal dievča do náručia a odniesol ho. Kráľ zostal s korcom zlata sám. Nebol ľahší než prvý korec. Nadarmo sprobúval tak i onak, nijako mu to nešlo, musel ho za sebou vliecť až na dvor krčmy.

Prišiel krčmár.

Od údivu rozďavil ústa až po uši.

Aj tento korec zlata vystačil na rok. Kráľ sa zabával, až sa celá dedina len tak ozývala. Ale jedného dňa sa krčmár postavil pred neho a povedal:

Kráľ sa náramne hanbil, že krčmár s ním tak zle zaobchádza.

Vyredikal sa z krčmy a zaraz sa vybral do hory na poľovačku.

Myslel si, že zastrelí dačo, predá a bude mať peniaze.

Na zver nenaďabil, ale v rieké, v plytčine, zočil obrovskú šťuku.

Namieril na ňu.

Sťuka odplávala a kráľ išiel domov.

Nato sa dievčina horko rozplakala.

Otec sa jej spýtal, prečo plače.

Nuž odobralo sa od malého bračeka a dalo mu na pamiatku šatku, aby sa spoznali, ak sa dakedy stretnú.

Ráno sa dievča vychystalo, ako sa patrí. A vydali sa k rieke.

Tam čakala v plytčine. Pri nej korec zlata.

Princezná plakala, bedákala, že nechce ísť do vody, vo vode žiť, vo vode zomrieť. Ale otec ju nepočúval, tak sa potešil zlatu.

Sťuka si odniesla dievča.

Kráľ ostal so zlatom sám. Teraz sa už s ním nenamáhal, hneď ho vliekol po zemi.

Kráľ si sadol do krčmy. Bol taký smädný, že hneď si rozkázal celý sud vína a pustil sa zabávať. A to tak, že keď nepil – spieval, a keď nespieval – pil.

Kráľ mal aj synčeka. Neboráčik, žil tak biedne, ako nežije ani sirota bez otca a matky.

Chlapček vedel, že jeho otec, hoci je kráľ, prepíja už svoju tretiu dcéru. Veľmi sa naľakal. A čo potom, keď sa peniaze zasa minú?

Iné nemôže očakávať, len to, že aj jeho predá.

Zaumienil si, že to nevyčká. Spravil si batôžtek a vybral sa hľadať svoje sestry. Išiel horami-dolinami, cestou-necestou. V hlbokom tmavom lese sa zastavil. Začul hrozný výskot, rev.

Zamieril ta, odkiaľ výskot prichádzal. V akejsi jaskyni uvidel troch čertíkov. Hrýzli sa, škriabali a driapali, kde sa len zasiahli.

V strašnom besnení princa ani nezbadali nuž pozdravil sa im:

Zaraz sa prestali ruvať. Vytreštili na princa oči. Boli mladučkí, ešte nevideli takého udatného človeka.

Čertíčatá predstúpili pred neho a rozpovedali mu svoje trápenie.

Princ sa zahútal a potom im takto odpovedal:

Čertíci sa pustili hore vrchom. Ale ani princovi sa nelenilo. Len čo odbehli dosť ďaleko, uviazal si krpce, prehodil kepeň cez plecia a praskol bičom:

Ledva vyriekol čarovné slová, už mu povetrie zahvižďalo pri ušiach. Letel medzi oblakmi ako myšlienka. Krpce, kepeň a bič vzlietli s ním doprostred obrovskej nebotyčnej hole.

Obzrel sa napravo, obzrel sa naľavo. Nevedel, kam zamieriť na tej veľkej pustatine. Napokon popod braliskami zbadal akýsi chodník. Chodník bol sprvu úzky, potom sa rozširoval. Potom sa zase zúžil, ale na jeho konci čosi svietilo. Ako tak šiel ďalej za svetlom, dostal sa ku krásnemu veľkému domu.

Nakukol do obloka. Nuž a uvidel svoju najstaršiu sestru. Sedela pri obloku a vyšívala, ako to aj doma robievala.

Sestra vyšla z izby, objala ho, bozkala, potom ho schovala. Sotva ho schovala, prikvitol jej muž. Bol to ozrutánsky havran a prišiel na obed, lebo práve zvonili na poludnie. Prvou jeho otázkou bolo:

Žena odišla do úkrytu a vrátila sa s bračekom. Keď ho havran uvidel, zdvihol nohu, aby sa privítali.

A potom ti ukážem, kto som.

Sadli si za stôl všetci traja. Naobedovali sa. Potom sa havran spýtal: – A či vieš, kto som?

Havran potom rozprestrel krídla, zatrepotal nimi raz, dva razy.

Keď zatrepotal tretí raz, premenil sa na krásneho princa.

Princ sľúbil, že poslúchne dobrú radu. Nato švagor vystrel obe ramená. Vystrel ich raz, dva razy, a keď aj tretí raz, premenil sa zasa na havrana.

Princ sa zaradoval, že jeho najstaršia sestra má takého poriadneho muža. Odobral sa od nich a vrátil sa k bralám.

Bič, krpce a kepeň uchopili princa a niesli ho ako hučiaci vietor.

Ani ho nepustili, len v sedemdesiatej siedmej krajine. A zasa uprostred rozsiahlej hole, na úpätí bralísk.

Pozeral sem, pozeral tam, až kým nezbadal tmavú jaskyňu.

Vošiel dnu, a hoci sa bál v tej hustej tme, uberal sa vpred. Potom zazrel svetlo.

„Hneď budem u svojej strednej sestry,“ myslel si.

Aj bol. Videl veličizný dom. Z jeho oblokov vychádzalo svetlo.

Za jedným oblokom sedela jeho sestra. Šila a spievala práve tak, ako to robievala doma.

Zaklopal na oblok: – Dobrý deň, drahá sestra!

Ale ona ani nepozrela von, len odvetila:

A vtom prestrel šatku na oblok. Sestra na ňu pozrela a zaraz ju poznala. Zavolala bračeka dnu a objímala ho, bozkávala. Ale sa rozplakala:

Ale darmo to vravel, sestra len plakala a ani sa neuspokojila, kým ho dobre neschovala.

Potom zahlaholili poludňajšie zvony a medveď prišiel domov. Ešte ani nevkročil, už hundral, mrmlal, mumlal:

Žena zacigánila, že ho ani nevidela. Ale muž sa jej dotiaľ vyhrážal, kým ho nepriviedla z úkrytu.

Len čo princ vkročil, medveď sa postavil na zadné nohy a namiesto ruky podal mu prednú labu. Mal na nej také pazúry, že sa princ naľakal.

Spravil tri kotrmelce a premenil sa na urasteného princa.

Sadli si za stôl, jedli, pili, hodovali až do večera. Potom princ povedal, že pôjde k svojej najmladšej sestre.

Princ sľúbil, že sa vyučí remeslu. Medveď mu potom prikázal, aby si vytrhol z jeho kožucha tri chlpy a schoval si ich na bezpečné miesto. Keď bude v núdzi, stačí ich potiahnuť a zaraz mu príde na pomoc. Princ sa mu poďakoval za tri chlpy a potom sa rozlúčili.

Vonku si uviazal krpce, prehodil kepeň cez plecia a zapráskal bičom:

A naraz sa ocitol pri velikánskej rieke. Ale tam sa naľakal. Na suchu si ešte nejako dal rady, ale čo s vodou, vari skočiť do nej?

Hútal, hútal a zrazu mu prišiel na um švagor havran: azda by mu mohol pomôcť. Vytiahol spoza košele pierko a fúkol naň.

Z hory sa zdvihlo ozrutánske mračno a v ňom čierny havran.

Zlietol pred princa a spýtal sa ho:

Havran vošiel do rieky, začal sa kúpať a z celej sily trepotal krídlami. Kým sa okúpal, voda tak vyschla, že na tri dni chôdze nenašlo sa ani kvapky. Potom havran odletel.

Princ videl, že práve pred ním, pod brehom, černie sa otvor veľkej jaskyne. „Moja najmladšia sestrička, šťukina žena, sotva býva inde,“ myslel si.

Šiel, šiel po tej nemilosrdnej tme. Zrazu zazrel svetlo. A svetlo bolo čoraz silnejšie. Uberal sa ďalej a dostal sa na krásnu rozsiahlu lúku. Uprostred tej lúky vyčnieval veľký sklený palác. Pri stene sedela jeho najmladšia sestra a vyšívala práve tak ako doma.

Sestra pozrela cez sklenú stenu a hneď ho spoznala.

Vošiel do domu. Sťuka sa práve hádzala na lavici. Len čo zočila princa, zhupla z lavice a premenila sa na prekrásneho princa, sto ráz krajšieho než tí dvaja švagrovia.

Princ sľúbil, že dá na dobrú radu. Ešte len potom ho objímali, častovali. Ale princ sa tam nijako nechcel zdržať. Veľmi sa bál, že voda rieky sa pohne a on tam naveky uviazne.

Potom sa jeho švagor znova premenil na šťuku a dal mu tri šupinky zo svojho boka.

Rozlúčili sa a princ vyšiel na pobrežie. Havran statočne spravil svoje. Rieka tak vyschla, že po vode v riečišti nebolo ani chýru, ani slychu.

Princ rozmýšľal, čo si počať. Rozhodol sa, že pôjde domov a urobí v ríši poriadok.

Nechcel prísť o kráľovstvo.

Už aj bol doma. Otca našiel opitého, takého opitého, že sa zahanbil. Keď tak na neho pozeral, videl, že noha mu trčí z deravej čižmy.

Nadarmo ho otec zdržiaval, nadarmo mu hrozil, išiel k čižmárovi za učňa. Za rok sa tak vyučil, že otcovi priniesol dvanásť párov čižiem.

Starý kráľ prijal čižmy a povedal:

Starý kráľ prijal šaty a povedal:

Princ videl, že palác sa rúca, rozpadáva, a cez deravú strechu prší. Spýtal sa:

Nadarmo ho otec zdržiaval, nadarmo mu hrozil, išiel k murárovi za učňa. Za rok sa tak vyučil remeslu, že sa stal chýrnym murárom.

Šiel domov, zrúcal kráľovský palác a postavil na jeho mieste taký, že nemal páru.

Princ si myslel, že otec, keď má čižmy, šaty a nový palác, už sa polepší. Ale sa sklamal. Lebo otec vzal dvanásť párov čižiem, dvanástoro šiat a odniesol ich krčmárovi.

Ale nepostačili dlho. Potom kráľ dal do zálohu svoj nový palác a prepil ho v krčme. Keď ho prepil, povedal synovi:

Som veľmi smädný.

Syn ho prosil, modlikal, aby sa neopíjal, nepremárnil celú svoju ríšu. Veď na staré kolená bude žobrákom. Ale mohol ho aj sto ráz toľko prosiť, bolo to márne.

Starý kráľ si odopäl z nohavíc remeň: – Ideš zaraz do roboty!

Nato ho kráľ chytil a sputnal remeňom:

Beztak viem, že ti naň tečú slinky.

Urobil, ako povedal.

Predal syna krivému mlynárovi za korec zlata. Mlynár mal suchý mlyn. Zapriahol princa pred žrď a povedal mu, že ak nebude poháňať mlyn, nechá ho zhynúť hladom.

Keď mlynár odišiel, princ vytiahol havranie pierko a fúkol naň.

Na mlyn sa spustilo mračno a v mračne čierny havran. Vyslobodil princa a odniesol domov.

A znova predal svojho syna. Ale aj teraz mu prisľúbil, že ak utečie, prestane piť a odovzdá mu kráľovstvo.

Princa kúpil chýrny zbojnícky kapitán. Zavrel ho do tmavej pivnice. V tej pivnici ležalo na zemi nesmieme mnoho zlata.

Zbojnícky kapitán mu rozkázal, aby zlato spočítal a poukladal na kôpky. Nemohol urobiť iné, iba poslúchnuť, lebo zbojníci sa jednostaj motali po pivnici. V noci však vyňal spoza košele tri medvedie chlpy a dotiaľ ich poťahoval, kým sa hundrúc, mrmlajúc a mumlajúc nezjavil medveď. Vykántril všetkých zbojníkov a princa vyslobodil.

Princ sa pobral domov.

Otca nenašiel doma, zabával sa v krčme. Ešte mu stačilo z korca zlata, čo utŕžil za syna. Prišiel k nemu sluha s chýrom, že syn sa vrátil. Kráľ sa tak zľakol, že ani pohár nedopil a utekal do paláca. Cestou hútal len o tom, ako sa striasť syna.

Kráľ už nič nesľuboval. Sputnal syna a predal ho za korec zlata na galeju. Galejníkovi nakázal, aby ho dal do okov, žeby nemohol utiecť.

Galejník dal princa prikuť k veslárskej lavici ťažkým železom, že desať chlapov by ho nebolo zdvihlo. Úbožiak narábal veslom, div sa neroztrhol. Keď ochaboval, zaraz mu zašvihal na chrbte bič.

Nemal ani dňa, ani noci, ani chvíle odpočinku.

Plavili sa tak sedemdesiatsedem dní a sedemdesiat nocí. Potom pristáli na Čiernom mori. Galejník a jeho ľudia vyšli na pobrežie.

Princ ostal na galeji sám. Siahol si za košeľu, vytiahol tri rybacie šupinky a hodil ich do mora.

More sa hneď rozhučalo, rozbúrilo. Na galeju vyšľahla veľká vlna.

Na tej vlne priplávala šťuka.

Princ všetko verne rozpovedal.

Sťuka roztrhla okovy, spravila na galeji dieru.

Zastala iba pri svojom sklenom paláci. Hneď poslala poslov po dvoch švagrov.

Prišiel havran, prišiel medveď, dali hlavy dokopy, aby sa poradili, čo robiť. Radili sa až do rána. Zhodli sa na tom, že starý kráľ vie len piť, teda si nezaslúži kráľovstvo. Jeho syn vie tri statočné remeslá, nuž on bude kráľom.

Potom sa všetci štyria vydali na cestu do krajiny kráľa korheľa.

Kráľ sa aj teraz zabával v krčme. Keď zbadal syna, tak sa zľakol, že zaraz vytriezvel.

Ľud ihneď začal volať novému kráľovi na slávu. Chlapi ho vzali na plecia a tak ho oslavovali.

Starý kráľ videl, že sa mu nestane po vôli, nuž začal prosiť, aby ho nechali nažive. Keď videl, že mu nevezmú život, modlikal, aby mu dovolili ešte raz sa napiť.

Vtedy mu princ-šťuka povedal:

Princ doviedol starého kráľa do svojho skleného paláca pod vodou. A tam mu potom dal piť. No nie víno, lež vodu. Starého kráľa to tak nazlostilo, že ho porazilo. A keby ho nebolo porazilo, táto rozprávka by ešte pokračovala.

Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/15021-kral-korhel-madarska-rozpravka/