Lesná žienka

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 09.07.2018
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 513 slov
Počet zobrazení: 4 088
Tlačení: 182
Uložení: 181

Lesná žienka

Betuška bola malinké dievčatko. Jej matka vdova, nemala nič viac, iba ošarpanú chalúpku a dve kozy. Ale Betuška bola predsa vždy veselá. Od jari do jesene pásavala kozy pod brezinou. Vždy, keď odchodila z domu, dala jej matka do košíčka krajček chleba, a vretienko, a prikázala jej, aby ho doniesla plné. Betuška nemala kužeľ, nuž jej matka omotala ľan okolo hlavy. Dievčatko si vzalo košíček, a veselo si cestou spievajúc, poskakovalo za kozami k brezine. Keď ta prišli, kozy sa porozchodili po paši. Betuška si sadla pod strom, ľavou rukou súkala vlákna z hlavy namiesto z kužeľa, a pravou krútila vretienko až tak po zemi frčalo. A pri tom si spievala až sa hora ozývala. Kozičky sa pásli.

Keď slnce stálo na poludní, odložila vretience, zavolala kozy, dala im po kúsku chleba, aby sa jej nezatúlali, a odbehla do hory po trocha jahôd, alebo iného lesného ovocia, aké práve dozrievalo, aby mala maškrtu k chlebu. Keď sa najedla, poskočila si, založila ruky a spievajúc tancovala. Slniečko sa na ňu usmievalo cez zeleň stromov, kozičky si voľkali v tráve a pomysleli si: „Ale máme veselé pastierča!“.

Po tanci Betuška zas usilovne priadla, a večer, keď prihnala kozy domov, nikdy ju matka nehrešila, že je vretienko prázdne. Raz, keď si ako zvyčajne na pravé poludnie po skromnom obede chcela zatancovať, tu kde sa vzala, tam sa vzala, stojí pred ňou krásna panna. Rúcho má biele, tenučké ako pavučinka, od hlavy po pás je splývajú zlaté vlasy, a na hlave má veniec z lesných kvetov. Betuška stŕpla. Panička sa na ňu usmiala, a povedala jej ľúbezným hlasom: „Betuška, rada tancuješ?“ Keď sa panna Betuške tak pekne prihovorila, spadol z nej strach a odpovedala: „Veď ja by som celý deň tancovala!“.

  • „Tak poď, zatancujeme si spolu, ja ťa naučím.“

Len čo to panička povedala, sukňu si podkasala, Betušku objala, a dala sa s ňou do tanca. Sotva sa do kola pustili, tu sa im nad hlavami ozvala taká ľúbezná hudba, že Betuške srdce v tele podskočilo. Muzikanti sedeli na brezových konároch v čiernych, popolavých, kávových i meňavých kabátcoch. Bol to zbor vyberaných muzikantov, čo sa tu zišiel na pokyn krásnej panny. Sláviky, pinky, stehlíky, čížiky, drozdy, ba i veľký umelec sedmohlások. Líčka Betuške horeli, oči jej svietili, zabudla na ľan i na kozy, len hľadela na svoju družku. Tá sa pred ňou, i okolo nej pôvabne zvŕtala tak ľahučko, že sa ani trávička pod jej jemnou nôžkou neohla. Tancovali od poludnia do večera, a Betuške nohy neustali. Ani ju nezaboleli. Tu krásna panna zastala, muzika zmĺkla, ako prišla, tak odišla. Betuška sa obzrela, slniečko zachodilo za horu. Zalomila rukami nad hlavou, a dotkla sa nespradeného ľanu, zišlo jej na um poloprázdne vretienko v tráve. Sňala ľan z hlavy, vložila ho i s vretienkom do košíčka, zavolala kozy a hnala ich domov. Cestou nespievala, ale trpko si vyčítala, že sa dala krásnej pani omámiť, a zaumienila si, že keby panička zasa k nej prišla, už ju neposlúchne. Kozičky sa obzerali. Keď nepočuli veselý spev za sebou, ani nevedeli, či to za nimi kráča ich pastierka. I matka sa čudovala a vypytovala sa dcérky, či je azda chorá, že nespieva.

  • „Ale nie, mamička, nie som chorá. Ale už mi od samého spevu v hrdle vyschlo, preto nespievam.“ vyhovárala sa Betuška a šla schovať vretience i nespradený ľan. Vedela, že matka hneď priadzu nezmotáva, nuž chcela na druhý deň vynahradiť, čo dnes zameškala. A preto matke ani slovkom krásnu paničku nespomenula.

Na druhý deň hnala Betuška, ako obyčajne, kozy zasa pod brezinu. A už si aj veselo spievala. Keď kozičky pod horu zahnala, dali sa opäť pásť a ona si sadla pod strom a začala usilovne priasť. Spievala si, lebo pri speve ide robota ľahšie od ruky. Slnce ukazovalo na poludnie. Betuška dala kozám po kúsočku chleba, zabehla po jahody, a keď sa vrátila, pustila sa do obeda a prihovárala sa kozičkám: „Ach kozulienky moje, dnes nesmiem tancovať.“ Vzdychla si, keď si po obede striasla omrvinky z lona na dlaň a na kameň ich položila, aby si ich vtáčence vzali. „Prečo by si nesmela?“ – ozval sa zrazu ľúbezný hlas a krásna panna stála pred dievčatkom, akoby z neba spadla. Betuška sa preľakla ešte väčšmi ako prvý raz a zažmúrila oči, aby paničku ani nevidela. Ale keď sa panna znovu ohlásila, odpovedala jej hanblivo: „Prepáčte krásna panička, nemôžem s vami tancovať, lebo by som zasa ľan nespriadla. A matka by ma hrešila. Dnes, kým slnce zájde, treba mi dohnať, čo som včera zameškala.“

  • „Len poď tancovať, kým slnce zájde, pomoc sa ti nájde.“ – povedala panna a sukňu si podkasala.

Objala Betku, muzikanti na brezových konároch spustili a tanečnice sa dali do kola. Krásna panička tancovala ešte pôvabnejšie, Betka div na nej oči nenechala. Zabudla na kozy i na ľan. V tom noha tanečnice zastala, muzika zmĺkla, slnce zapadalo. Betuška zalomila ruky nad hlavou kde mala namotaný nespradený ľan, a pustila sa do plaču. Krásna panna jej sňala ľan z hlavy, omotala ho okolo kmeňa tenkej briezky, vzala vretienko do ruky a začala priasť. Vretienko len tak frčalo po zemi. Navidomoči rástlo. A kým zapadlo slnce za horu, bol všetok ľan spradený, aj ten, čo Betuška včera nespriadla. Krásna panička podala plné vretienko dievčaťu do ruky a riekla: „Motaj a nefňukaj, pamätaj na moje slová: Motaj a nefňukaj.“ Po týchto slovách zmizla, akoby sa pod zem prepadla. Betuška bola spokojná a cestou si pomyslela. Keď je taká dobrá, zasa si s ňou zatancujem ak ešte príde. Spievala si zas, aby si kozičky veselšie vykračovali. Ale matka ju privítala mrzuto, lebo cez deň chcela priadzu zmotať a videla, že vretienko nie je plné. Preto jej nahnevane dohovárala: „A čo si včera robila, že si ľan nespriadla?“

  • „Prepáčte mamička, trocha som si zatancovala.“ – odpovedala Betuška skrúšene a ukazujúc matke vretienko doložila: „Dnes je až preplnené.“ Matka zmĺkla, šla kozy podojiť a Betuška odložila vretienko. Chcela matke porozprávať, čo zažila, ale pomyslela si zas: „Nie, ak príde panička ešte raz, opýtam sa jej, kto je, a potom to matke poviem.“ Tak si zaumienila a mlčala.

I na tretie ráno hnala ako obyčajne kozy pod brezinu. Kozy sa začali pásť, Betuška si sadla pod strom, a dala sa priasť i spievať. Slnce ukazovalo na poludnie. Betuška odložila vretienko do trávy, dala kozám po kúsočku chleba, nazbierala si jahôd, naobedovala sa, nasypala omrvinky vtákom a povedala veselo: „Kozulienky moje, dnes vám zatancujem!“ Dievčatko si podskočilo, založilo ruky a už chcelo skúsiť, či by vedelo tak pekne tancovať, ako krásna panička. Ale vtom, ona sama stojí pred Betuškou. „Spolu pôjdeme, spolu“, usmiala sa na dievčatko, chytila ho, a vtom im zaznela nad hlavami hudba, a obe krúžili ľahkým krokom v kole. Betuška opäť zabudla na vretienko i na kozy. Nevidela nič, iba krásnu paničku. Jej telo sa ohýbalo na všetky strany ako vŕbový prútik, nepočula nič, iba ľúbeznú hudbu. Nohy jej sami od seba skákali. Tancovali od poludnia do večera. Zrazu panička zastala, hudba zmĺkla. Betuška sa obzrela, slnce bolo už za horou. Plačky zalomila ruky nad hlavou, obrátila sa k poloprázdnemu vretienku a nariekala, čo jej matka povie.

  • „Podaj mi košíček, vynahradím ti, čo si dnes zameškala.“, povedala krásna panna. Betuška jej podala košík, panička sa na chvíľu spravila neviditeľnou ale potom vrátila Betuške košík so slovami: „Teraz neotváraj! Doma si to obzeraj!“ a zmizla, akoby ju vietor odvial. Betuška sa bála hneď nazrieť do košíčka, ale na pol ceste jej to predsa nedalo. Košík bol taký ľahký, akoby v ňom nič nebolo, chcela doň nazrieť, či ju panna neoklamala. Ale sa zľakla, keď videla, že v košíčku je plno – brezového lístia. V tom sa žalostne rozplakala, a vyčítala si, že tak ľahko uverila. V zlosti vyhodila priehrštie lístia a chcela košíček vysypať, ale potom si pomyslela: „Posteliem to kozičkám.“ A nechala lístie v košíčku. Skoro sa bála ísť domov. Kozulienky zasa nemohli spoznať svoju pastierku. Matka úzkostlivo čakala na prahu.
  • „Preboha dievča, akú priadzu si mi to včera prinieslo domov?“ dozvedala sa hneď.
  • „Prečo?“ ustráchane sa opýtala Betuška.
  • „Keď si ráno odišla, šla som motať. Zmotávam, zmotávam, a vretienko je stále plné. Jedno pradeno, dve, tri pradená, vretienko je plné. Ký zlý duch to priadol?“ nazlostila som sa. „V tej chvíli priadza zmizne z vretienka, akoby ju sfúkol. Povedz mi, čo je to?“

Tu sa Betuška priznala a dala sa rozprávať o krásnej paničke.

  • „Bola to lesná žienka.“ zvolala zarazená matka. „Okolo poludnia a o polnoci sa radi zvŕtajú. Nad dievčencami sa vše zľutujú a neraz ich štedro obdarujú. A čo si mi to nepovedala? Keby som nebola reptala, mohla som mať priadze plnú izbicu.“

Tu zišiel Betke na um košíček, a pomyslela si, že azda je voľačo pod lístím. Vyberie vretienko i nespradený ľan, nazrie, a ešte raz, a…

  • „Pozrite mamička!“ zvolá.

Matka nazrie a zalomí rukami. Brezové lístie sa obrátilo na zlato!

  • „Panna mi kázala: ‚Teraz neotváraj, doma si to obzeraj.‘, ale ja som ju neposlúchla“ hnevala sa Betuška sama na seba.
  • „Šťastie, že si nevysypala celý košíček“, doložila matka.

Ráno šla sama pozrieť na miesto, kde Betuška vyhodila za priehrštie lístia, ale na ceste ležalo iba svieže brezové lístie. No Betuška si aj tak priniesla dosť bohatstva domov. Matka kúpila gazdovstvo, mali veľa statku, Betuška nosila krásne šaty. Už nepásla kozy. Ale hocikoľko všetkého mala, hocako sa veselila, a bola šťastná, z ničoho takú radosť nemala, ako z tanca s lesnou žienkou. Často zašla do breziny, vábilo ju to tam. Chcela vidieť krásnu pannu. Ale nikdy viac ju nezazrela.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie študentské práce pre tieto populárne kľúčové slová:

#Smrť slávikom a pinkám #lesna žienka #pribeh o jari

Texty rozprávok – Rozprávky pre deti online



Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.067 s.
Zavrieť reklamu