O chudobnom človeku a jeho múdrej dcére – Grécka rozprávka

O chudobnom človeku a jeho múdrej dcére

Bol raz jeden chudobný človek. Predával drevo a trávu a tak si zarábal na chlieb a syr pre seba a svoju jedinú dcéru. Raz išiel okolo prístavu a uvidel kráľa, ako stojí v jachte, drží v ruke kôš zlatých dukátov a dáva zídeným ľuďom hádanky. Kto bude mať dosť dôvtipu a uhádne, dostane za kôš dukátov. Ale uhádnuť nevedel nikto. Ani chudobný človek, čo ako rozmýšľal, hadánky rozlúštiť nevedel.

Zadumane išiel domov. Doma sa ho dcéra spýtala: – Čo ti je, otec? Prišiel si neskôr ako inokedy a inakší ako inokedy. Čo sa ti prihodilo? – Ach, dcéra moja, – odpovedal človek, – keby som uhádol tri hádanky, dostali by sme plný kôš zlata. – A všetko jej porozprával.

• Povedz mi tie hádanky, otec, možno ich uhádnem.

• Kto obíde celý svet, a predsa nenájde seberovného?

• To je slnce, otec, – povedala dcéra, – ono obchádza celý svet, a predsa nenájde seberovného. A ďalej?

• Ktorá matka svoje malé deti živí a veľké požiera?

• To je more. Ono požiera veľké rieky. A posledná hádanka?

• Ktorý strom je spolovice biely a spolovice čierny?

• To je rok, otec, rok s nocami a dňami. A teraz choď a povedz to kráľovi.

Človek utekal k prístavu, kýval rukami a volal: – Ja to viem. – Keď kráľ počul odpoveď, pozrel na človeka a povedal: – To nemáš z vlastnej hlavy, starký. Povedz, kto ti poradil!" – Starec padol na kolená a riekol: – Dcéra mi to povedala. – Dobre, – povedal kráľ. – Chcem vedieť, či je tvoja dcéra naozaj taká múdra. Povedz jej, nech príde. Bude musieť tu pred týmito ľuďmi zabiť tento kameň. Ale tak, aby tiekla krv.

Všetci sa smiali a čakali dcéru. Ustarostený otec kráčal domov, ale keď dcéra počula, čo má urobiť, utekala, tak ako bola, k prístavu, prišla pred kráľa a povedala: – Tu je môj nôž, idem zabiť kameň. Ale ho najprv oživ, lebo len zo živého tečie krv, a ak ho potom nezabijem, vezmi si moju hlavu. – Kráľ sa odpovedi zasmial a povedal: – Ty si naozaj najmúdrejšie stvorenie v mojom kráľovstve. – A pretože videl, aká je pekná a pôvabná, povedal jej: – Ak o tri dni prídeš na môj zámok ani pešky, ani vezky, donesieš mi dar, aj nie dar a všetko malé i veľké ťa bude vítať i nevítať, vezmem si ťa za ženu.

Dievča prišlo domov a prikázalo ľuďom, aby jej priniesli tri-štyri živé zajace a dve živé holubice.

Na tretí deň strčila zajace do vreca, dala ich ľuďom niesť a povedala: – Keď vám poviem, aby ste ich pustili, tak ich pusťte. – Vzala si dve holubice, posadila sa obkročmo na kozu a vybrala sa ku kráľovi. Keď kráľ počul, že sa blíži, vyšiel jej z mesta oproti.

Keď už bolo dievča neďaleko a videlo zídených ministrov, hodnostárov, vznešených ľudí a všetok ľud, rozkázalo sedliakom:

• Pusťte zajace! – Keď ľudia zbadali zajace, pustili sa za nimi, aby ich pochytali. A dievča zatiaľ išlo na koze, raz pošlo niekoľko krokov peši, zas si nohy zdvihlo a nieslo sa na nej.

Keď prišlo ku kráľovi, vyňalo z kapsy holubice a podávalo mu ich. Ale vo chvíli, keď kráľ načiahol ruku, otvorilo dievča dlaň a holuby odleteli. – Tak vidíš, kráľ môj. Ľudia ma privítali a neprivítali. Priniesla som ti dar a nedar. Šla som ani pešky, ani vezky.

Kráľ ju zdvihol z kozy a povedal: – Staneš sa kráľovnou, lebo múdra žena je mi milšia ako bohatá a vznešená. Ale sľúb mi jedno: čo si aj múdra, nemiešaj sa mi do kraľovania, lebo vládnuť chcem sám. – Dievča mu to sľúbilo.

Ale stalo sa, že jedného dňa strážili chudobní sedliaci na pasienku kone, a kým spali, išiel okolo na koni kráľ. Tu jeden kôň vyhodil zadnými nohami a kráľovho koňa zabil. Kráľ zúril a kázal sedliakov hodiť do väznice a odťať im hlavy. Ženy odsúdených sedliakov sa radili a povedali si: – Poďme my ku kráľovnej, to je dobrá a múdra pani, poprosme ju, aby kráľ našich mužov omilostil.

Išli teda, padli kráľovnej k nohám a poprosili ju, aby im kvôli deťom pomohla. – Čo mám robiť? Kráľ mi povedal, aby som sa mu do jeho vecí neplietla. Ale je mi vás ľúto, a preto vám poradím. Každý večer dávam mužovi do pohára s vodou prášok na spanie, lebo ináč by celú noc od veľkých starostí nespal. Dnes večer mu dám vodu bez prášku. Jeho izba je obrátená k moru. Sadnite si so všetkými svojimi deťmi na breh pod jeho oblok a celú noc plačte a nariekajte. Kráľ sa vás potom spýta, prečo tak kvílite. Vy mu odpovedzte: „Zachráň nás, kráľu, prišla morská obluda a chce nás zmárniť, zachráň nás, kiež budeš mať za to dlhý život.“ A on povie: „Nešťastníci, som vaším kráľom, ale morskej oblude nemôžem zabrániť, aby nemárnila ľudí.“ Vy mu potom povedzte: „Vaša výsosť, kráľ náš, hoci si kráľom celého sveta, nemôžeš nás zachrániť pred morskou obludou a našich mužov, ktorí nemohli zabrániť koňovi, aby kopal, chceš dať zmárniť?“ Kráľ vám potom povie: „Tu, hľa, je kľúč, choďte do väznice a pusťte ich na slobodu!“

Ženy spravili, ako im kráľovná poradila, a všetko sa stalo navlas tak. Na druhý deň ráno, keď sa kráľ zobudil, povedal žene:

• Teraz mi naozaj priprav prášok, aby som dospal prebdenú noc, a keď sa zobudím, nechcem ťa viacej v zámku vidieť. Ale môžeš si so sebou vziať to, čo ti je zo všetkého najmilšie, najdrahšie a najvzácnejšie. – S radosťou, kráľ môj. – Pripravila mu vodu, kráľ sa napil a zaspal. A ona – čo urobila? Položila kráľa na prikrývku, starostlivo ho zakrútila, zašila a rozkázala svojej služobnici: – Vezmi tento balík a zanes ho do domu môjho otca. Je to porcelán: polož ho tam ticho a daj pozor, aby sa nerozbil, lebo ťa to bude stáť hlavu.

Keď ho už takého zakrúteného poslala preč, išla domov aj sama a prišla práve vtedy, keď sa kráľ zobudil. Kráľ sa začudovane pýtal: – Kde som to? Kto ma sem priniesol?

Kráľovná mu odvetila: – Ja, kráľ môj, lebo si mi povedal, že si môžem odniesť, čo je mi v zámku drahé, cenné a vzácne. Nič mi nie je vzácnejšie ako ty, kráľ môj.

• Nazad do zámku, žena, – zvolal kráľ a vyskočil. – Namojveru, nieto múdrejšej ženy nad teba, pristaneš mi a ja tebe. – Chytil si ju a odišli spolu do zámku a žili si šťastlivo a my ešte šťastnejšie.