Zóny pre každého študenta

Oráč a obri – Slovenská rozprávka

Oráč a obri

Oral sedliak roličku vysoko pod stráňami. Volky pošibkával, kedy-tedy okolo seba okom hodil. A tu zbadá, ako dolu svahom žena kráča, velikánska ženisko, obryňa. A rovno k nemu. Prvé, čo zišlo oráčovi na um: ujsť, dakde do húšťavy sa schovať! Ale čo voly? Vôl nepobehne, to vie i malé dieťa – a nechať hoviadko napospas nešťastiu, čože by to bol za gazdu? A tak ostal, poručenobohu, nech sa stane, čo sa stane.

A tu už ona, obryňa, celkom pri ňom! Nahne sa, hľadí očami ani mesiace, a zrazu sa rozosmeje, zaťapká ručiskami, ani keby lopár o lopár plieskal. Potom si kvokne, zásteru na kolenách rozprestrie, oráča s volmi aj s pluhom do zástery vloží a poď naspať do vrchov! A smeje sa i poskakuje, ani čo by sa niečomu veľmi radovala.

Hádam ma len nejde zjesť i s volmi? naskakuje oráčovi husia koža. A už len vykúka z tej zástery, vykúka, kdeže ho to obryňa nesie.

A ona za ten čas na najvyšší vrchovec vyšla. Oráč vidí, že tam pomedzi bralá a skaliská krásne hladké cesty bežia, popri tých cestách parádne brány stoja a tie brány nevedú do domov, ale rovno do brál, rovno do tatranských útesov. Vojde obryňa do jednej brány, oráča i s volmi na veličizný kamenný stôl vyloží a beží von s výkrikom: „Deti, deti, keby ste vedeli, čo ja mám!“

Sedliak hľadí, kde sa to dostal: po skalných stenách sa drahokamy skvejú, červené, zelené, modré, a komnatu ani veľké lampy osvecujú. A dolu po zemi velikánske ložka a stolce medvedími kožušinami uprestierané. Na stole je nož, dlhánsky ako šabľa, a pri ňom chlieb. To je teda chlebisko! myslí si oráč. Z toho keby sme striedku vyjedli, tak sa medzi kôrky sprace celý môj dom aj s dvorom.

Nestihol si ešte všetko poobzerať, keď tu už vbehol dnuka celý kŕdeľ obrov. Kričia, výskajú a smejú sa – hurhaj na ohluchnutie. Obstanú stôl, oráča i voly si na dlaň kladú, z ruky do ruky si ich prehadzujú. No na môj pravdu, prižmuruje on oči, ak im z tých ručisiek vypadneme, neostane z nás ani pazder.

„To ti otec doniesol, Zuzľa?“ spytuje sa jeden obor.

„Čoby otec!“ vraví pyšne obryňa. „Sama som si ho našla dolu pod vrchom.“

„A čo tam robil?“

„Len sa tak zabával: s týmito roháľmi chodil raz sem, raz ta, raz sem, raz ta.“

To už oráč nevydržal:

„Oral som, a to nie je nijaká zábava!“ zakričal z celej sily, aby prehlušil ich smiech.

Obri zatíchli od prekvapenia. Len po chvíli sa Zuzľa spýtala:

„A čo je to oranie?“

„Riadna chlapská robota,“ vraví oráč. „Keby sa neoralo, nebolo by ani obilia, ani chleba.“

V tej chvíli sa otvorili dvere a vošiel ešte jeden obor, lenže ten bol trikrát väčší. Zuzľa sa rozbehla k nemu a kričí:

„Otec, otec, pozri, čo ja mám! Našla som ho na poli pod stráňou.“

Otec-obor pozrie na stôl a vraví:

„Vitaj u nás, človek!“

Oráč nadvihol klobúk:

„Prajem vám veľa zdravia, pán obor.“

Obor chytil za ruku svoju dcéru a vraví jej:

„Zuzľa, odnesieš človeka i s volmi na to isté miesto, kde si ho vzala, nech si ďalej robí svoju prácu.“

Potom si prisadol k stolu a dal sa s oráčom do reči:

„Prepáč mojej dcére, človek, je to ešte dieťa a málo vie o svete. Ľúto mi je, že si pre jej nerozum istotne aj dosť strachu vytrpel. Povedz, čo ti mám dať za odmenu?“

„A čože by ste mi,“ vraví oráč, „veď sa mi nič také nestalo. Ale ak už celkom chcete, tak mi odkrojte z toho vášho chleba, aby ľudia tamdolu videli, aký chlieb jedávajú obri.“

Obor odkrojil okruch chleba, položil ho do koša a vedľa neho i oráča s volmi a pluhom. Zuzľa odniesla kôš na roľu a vyložila oráča na to isté miesto, kde bol prerušil brázdu.

„Čo možem ešte pre teba spraviť?“ spýtala sa.

„Prosil by som ťa, dcéra obrova, keby si mi ten okruch chleba položila tamto na voz, čo si na ňom pluh vozím.“

Zuzľa položila krajec na voz a potom už bez slova odišla, štyrmi-piatimi krokmi sa dostala hore na stráň a tam zmizla medzi skalami.

Oráč dooral roľu a podvečer sa vracal aj s vozom domov.

A ako šiel, pred každým domom ho zastavovali a na ten obrovský okruch sa pýtali.

„To vám je, ľudia moji, okruch z krajiny obrov,“ hovoril sedliak hrdo. „Nože okoštujte, aký chlieb jedávajú obri.“

A ľudia si odlamovali aj odkrajovali, už ako prišlo, ale na okruhu to nebol o ani vidieť, taký bol veličizný. A vraveli si, že veru obrí chlieb nechutí o nič horšie ako ich ľudský, ba že hádam ešte aj lepšie.

Celá dedina potom tri týždne chlieb nepiekla, len sa z toho okruhu živila. No časom sa predsa len minul, lebo všetko na svete má svoj koniec – i táto naša rozprávka.

Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/15051-orac-a-obri-slovenska-rozpravka/