Šelma sedliak nemal už nič na svojom bydle, iba jednu kravu, pri svojej hlúpej žene pregazdoval všetko, čo kedy mal. Pomyslel si:
„Predám aj tú kravu, načo mi je? Aj tak by mi ju moja žena neopatrnica skoro naučila nič nejesť a za kožu neviem, čo by som dostal. Hm, ale čo keď ani tej kravičky nebude? Eh, čo mám veľa hútať, nájde sa, hádam, aj pre mňa voľajaké remeslo na svete, z ktorého vyžijem.“
Ako si pomyslel, tak urobil, hnal kravu na trh. Ako to jeho žena vidí, volá za ním:
Na trhu predal kravu hneď. Kúpil kalendár, no i pečenú húsku.
To strčil do kapsy a ostatné peniaze prepil na víne. Sedel pri ňom až do druhého dňa.
Jeho žena si doma rozkúrila pec, a keď sa zohriala, pomyslela si, že keď jej je už teplo, načo by jej bola stará sukňa i dovtedy, kým muž dôjde s novou. Zvliekla teda starú haraburdu a hodila do pece. Kým muž tam kdesi pri tom víne sedel, sukňa v peci dávno stlela, aj oheň dohorel a v izbe zostalo zima. Nuž sa žena triasla od zimy vo voľajakej, i to dosť biednej košelici, čo ešte ostala na nej.
Kedy-niekedy došiel milý muž, a len čo dvere otváral, už mu volala spoza tej pece:
A veru bolo jej len čušať tam pod komínom, bo takto, ako bola, v tej biednej košelici, nemohla ľuďom na oči. Dobre, že jej ešte hodil muž voľačo pod zuby.
A muž len to chcel, aby žena dakde čušala, keď on raz mal tú zázračnú knihu, v ktorej je znamenie na znamenie, čiary-čary, haky-baky na všetko. Najsamprv sa dal vyhlásiť po dedine, že on všetko uhádne, čo kde komu skapalo, aby len prišli k nemu ako k dákemu prorokovi. A tú zázračnú knihu, to jest kalendár, obrátil pred seba hore nohami a dolu hlavou, bo literky nepoznal, ale hľadel do toho, akoby poznal všetky knihy a akoby všetku múdrosť lyžicou pochlípal. Dlho nik neprichodil. Ale raz, ako tak sedí za stolom, vpáli mu sused do izby.
Milý sused musel von, pokloniť sa pekne po pansky a až potom začať:
Uradovaný sused, akoby už voly boli doma, hneď doniesol peniaze aj kilo hrachu.
Ako hrom roznieslo sa po dedine, že tak a tak, že skapané voly sa nájdu a že s tým o tom krivom kolene bude zle. A nebol to nikto iný, iba krivý Kubo z dolného konca. Ten priletel ako bez duše a už znal, ako má zaklopať i pekne sa pokloniť:
Všetko bolo dobre: peniaze i hráštek bol hneď zase u proroka, voly do rána na mieste. A takto pomaly nachodili sa pokapané veci i tomu, i tamtomu a meštek i komora u proroka sa napĺňali. Ženu choval dobre, ale tú sukňu len nekupoval a nekupoval, už hoci akú úzku, bo si vždy myslel:
„Dobre tej za komínom, aby mi remeslo voľajako nepokazila.“ A ju to predsa škrelo, hoci zjedla i húsku, i prasiatko, ešte potom i všeličo požúlila za tým komínom, čo takto k prorokovi doputovalo.
Raz iba keď skape panej v kaštieli zlatý sobášny prsteň, a len ho nebolo a nebolo, ani nikoho, kto by o tom bol vedel i najmenšie nadštrknúť. Rozniesli sa chýry, ako pani ponúka už aj sto rýnskych tomu, kto jej prsteň nájde, a ako toho na kolese lámať budú, kto ho vzal. Za chýrmi doletel raz i sluha od pánov k nášmu prorokovi a vpálil do izby s tým, že dozaista, čo panej skapalo, to vyhľadá, keď je taký prorok.
Vyhnal i toho von. Iba keď pekne zaklopal a uklonil sa, prijal ho a hneď začal:
Pani poslala hintov a prorok, s otvoreným kalendárom pred sebou, hrdo sa doviezol na ňom do kaštieľa. Vypýtal si osobitnú izbu, sedem dní času a samé vyberané jedlá a vínečka dosýta, kým vyčíta, kde je ten prsteň.
Pani privolila, lebo i tak bola sama, pán práve na celý týždeň odišiel z domu.
Milého proroka chovali ako pavúka, pil ako dúha, a čo snoval, to snoval za tých sedem dní. Ale jeho žene nebárs bolo doma za tou pecou o hlade a zime. Núdza zobúdza, zobudila aj túto. Kým čo hotového našla, vykutala v komore – a potom, hoc just v košelici, pustila sa z domu a hybaj rovno do kaštieľa za mužom. A ten mládenec, ktorý prišiel po proroka, mu silou-mocou chcel voľačo na protiveň urobiť, nuž ju pustil k nemu. A čože si mal milý prorok s ňou počať? Chlácholil ju, aby len čušala, že tu sa dobre naje, ani jedlá nespočíta, toľké dajú na stôl.
A tento tretí mládenec nestačil jedlo ani na stôl položiť, už padol pred prorokom na kolená:
Peniaze boli hneď tu. Tamtým ešte šupelo, čo to, ako to bude ráno, ale náš prorok spal pokojne.
Ráno by bolo všetko ostalo na tom, že pani nechcela dať najkrajšieho moriaka zarezať, že kde by sa tam vzal jej prsteň.
Nuž už len oľutovala toho moriaka. A zlatý prsteň, hľa, tam bol v zobole! Pani hneď odčítala prorokovi sto rýnskych – a už len aby sa poberal, kým pán nenadíde.
Pani jej kázala dať svoje najčervenšie šaty. Nuž viezol sa prorok hrdo s hrdou von bránou kaštieľa.
Ale tuná ich stretne pán a zastaví, čo to, ako to, že sa taká osoba vezie v najkrajších paniných šatách. Tajiť nebolo ako: všetko vyšlo pekne-rúče najavo.
Dal pripraviť veľkú hostinu. Jednako moriak bol už zarezaný a druhí dvanásti páni sa mu prihlásili práve dnes na návštevu.
Na stôl priniesli i dvanástoro jedál na otvorených misách, len trináste jedlo bolo na prikrytej. Bolo to jedlo také, čo pán so sebou doniesol a ešte tohto roku nebolo na stole, iba dnes po prvý raz. Prorok mal uhádnuť na prvý raz, čo to je – a veru nevedel.
A ten v súrke nevedel, kade von z konopí, nuž sa mu len vzdychlo:
A pán:
I odkryje misu a tu na mise – veľký morský rak, uvarený na červeno.
Všetci iba oči otvorili, už neviem, či len na toho červeného raka, či aj na tú prorockú múdrosť. Ale vraj každý z tých pánov pridal ešte potom prorokovi po sto rýnskych a so všetkým dali ho pekne zaviezť domov, aby múdrosť peši nechodila.
Mal už zase s čím gazdovať. Len s tou ženou mal ešte neraz pračku i omykačku, hoci mala už i tú sukňu novú, a veru nie úzku. Lež požičal jej vždy trocha zo svojho rozumu, nuž už potom vraj lepšie žili spolu. Len, vraj, ako jej ho požičiaval? Dobrý prorok a chlap na svet súci aj to vedel.