Remeslo má zlaté dno – Slovenská rozprávka
Remeslo má zlaté dno
Žil kedysi jeden kráľ a ten si raz vyšiel so ženou a dcéerkou na more. Keď sa vzdialili od brehu, zadul víchor a odniesol loďku na šíre more. Po niekoľkých dňoch pristáli v cudzej krajine, o ktorej nič nevedeli a nikoho tam nepoznali. Kráľ sa hanbil priznať, čo je zač, a pretože nemal pri sebe peniaze a nevedel nijaké remeslo, dal sa najať k dobytku za pastiera.
Niekoľko rokov sa tak pretĺkali a z kráľovskej dcéry vyrástlo krásne dievča. Raz ju zazrel syn kráľa, ktorý v tej krajine vládol. Mohol na nej oči nechať a rozhodol sa, že nijakú inú za ženu nechce. Otec a matka mu dohovárali, že sa predsa nemôže oženiť s pastierovou dcérou, ale nemalo to nijaký zmysel. Kráľovič o inom dievčati nechcel ani počuť.
Keď kráľ videl, že syn inak nedá, poslal jedného zo svojich radcov za pastierom, aby mu oznámil, že si kráľovič chce zobrať jeho dcéru za ženu.
„Aké remeslo vie kráľov syn?“ spýtal sa pastier.
„Prečo by mal vedieť nejaké remeslo?“ začudoval sa radca. „Veď má všetko, na čo si len pomyslí.“
„Ak nevie nijaké remeslo, potom mu svoju dcéru nedám,“ trval na svojom pastier.
Radca sa vrátil ku kráľovi a oznámil mu pastierovu odpoveď.
Nastal veľký údiv. Každý si myslel, že by mal pastier považovať za česť, že si chce jeho dcéru zobrať kráľovič. Kráľ poslal k pastierovi iného radcu, ale ten sa stretol s rovnakým úspechom.
Kráľovičovi nezostávalo iné, len sa poohliadnuť po nejakom remesle. Chodil od dielne ku dielni a pozeral, ako majstri pracujú. Občas sa spýtal, či by ho vzali do učenia. Nuž čo, vzali by, ale všade chceli, aby zostal aspoň rok, a tak dlho kráľovič nechcel čakať.
Napokon došiel k dielni, kde plitli rohože a košíky.
„Za ako dlho ma vyučíš svojmu remeslu?“ spýtal sa kráľovič.
„Ak si šikovný, tak za pár týždňov,“ odpovedal košikár.
„Dobre,“ súhlasil kráľovič a hneď sa pustil do práce. Bol usilovný a šikovný, a tak čoskoro vedel upliesť peknú rohož. Poslal ju pastierovi s tým, že takému remeslu sa vyučil kráľov syn.
Pastier vzal rohož, prezrel si ju zo všetkých strán a potom sa spýtal: „Čo to stojí?“
„Štyri groše,“ povedal radca.
„To nie je zlé,“ mienil pastier. „Štyri groše dnes, štyri zajtra a štyri pozajtra. To už máme dvanásť grošov. Keby som ja bol vedel aspoň toto remeslo, nemusel som pásť dobytok.“
Potom začal vykladať, kto je a ako sa do ich krajiny dostal. Kráľ sa potešil, keď mu to radca oznámil. Predsa len sa mu väčšmi páčilo, že si jeho syn vezme dievča z kráľovského rodu. Hneď začali chystať svadbu. Jedli, pili, hodovali niekoľko dní. Potom rodičia mladej nevesty nasadli na loď, ktorú dostali do daru, a vrátili sa za more do svojho kráľovstva.