Zóny pre každého študenta

Slava, dcéra zeme – Rumunská rozprávka

Slava, dcéra zeme

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden starček a starenka. Boli takí starí, že si nemohli ani spomenúť, koľko rokov sú už na svete, a takí chudobní, že nemali vo svojej chalúpke ani jeden krčah, z ktorého by sa mohli vody napiť.

Nemali úbohí starkí ani jedného dieťaťa, nemali ani psíka alebo mačku, ani sliepku alebo žabku, o ktorú by sa starali a ktorá by im napĺňala srdcia radosťou; nemali nič, celkom nič.

Jedného rána zišlo starčekovi niečo na um. Vstal a povedal starenke:

A s týmto veľkým odhodlaním starček odišiel a začal čosi zbierať. Potom sa dal do práce a spravil z hliny dievčatko. Položil mu na líčka ružové lístky, z vlny a vranieho peria urobil mu prekrásne vlasy, z dvoch nevädzí spravil očká a takto pomaličky svoje dielo dokončil.

Keď to starenka uvidela, chcela spočiatku starčeka vysmiať, ale potom zvážnela. Prečo by nemohli aj oni mať dievčatko práve také maličké a tiché? Starenka ho vzala do náručia, kolísala a spravila mu postieľku, akú len vedela.

Starkí zmeraveli. Najväčšmi sa zľakol starček. Ako by aj nie? Veď on vlastnými rukami spravil toto maličké stvorenie, a hlások mu nemal odkiaľ dať.

Začudovaná starenka priblížila sa k postieľke dievčatka, hľadela naň udivene a neopovážila sa ho ani len dotknúť.

Keď to starenka počula, veľmi sa zľakla, ale potom vzala dievčatko na ruky, objala, pobozkala ho a v očiach sa jej zjavili slzy ako hrachy. Potom si ju vzal starček, potom zase starenka a znovu starček…

Starenke sa zdalo, že zomrie od hanby, radšej by sa bola videla pod zemou.

Keď však nebolo, nebolo – čo mala robiť.

Popri starčekovej chalúpke tiekla totiž rieka. Ale čože, keď rýb v nej nebolo!

A dievčatko toľko naliehalo, až starček povedal:

Starenka nakládla oheň, položila hrniec na sporák a starček šiel po kamene. Keď voda začala vrieť, vsypal kamene do hrnca a za nejaký čas ich povyberal. Mali ste vidieť, aké boli mäkučké, mäkulinké, ako zemiaky, a ich vôňa bola taká príjemná, že starčekovi nešlo raz do hlavy, že tak môžu voňať nepotrebné kamene! Čo mohli na to starkí povedať? Nepovedali nič. Jedli, jedlo aj dievčatko, a potom šli spať. Od toho času si nelámali hlavu. Varili kamene a tieto mali vždy inú chuť, podľa toho, ako im rozkázalo dievčatko s očkami ako nevädze, s lícami ako ruže, s vlnenými vláskami, čiernymi ako vranie perie.

A pomenovali ju Slavou. Slavka bola veľmi usilovná, šikovná a múdra. Lenže vôbec nerástla. Ostala maličká ako dlaň. Keď to starček videl, jedného dňa jej povedal:

Onedlho pršalo. Starček ju pokropil a dievčatko začalo rásť. Za jeden deň narástlo toľko, ako iné deti za desať rokov.

A Slavka narástla toľko, ako si starček želal. Stalo sa z nej štíhle pekné dievča ako ruža.

Starkí od radosti nevedeli, čo majú robiť. Slavka bola najkrajšie dievča v celej krajine a nie div, že sa o tom rozletel chýr na všetky strany sveta, až prenikol cez múry cárskeho paláca. Práve v tom čase cár ovdovel.

Dlho nerozmýšľal, sadol do koča a o tri dni došiel k domčeku, kde Slavka bývala. Práve vešala bielizeň. Keď ju cár uvidel, zastavilo mu dych.

Ale Slavka sa vôbec netešila. Čomu sa mala tešiť? Cár bol starý, krivý a jachtavý.

Beda! Cár sa veľmi nahneval. Čím väčšmi ho Slavka odmietala, tým zúrivejšie sa pokúšal dostať ju.

Slavka nechcela o tom ani počuť. Keď cár videl, že jeho úsilie je márne a že ľudia, ktorí sa začali schádzať, robia si z neho posmešky, nasadol nahnevaný do koča a odišiel. Ale nie ďaleko. Srdce mu nedovolilo. Rozkázal, aby mu postavili palác neďaleko domčeka, kde bývala Slavka. Prišli robotníci, murári a tesári a všetci sa tak usilovali, že palác rástol ako z vody. Po celý čas posielal cár svojich služobníkov k Slavke s darmi, no dievča nechcelo nič prijať. Keď to cár videl, rozkázal, aby priviedli starčeka do paláca.

Cár sa náramne nahneval. Kričal, búchal päsťami, a keďže už bol veľmi starý, pochytil ho veľký kašeľ, až mu slzy tiekli. Keď sa utíšil, povedal s hnevom:

Starček ani sám nevedel, ako odišiel z paláca. Srdce mu prenikol hlboký žiaľ.

Keď prišiel domov, Slavka ho privítala a opýtala sa:

Slavka sa len usmiala a povedala:

Starček sa zaradoval. Zvrtol sa a utekal rýchlo do paláca. Keď prišiel k cárovi, povedal mu, čo ho Slavka naučila.

Cár dal starčekovi hrsť ľanu a rozkázal, aby Slavka z neho urobila povrazy a plachty na jeden veľký koráb. Ak to neurobí, vraj všetci traja prídu o hlavy!

Úbohému starčekovi prešla dobrá vôľa a prišiel domov zúfalý ako prvý raz.

Starček jej všetko porozprával, a Slavka sa len usmievala.

Starček sa zase zaradoval a ako len vládal, utekal k cárovi:

Cár sa hrozne nahneval. Dal si zavolať svojho radcu a ako sa radili, tak sa radili, až nakoniec dal starčekovi hrnček s rozkazom, aby ním vyčerpal všetku vodu z mora. Starčekovi bolo do plaču. Pochopil, že cár ich chce stoj čo stoj všetkých troch zmárniť.

Cestou domov hútal starček s hrôzou, či jeho dcérka ešte dačo vymyslí. Keď ho Slavka uzrela, hneď sa ho opýtala:

Slavka sa však zase usmiala a takto poučila starčeka:

Keď počul cár i toto, začal zúriť od hnevu a dal príkaz sťať hlavu svojmu poradcovi, ktorý mu tak zle poradil. Potom si zavolal iného radcu a radil sa s ním, radil, až napokon poslal starčeka domov, ale nedal mu nijaký príkaz.

Starček žiaril od radosti:

Slavka zvážnela a jej belasé oči sa zachmúrili.

Starček však o nijakom nebezpečenstve nechcel ani počuť. Aby túto radosť oslávili, uvariia starenka plný hrniec kameňov, na ktorých si pochutili lepšie ako všetci cári sveta na najlepších jedlách.

Keď sa zvečerilo, starkí si ľahli spať. Slavka však usnúť nemohla, tušila, že cár pripravuje nový útok, a nemohla ani oka zažmúriť.

Vyšla z domčeka, sadla si na podstienku a roj svätojánskych mušiek začal nad ňou poletovať.

Svätojánske mušky poslúchli a v tej chvíli nastala hlboká tma. Tak Slavka nejaký čas sedela, keď zrazu uzrela v diaľke fakle a začula rinčanie zbraní.

Potom vošla potichu do domčeka, obliekla si starčekove staré šaty a vyšla opäť von. Zavolala si chrústa, dýchla na neho a chrúst sa v tej chvili premenil na ohnivého tátoša, čierneho ako noc. Slavka naň vysadla a v tej chvíli zmenili sa jej roztrhané šaty na bohatierske. Potom odlomila z vŕby prútik a premenila ho na meč.

Slavka ich rozohnala ako čriedu oviec a potom sa ponáhľala k cárskemu palácu. Cár sa prechádzal sem i tam, hrýzol si od netrpezlivosti prsty a načúval, či sa ešte jeho vojaci nevracajú. Zrazu len zazrie neznámeho bojovníka, ktorý preskočí cez okno do jeho izby, a hrozne sa naľakal:

Keď to dopovedala, vyskočila na svojom tátošovi von oblokom a začala cválať okolo paláca, rýchlejšie a rýchlejŠie, až sa palác začal točiť ako vreteno. Znútra bolo počuť nariekanie cára, ale palác sa len krútil a krútil, až sa zrazu začal ponárať do zeme. Ponáral sa pomaly, stále sa krútiac, až sa úplne stratil v hlbinách zeme. Keby sa bol človek pozrel zhora, bol by videl dieru bez dna a viac nič.

Títo spali pokojným spánkom a ani netušili, čo sa porobilo. Slavka sa len usmiala a nechala ich ďalej spať. Ale na svitaní, keď sa zobudili, povedala im toto:

Slavka im nedala čas, aby sa spamätali, alebo vyriekli čo i len slovko. Vzala orechovú škrupinu, pavučinu a štyri chrústy, fúkla na ne a hľa, – pred domčekom sa zjavil koč, do ktorého boli zapriahnuté štyri paripy. Potom vzala biely kameň, z tých, čo starenka varievala, fúkla naň, a na kozlíku koča sa zjavil parádny kočiš, oblečený do bielych šiat.

Slavka pomohla starkým nasadnúť, odviezla ich do veľkého cárskeho paláca v hlavnom cárskom meste a vyhlásila ich za cára a cárovnú.

A tak sa stal starček cárom a starenka cárovnou. Za ich panovania sa ľuďom dobre vodilo. No po ich smrti vymenovali za cára darebáka a cári boli znovu lakomí a nenásytní ako predtým.

Lenže to bolo oveľa neskôr. Teraz boli všetci spokojní a zázračná Slavka vykročila na svojom čiernom tátošovi do sveta, aby vykonala ďalšie neslýchané skutky, o ktorých sa v tejto rozprávke dopočujeme.

Prešla mnoho krajín. Chodila cez hory a doliny, a keď si jej čierny tátoš občas spomenul, že bol chrústom, rozprestrel svoje široké krídla a vzniesol sa až nad oblaky. Niekedy sa stalo, že vleteli doprostred mračna, a vtedy Slavka zvýskla, lebo ich oboch pokryla hrubá vrstva inovate.

Raz, keď tátoš so Slavkou leteli povetrím, uzreli pred sebou v diaľke veľkú chmáru, čiernu ako tmavá noc.

A práve v tej chvíli, akoby jej chcel odpovedať, zjavil sa spoza rohu jedného domu akýsi človek. Bol vysoký, štíhly, mladý a silný. Jeho šaty boli veľmi čudného strihu a podobali sa šatám, ktoré sa nachádzali v opustených obchodoch. – Stoj, stoj! – zvolal človek už zďaleka a ponáhľal sa Slavke v ústrety. Keď prišiel k nej, opýtal sa znepokojený:

Jej slová akoby mu boli pripomenuli dávnu udalosť a mladý rytier zrazu zosmutnel.

Slavka porozumela, že pre jej šaty ju rytier pokladá za chlapa, no nič mu neprezradila.

Na rytierovej tvári sa odzrkadľovala veľká bolesť, zúfalo zvolal:

Rytier sa odmlčal a chvíľu uvažoval.

Potom zrazu začal posmešne:

Keď to Slavka počula, oči sa jej zrazu zachmúrili. Rozhnevaná zosadla z koňa a úsečne povedala:

Pochytili sa za pasy. Zápasili takou silou, že aj najsilnejší medveď by bol dušu vypustil pri jednom zovretí, nieto ľudský tvor. Ale Slavka s cudzincom len zápasili, merali si sily, ale jeden druhého nie a nie premôcť. Zápasili celý deň a celú noc.

Na druhý deň na svitaní rytier smutne povedal:

Rytier vošiel do prvého domu a vrátil sa s mečom, ktorý bol ťažký ako on. Slavka vytiahla svoj meč a začali bojovať. Ich meče udierali o seba s veľkým hrmotom, až sa blýskalo a ľudia na zemi sa poľakali, lebo takú búrku ešte nezažili! Ani jeden meč sa nezlomil a zakaždým, keď si už niektorý z bojovníkov myslel, že zasadil svojmu, protivníkovi posledný úder, narazil na meč toho druhého. A tak prešiel zase celý deň a celá noc.

Dohodli sa teda, že budú bežať hlavným námestím k hradu, až k miestu, kde čakal Slavkin kôň. Obaja bežali tak rýchlo, že im pískal vietor v ušiach a ostával pozadu. Niekoľko krokov pred cieľom mládenec predstihol Slavku o dĺžku dlaní, ale dievčina zrýchlila beh a k tátošovi dobehli naraz.

Mládenec chvíľu rozmýšľal a potom povedal:

Slavka sa začala smiať a sňala z hlavy železnú čiapku. Ako, žúžoľ čierne vlasy sa jej rozsypali po pleciach.

V tej chvíli sa naplnili ulice, domy a obchody ľuďmi,– ktorí sa hrnuli s kvetinami a zástavami k svojej osloboditeľke, padali jej k nohám a objímali ju.

Ani nestihol dopovedať, keď zrazu obrovský hrmot zatriasol stenami a vo vzduchu sa zjavil čarodejník na šarkanovi.

Slavka však nestrácala čas. Chytila žabu, dala si ju do vrecka, vysadla a opýtala sa svojho tátoša:

Letel tak rýchlo, že Slavka onedlho zazrela v diaľke čiernu bodku.

Tátoš pozbieral všetky svoje sily a letel ďalej tak rýchlo, že o chvíľu uvideli šarkana veľkého už ako chrobáka.

Čo si mala Slavka počať? Zostúpila z koňa, zaclonila si oči a pátrala v nekonečnom priestore za svojím nepriateľom. Nevidela však nič, len orla, ktorý pomaly krúžil nad nimi.

Slavka sa zarmútila, keď počula tie slová, pretože dlhú cestu prešli spolu a vždy boli dobrými priateľmi.

Dievča sa ešte obzrelo, so slzami v očiach pohladkalo koňa, ktorý sa v tej chvíli premenil na chrústa a zmizol vo vzduchu.

Žrebec zakýval hlavou, udrel kopytami a zahundral urazene:

Letia oni, letia, až doletia ku Krvavému moru. Ako ďaleko len ľudské oko, dovidelo, kolísali sa červené vlny, ani vtáčik-letáčik nelietal nad nimi a nijaká rybka nevyskočila z tej prečudesnej vody.

Žrebec sa na brehu zastavil, obrátil hlavu k Slavke a povedal:

Veď to nebola maličkosť dostať sa na dno mora, nájsť vchod a vojsť do podzemnej jaskyne čarodejníka.

Slavka s tým súhlasila a tátoš zaerdžal tri razy tak silno, že vlny Krvavého mora sa zdvihli až k nebu. O chvíľu sa zjavilo vo vzduchu deväť pyšných orlov a nahnevane zvolali:

Orly sa ešte väčšmi nahnevali.

Tátoš im vysvetlil, že on je ich bratom, ale že Slavka ho premenila na koňa, aby jej pomohol poraziť čarodejníka.

Kôň im porozprával, že hľadajú vchod do podzemnej ríše čarodejníka. Orly pozreli na seba, vypukli v smiech a smiali sa s takou chuťou, že sa im perie rozšuchorilo.

Tátoš vzlietol do výšky a orly mu ukázali miesto, kde sa má ponoriť do vĺn, aby sa dostal ku vchodu jaskyne. I keď jeho zrak bol veľmi prenikavý, predsa len nemohol dovidieť až na dno, lebo už nemal orlie oči.

V tme, v ktorej nebolo vidieť ani na krok, siahla Slavka po meči – veď odkiaľ mohla poznať heslo?

Slavka sa nahla k tátošovmu uchu a vytiahla z neho fakľu, ktorá sa zrazu sama zapálila. Vtedy uvidela, že stráž pri bráne je obrovský netopier, veľký ako človek, a jeho krídla sú z mäkkej kože.

Netopier vykríkol oslepený svetlom, zavrel oči, vrhol sa na Slavku a usiloval sa ju chytiť do svojich pazúrov. Skákal sem i tam a vycieral ostré zuby. Slavka ho prebodla mečom a v tej chvíli netopier s ukrutným nárekom zmizol.

Opatrne kráčali ďalej dlhou a úzkou jaskyňou. Keď už išli dlhší čas, počuli zas nejaký hlas:

V tme sa zablysli dve okrúhle svetlá, a keď Slavka zdvihla fakľu, zazrela sovu, veľkú ako človek, ktorá sa na ňu vrhla a začala ju ďobať do hlavy.

Sťastie, že Slavka mala na hlave železnú čiapku, ktorú sova preďobala ako škrupinu z vajca. Slavkin meč prepichol aj sovu, ktorá takisto zmizla ako netopier.

Mračná pary, ktoré vychádzali z vody, naplnili celú jaskyňu. Zrazu sa zasa všetko akoby zázrakom utíšilo. Slavka sedela na svojom koni a kráčala čoraz hlbšie do jaskyne. Nešli dlho, keď sa zrazu kamenné steny začali rozstupovať a priestor sa rozširoval. Keď Slavka zdvihla fakľu do výšky, nevidela už nad sebou kamennú klenbu. Začalo sa čoraz väčšmi vyjasňovať.

Slavka potiahla svojho tátoša za uzdu a tátoš sa zastavil. Pred nimi sa vypínal veľký palác a dievča zadivene zistilo, že to je ten cársky palác, ktorý ona ponorila do zeme. Okná paláca boli osvetlené. Slavka sa k nim opatrne priblížila a chránená tieňom pozrela dnu.

Za stolom obloženom jedlami a nápojmi od výmyslu sveta sedel cár a čarodejník. Obaja sa usmievali a štrngali si pohármi. Slavka hneď pochopila, čo sa stalo. Keď čarodejník chodil podzemnou ríšou, natrafil na ponorený zámok. A pretože cár bol práve taký naničhodník ako čarodejník, nie div, že sa spriatelili.

Slavka plná hnevu udrela mečom do okna, ktoré sa rozletelo na kúsky. A kým sa hodujúci stihli spamätať, skočila na koni do miestnosti.

No čarodejník, hoci tiež zbledol, zapískal z celej sily. S hrozným hrmotom vrazil do miestnosti šarkan.

Drak sa chcel vrhnúť na Slavku, ale nemal čas ani papuľu otvoriť a už mu hlava odletela medzi cárove zlaté taniere. Čarodejník vyskočil a v tej chvíli utvoril okolo seba ohnivý kruh. Slavka fúkla a ohnivý kruh zhasol.

Tento sa však dotkol lasa prstom a to sa hneď premenilo na hada, ktorý sa vrhol na Slavku. Dievča ho však v poslednej chvíli stačilo preseknúť mečom.

Zatiaľ sa cár trochu spamätal a prikradol sa k Slavke odzadu, že ju stiahne z koňa. Zle však pochodil, kôň ho kopol kopytom tak mocne, že sa prilepil o stenu.

Vtedy sa dievčina pustila do čarodejníka. Keď čarodejník videl, že je s ním zle, pokúsil sa o poslednú obranu. Urobil kotrmelec, premenil sa na sovu a vyletel von oknom. Kôň roztiahol svoje krídla a hybaj za sovou.

Sova lietala sem a tam okolo paláca, raz hore, raz dolu, no kôň ju nemilosrdne prenasledoval. Slavka natiahla luk, šíp zacvendžal a zapichol sa rovno do sovy. Červená krv z rany stiekla na zem a premenila sa na červenú muchu, ktorá odletela s veľkým bzučaním. Tátoš za ňou. Mucha splašene poletovala sem a tam, schovávala sa do puklín skál, vletela do paláca a skrývala sa za stoličky, no Slavka ju nemilosrdne prenasledovala, až ju v jednom rohu chytila.

Mucha spravila tri kotrmelce a premenila sa znovu na čarodejníka. Miesto krídelka držala Slavka mocne ako v putách čarodejníkovu ruku.

Slavka vytiahla z vrecka žabku:

Čarodejník stŕpol od zlosti, ale čo mohol robiť? Spod pazuchy vytiahol fľaštičku zelenú ako tráva a nakvapkal z nej žabe na hlavu akúsi tekutinu. Žaba vyskočila, striasla sa a zrazu pred Slavkou stál krásny rytier zo zakliateho zámku. Začal sa obzerať okolo seba a utierať si oči, akoby sa bol zobudil z hlbokého spánku.

Keď mládenec začul tieto slová, celkom sa spamätal, chytil čarodejníka a zovrel ho takou silou, až mu kosti zaprašťali. Keď ho pustil z rúk, čarodejník padol na zem ako vrece múky.

V tej chvíli sedem ráz zahrmelo, zem sa zatriasla a Slavka s mladým rytierom a tátošom ocitli sa pod belasým nebom, na širokej lúke, plnej červených ruží. Krvavé more sa kdesi prepadlo.

Tátoš veselo zaerdžal a pošepkal mu tíško do ucha:

Rytier poslúchol, tátoš rozprestrel svoje krídla a vyletel do belasých výšok.

Leteli rok, leteli tri, leteli deväť, leteli deväťdesiatdeväť rokov. Niektorí ľudia vravia, že i dnes lieta vo vzduchu ohnivý tátoš a nesie na svojom chrbte Slavku s rytierom zo zakliateho zámku. A tí istí ľudia vravia, že všade tam, kde sa páchajú krivdy, zjaví sa nečakane tátoš, Slavka napadne nepriateľov z jednej strany a rytier ich zgniavi z druhej strany.

Keď sa nad tým zamyslíš, povieš aj ty, že na tom môže byť veľa pravdy, veď ľudia by o tom len tak nadarmo neboli začali rozprávať.

Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/15080-slava-dcera-zeme-rumunska-rozpravka/