Zóny pre každého študenta

Soľ nad zlato – Slovenská rozprávka

Soľ nad zlato

Jeden kráľ mal tri dcéry. Choval si ich ako oko v hlave. Keď mu sniežik hlavu obsýpal a údy už nevládali ako kedysi, prichádzalo mu často na um, ktorá z dcér by po jeho smrti mala byť kráľovnou. Trápilo ho to veľmi, lebo mal všetky tri jednako rád. Naostatok mu prišlo na rozum, aby tú za kráľovnú ustanovil, ktorá ho najväčšmi ľúbi.

I zavolal hneď dcéry pred seba a takto im vravel:

Kráľ myslel, že to nikdy nebude. Maruška otca vždy poslúchala, nuž pobrala sa po týchto slovách zo zámku. Oči mala plné sĺz a srdce plné žiaľu. Ľúto jej bolo, že ju otec vyhnal a nevidel, že ho ona nie menej ako sestry ľúbi. Nevedela, kam sa obrátiť a dala sa po vetre cez hory, doly, až prišla do tmavého lesa. Tu – kde sa vzala, tam sa vzala – postaví sa jej zrazu do cesty starenka. Maruška sa jej pekne-krásne pozdravila, starká jej zaďakovala a vidiac ju uplakanú, opýtala sa, prečo plače.

Maruška starkej všetko rozpovedala a naostatok dodala plačky, že nechce byť kráľovnou a len to si žiada, aby sa otec presvedčil, že ho má naozaj veľmi rada.

Starká Maruške verila, vedela už popredku, čo jej bude Maruška vravieť, lebo to bola múdra žena, veštica. I pojala Marušku za ruku a spýtala sa jej, či by nemala vôlu ísť k nej do služby.

Maruška naskutku pristala, že pôjde, veď nemala kde hlavu skloniť. Múdra žena ju zaviedla do svojej lesnej chyže a tam ju najprv nachovala. Maruške sa to zišlo, lebo už bola aj hladná aj smädná. Keď sa najedla, napila, spýtala sa jej starká:

Tak povedala Maruške múdra žena; Maruška sľúbila, že ju bude poslúchať, a hneď sa aj brala do roboty, lebo bola dievka pracovitá a pokorná.

Za ten čas, čo Maruška u veštice slúžila, žili jej staršie sestry v samých zábavkách. Ustavične otca hladkali, okolo neho sa ovíjali a pýtali od nebo každý deň novšie a novšie veci. Najstaršia sa celé dni do drahých šiat obliekala a zlatom sa riasila, stredná si len v zábavkách a v tanci voľkala, hostina sa hnala za hostinou a dcéry šli z radosti do radosti. Otec čoskoro spozoroval, že najstaršej dcére je milšie zlato ako otec, a keď mu prostredná vyjavila, že by sa rada vydala, tu videl, že si zelený vienok nie veľmi cení. Neraz mu prišla na um Maruška a pripomínal si, ako ho ona vždy ľúbila, ako sa oňho starala a ako by ju bol najradšej kráľovnou videl.

Rád by bol v takýchto chvíľach po ňu poslal, keby bol o nej vedel, ale o tej nebolo ani chýru. Lenže keď mu zase prišlo na um, že by ho mala rada len ako soľ, tu sa na ňu vždy znova rozhneval.

Raz mala byť zase veľká hostina; i pribehol preľaknutý kuchár ku kráľovi.

Teraz poznával kráľ, aký vzácny dar je soľ, ktorú on za nič nemal, a veľmi mu ťažilo svedomie, že Maruške ublížil.

Medzitým sa Maruške v lesnej chalúpke dobre vodilo; nevedela, ako sa má otec a sestry, ale múdra žena to všetko dobre vedela. Preto ktorýsi deň povedala Maruške:

Maruška vzala prútik, schovala si ho a starkej sa pekne poďakovala. Okrem toho jej starenka dala plnú kapsu soli a Maruška sa zberala na cestu. Plačky sa lúčila s lesnou chalúpkou a s dobrou starenkou, ktorá ju viedla cez les, i potešovala sa tým, že si po starkú príde a do zámku si ju odvedie. Starká sa len usmievala.

Povedali to kráľovi a on rozkázal, aby ženičku k nemu pustili. Keď k nemu prišla, žiadala, aby jej dali chlieb. Kráľ rozkázal, aby priniesli chlieb.

Roznieslo sa hneď po zámku i po meste, že najmladšia kráľova dcéra sa vrátila a priniesla soľ. Tu sa každý zaradoval. Staršie sestry sa neradovali tak sestre ako soli. Vedeli, že jej zle robili. Ale ona im zlé nespomínala a radovala sa, že pomohla otcovi i druhým. Každému, kto len prišiel, dala trochu soli, a keď ju otec napomínal v strachu o soľ, aby všetku nerozdala, vždy odpovedala:

A naozaj: toľko soli sa vyberalo zo sajdačky – no zo sajdačky neubúdalo, hocikoľko sa vybralo!

Z kráľa všetka choroba akoby spadla a takú radosť mal zo svojej dcéry, že dal hneď zvolať staršie hlavy a Marušku ustanovil za kráľovnú, na čo aj všetok ľud vďačne pristal. Keď Marušku vyhlásili pod vysokým nebom za kráľovnú, cítila, že jej teplý vetrík tvár ovial. Dul od poludnia. Maruška sa rozpomenula, čo jej starenka povedala. Zverila sa s tým otcovi, vzala prútik a vybrala sa hneď na cestu. Šla po vetre, ako jej starká kázala, a keď prešla tri doliny a tri vrchy, zastala a prútikom šibla zem. Ako šibla, zem sa rozostúpila a Maruška vošla do zeme.

Prišla zrazu do veličiznej paloty. Bola ako z ľadu, i dlážka bola taká, ale boli tam štôlne a z nich vybiehali maličkí piadimužíci s horiacimi lúčmi a vítali Marušku:

Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/15082-sol-nad-zlato-slovenska-rozpravka/