Žil raz poľovník a ten bol veľmi dobrý strelec; nikdy sa z lovu nevracal s prázdnymi rukami. Ide si on raz domov z poľovačky, a tu naproti nemu chudobný sedliak.
Pozrel strelec na chudobného sedliaka a vraví mu:
O niekoľko dní bol zase na poľovačke. Nastrieľal veľa všelijakej diviny a vracal sa domov. Pred samým mestom zazrel ležať pri plote vetchého starca.
Starkého udivila strelcova dobrota a povedal v slzách:
O niekoľko dní vybral sa zase na poľovačku a poznove nastrieľal veľa zveriny. Keď sa už vracal cez mesto, videl na jednej ulici dokorán roztvorené vráta: bohatý baj sedel vo dvore na koberci a pil čaj. A na ulici pred vrátami, na holej zemi v nakreslenom kruhu sedel akýsi bedár.
Bedár pozrel neveriaco na strelca, ale ten už snímal z pleca všetku nastrieľanú divinu a kládol ju pred neho.
Čoskoro nato vybral sa zase na poľovačku. Dlho chodil po hore, ale tentoraz nemal šťastie, nemohol nič zastreliť. Bol preto zlej vôle a už sa chcel vrátiť domov. Vtom stretol v hore padišacha a jeho poľovníkov. Padišach sa hnal po stope zvera, strieľal za ním, ale nemohol trafiť. Honci obkľúčili zviera kolesom a strelec sa tiež dostal do ich reťaze.
Vystopované zviera sa zmietalo v kruhu poľovníkov, padišach po ňom strieľal, ale nie a nie ho trafiť. Už bol z toho celý zúrivý. Odrazu sa zviera zjavilo neďaleko nášho strelca, prebehlo popri ňom a uháňalo do hory.
Padišach za ním vystrelil, a zas len netrafil.
A tu náš strelec natiahol tetivu, pustil šíp – a zviera padlo ako podkosené.
Padišach sa strašne najedoval, že sa ktosi priplietol do jeho poľovačky a opovážil sa zastreliť jeho zviera, i rozkázal strelca obesiť.
Mali to urobiť hneď tam v hore.
Padišach sa začudoval, že si človek pred smrťou spomína na akéhosi priateľa. Odložil popravu a prikázal pustiť strelca na dve hodiny do mesta.
Stráž viedla strelca do mesta.
A padišach vošiel do lesného domčeka, preobliekol sa za sedliaka a kráčal ukradomky za strelcom. Chcel vidieť, čo za priateľa to strelec má a ako ho ten prijme v jeho nešťastí.
Strelec prišiel k domu svojho prvého priateľa a zabúchal na bránu. Vyšiel sedliak. Veľmi sa strelcovi zaradoval, hlboko sa mu poklonil a volal ho dnu.
A strelec mu porozprával o svojej nevydarenej poľovačke, o stretnutí s padišachom, o zabitom zvierati a o tom, že mu už ostávajú iba dve hodiny života.
Sedliak na to:
Padišach stál medzi ľuďmi, čo sa sem zbehli, a všetko počul.
„Neobyčajný človek! Vari mu je nie ľúto dať svojho posledného koňa?“ čudoval sa.
A priateľ už aj bežal do stajne, vyviedol koňa a šiel so strelcom.
Zabúchal na bránu a zavolal priateľa.
Vyšiel starček. Keď zočil strelca, pobehol radostne k nemu, objal ho mocne a začal sa vypytovať, ako sa má.
Strelec mu vyrozprával, čo ho čaká.
Padišach stál neďaleko a všetko počul.
„Neslýchané!“ myslí si. „Vari možno dať vlastný život za iného?“
A strelec s oboma priateľmi a so strážou kráčali k padišachovmu palácu. Vtom zazrel bránu svojho tretieho priateľa.
Stráž ho už nechcela pustiť, bála sa, že sa omeškajú.
Na buk a krik vyšiel z brány tretí priateľ. Ako strelca zbadal, utekal k nemu a mocne ho objal:
Padišach ostal celý ohúrený.
„Ten bedár hádam rozum potratil! Či je možné, aby pre akéhosi poľovníka dvíhal ruku na svojho padišacha?“
Znepokojený vrátil sa chytro do paláca, preobliekol sa do svojich šiat a čakal strelca i jeho priateľov.
Keď sa priblížili, vyšiel na schody a kázal vykonať popravu.
Kat už hodil slučku na strelcovu šiju.
Tu pristúpil k padišachovi sedliak so svojím koňom:
Padišach mlčal.
Padišach mlčal.
Nato vybehol zo zástupu tretí strelcov priateľ, bez slova vytiahol kindžal a vrhal sa na padišacha.
Padišach sa naľakal, zamával rukami, a utiekol do paláca. Všetci mysleli, že to dal príkaz strelca prepustiť.
Kat mu sňal z hrdla slučku a priatelia ho začali objímať. Ľud, čo sa sem zbehol, sa radoval a vravel: – Verné priateľstvo je mocnejšie ako padišachov hnev.
Padišach sa zavrel vo svojom paláci a triasol sa od strachu: lebo on nemal nijakého priateľa.