Strýko Bouki si požičiava koňa – Haitská rozprávka

Strýko Bouki si požičiava koňa

Kdesi na Haiti žili dvaja vrchári. Strýko Bouki a Ti Malice. Bouki bol veľký, mocný a pomalý. Hovorilo sa o ňom, že to chcel v živote dotiahnuť ďalej. Ale bol už raz taký, že sa mu nič nedarilo. Ti Malice bol malý, lenivý, ale prefíkaný. Každý o ňom vedel, že si žije ľahtikársky – z hlúposti iných. Skoro všetci sa mu vyhýbali, iba Bouki obdivoval klamára Ti Maliceho pre jeho fígle. Stalo sa raz, že si strýko Bouki chcel vypožičať koňa, aby mohol odniesť úrodu do mesta. Zašiel teda najskôr za svojím priateľom Moussom vypožičať si somára. – Bouki, – riekol nešťastne Moussa, – somár sa mi včera stratil. Prehľadali sme celé okolie široko-ďaleko, ale niet po ňom ani stopy.

• Och! – povedal Bouki. – A čo bude s mojím sladkým drievcom? Ako ho dopravím na trh?

• Vypožičaj si koňa od Toussainta, – radí mu Moussa.

• Toussaint! Ten starý lakomec! Bude odo mňa pýtať výpožičné. Už len za to mu budem musieť zaplatiť, že sa bude so mnou zhovárať.

Bouki sa mračil, hneval a všelijako vykrúcal ústa, ale iné mu neostávalo, iba ísť k Toussaintovi vypožičať si koňa.

• Bude ťa to stáť pätnásť gourdov, – riekol Toussaint. – Môj kôň nie je hocijaká ledačina, musíš sa o neho dobre starať. A neopováž sa naklásť naň viacej, ako odnesieš sám na sebe.

• Mám pri sebe iba päť gourdov, – povedal Bouki.

• Vezmem si ich ako záloh, – povedal Toussaint a schmatol peniaze. – Ostatné mi dáš zajtra, keď si prídeš po koňa.

Celou cestou domov Bouki mumlal a hundral. Ale koňa potreboval – tak čo mal robiť?

Keď ráno vstal, aby sa prichystal na trh, vystrčil hlavu z dvier a videl, že Moussa ide k nemu na svojom somárovi.

• Bouki, tu je somár! – zavolal. – Prišiel domov o polnoci. Počul som ho, ako si škrabe chrbát o kávovníky.

• Ách! – zabedákal Bouki. – Už som si vypožičal koňa pána Toussainta!

• Vráť mu ho a vezmi si môjho somára. – riekol Moussa.

• Ešte ho nemám, – povedal Bouki, – ale už som dal Toussaintovi päť gourdov! On mi ich nikdy nevráti. Lipne za peniazmi ako mucha za mäsom!

Ako Bouki bedákal, šiel po ceste Ti Malice. Zastavil sa pri bráne a počúval. – Vezmi ma so sebou, – povedal Boukimu. – Dostanem od Toussainta tvoje peniaze!

Boukiho tvár sa rozžiarila od šťastia. – Aká skvelá myšlienka! – riekol. – Keby sa ti tak podarilo vymámiť peniaze od toho držgroša!

Strýko Bouki a Ti Malice šli teda k Toussaintovi.

• Prišli sme po koňa, – povedal Ti Malice.

• Tu je, pod mandľovníkom, – riekol Toussaint. – Ale najprv mi dajte ostatných desať gourdov.

• Nie tak zhurta, – povedal Malice. – Musím pozrieť, či je kôň dosť veľký!

• Pravdaže je. Kôň je kôň, – riekol Toussaint. Neopovážte sa odstúpiť. Strýko si ho vypožičal za pätnásť gourdov, a to platí.

• Len chvíľku strpenia, – povedal Ti Malice. – Musíme ho premerať. – Vytiahol z vrecka mieru a začal premeriavať konský chrbát.

• Pozri, – povedal strýkovi Boukimu. – Ty budeš potrebovať asi pol metra a môžeš sedieť v prostriedku. Ja potrebujem asi štvrť metra, budem sedieť tuto. Pani Maliceová môže sedieť za mnou a bude potrebovať asi pol metra. Pani Boukiová si môže sadnúť vpredu, potrebuje asi tri štvrte metra…

• Čo to má byť? – riekol Toussaint. – Na tohto koňa nemôžete posadiť štyri osoby!

• Nevyrušujte nás! – riekol Ti Malice a ďalej premeriaval koňa. – Musíme si rozmyslieť, kde budú sedieť deti. Jean Bouki môže sedieť koňovi na krku, tuto, Boukina mu posadíme do lona a malú Boukinettu opatrne priviažeme rovno sem…

• Počujte! – povedal Toussaint, ktorému stekal pot dolu tvárou. – Vy ste načisto zošaleli! Kôň predsa nemôže uniesť toľko ľudí!

• Ale môže to skúsiť, – riekol Ti Malice. – To je už jeho vec. My sa chceme doviezť na slávnosti v Saint d'Eau, iné nás nezaujíma.

• Nemôžete sa na ňom niesť celou cestou do Saint d'Eau! – bedákal Toussaint. – Zoderie si nohy po kalená!

• Moje deti môžeme posadiť sem, – povedal Ti Malice a premeriaval koňovi hlavu za ušami. – Ale sa musia dobre k sebe pritisnúť.

• Vy ste blázni! – povedal Toussaint. – A bláznom koňa nepožičiam!

• Dohoda je dohoda, – riekol Ti Malice. – Požičali ste nám ho a teraz ho chceme využiť. Strýko Bouki, kde dáme bábätko?

• Bábätko? – strýko Bouki zavrel ústa, ktoré mal doteraz otvorené ako vráta.

• Sem, sem dáme bábätko! – riekol Malice. – A tie dve prasiatka a kozliatka vložíme do sedlových tašiek…

Toussaint si utrel pot z lysej hlavy. – Prasce a kozy! – zachripel. – Vrahovia, chcete toho koňa zmárniť? Veď toto zviera nie je parník! Obchod neplatí!

• Dohoda je dohoda, – dôrazne povedal Malice. – Zažalujem vás. – Bouki rázne prikývol hlavou.

• Nate! – otrčil Toussaint dlaň. – Berte si svojich päť gourdov!

• Požičal si za pätnásť, a teraz nám vraciaš päť? – riekol Ti Malice. – Za čo nás máš?

• Áno, za čo? – opakoval Bouki.

• Bouki mi dal päť, – riekol Toussaint.

• Ale požičal si ho za pätnásť, uznávaš? – spýtal sa Malice. – Ak nevrátiš pätnásť, zažalujeme ťa za porušenie dohody.

• Kde posadíme starú mať? – znezrady sa opýtal Bouki, hľadiac na koňa.

• Tu máte! – chrapčal Toussaint a strkal pätnásť gourdov Malicemu do rúk. – A straťte sa od toho koňa! – Vyskočil do sedla a odcválal, len sa tak za ním prášilo.

Bouki a Malice sa dali do smiechu. Smiali sa, až ich bruchá boleli a slzy im tiekli po lícach ako hrach. Keď si pomysleli na Toussainta, znova a znova prepukali v rehot, až ich zadúšalo a lapali dych. Nakoniec, keď sa už nevládali smiať, zišli dolu brehom k Boukiho domu. Pani Boukiová ich pohostila kávou a oni celý čas, ako ju pili, vybuchovali smiechom a rehotali sa.

• Och! – vzdychal Bouki. – Ešte som jakživ nezažil také figliarstvo.

• Ojoj! To bolo veselé! – povedal Malice. Dal si klobúk na hlavu a pustil sa dolu cestou k mestu.

• Na tento deň si budem iste spomínať! – riekol Bouki. – Dal som mu päť, a on vrátil pätnásť! Najlakomejší človek na Haiti!

Strčil ruku do vrecka. Sťastný úsmev sa mu pomaly strácal z tváre. Hľadal v druhom vrecku. Začal sa mračiť.

• Čo je? – spýtala sa pani Boukiová.

Bouki iba chabo povedal: – Och! – Ďalej strkal ruky do vreciek. Potom odrazu zhúkol: – Ojoj! Kde je ten zlodej Malice! On mi nedal tých pätnásť gourdov!

Vyletel na cestu, pozerá, ale Maliceho nikde. Bouki začal pofňukávať. Vrátil sa do domu a sadol si.

• Veru, na tento deň iste nezabudneme, – povedala pani Boukiová.

Strýko Bouki dlho čušal. Nakoniec riekol: – Nemyslím, že by sme to boli dokázali.

• Čo? – opýtala sa pani Boukiová.

• Posadiť starú mať na koňa.