Na vidieku bolo krásne – bolo leto! Pšenica žltla, ovos sa zelenal, seno stálo v kôpkach na zelených lúkach. Po lúkach sa prechádzal bocian na dlhých nohách a hovoril po egyptsky, lebo tú reč sa naučil od svojej matky. Okolo polí a lúk boli obrovské lesy a prostred lesov hlboké jazerá. Veru, na vidieku bolo naozaj krásne. Prostred slnečnej záplavy ležal starý panský dvor s hlbokými priekopami dookola; od múrov až k vode v priekopách rástli veľké lopúchy, ktoré boli také vysoké, že pod najväčšími mohli stáť malé deti. Vyzeralo to tu priam tak divoko ako v najhustejšom lese, a tu sedela na hniezde kačica. Mala vysedieť kačiatka, ale už ju to omŕzalo, lebo to trvalo pridlho a zriedkakedy ju niekto navštívil. Ostatné kačice plávali radšej po vode, než aby prišli k nej a pohovorili si s ňou pod lopúchmi.
Konečne sa začalo nakľúvať vajíčko po vajíčku. „Píp, píp!“ ozývalo sa. Všetky žĺtky ožili a vytŕčali hlávky.
„Kvá! Kvá!“ zakvákala na ne kačica a kačiatka sa ponáhľali, ako len vládali, a obzerali sa na všetky strany pod zelenými listami. Mama ich nechala obzerať sa, koľko len chceli, lebo zelené dobre robí očiam.
„Aký je len ten svet veľký!“ vraveli kačiatka. Veď teraz naozaj mali oveľa viacej miesta ako v tesnom vajíčku.
„Myslíte, že to je celý svet?“ povedala im mama. „Ten sa tiahne kdesi ďaleko na druhú stranu záhrady, až do farárovho poľa! Ale tam som nikdy nebola. – Ste už všetky?“ opýtala sa a potom vstala. „Nie, všetky ešte nie sú, najväčšie vajce tu stále leží. Dokedy to bude trvať? Už ma to zunovalo.“ A potom si zasa sadla do hniezda.
„No, akože sa máte?“ opýtala sa stará kačica, čo prišla na návštevu.
„Jednému vajcu to pridlho trvá,“ povedala kačica na hniezde, „nechce sa nakľuť! Ale pozri na ostatné, sú to najkrajšie kačiatka, aké som kedy videla. Všetky sa podali na otca, toho loptoša, čo ma ani pozrieť nepríde.“
„Ukáž mi to vajce, čo sa nechce nakľuť!“ povedala stará kačica. „Veru, bude to morčacie vajce! Aj ja som sa raz tak oklamala a mala som trápenia s tými deťmi. No predstav si, že sa báli vody. Nemohla som ich ta dostať. Kvákala som, nútila ich, ale všetko márne! Ukáž mi to vajce! Veruže je morčacie! Nechaj ho tak a uč si ostatné deti plávať!“
„Ešte na ňom trocha posedím!“ povedala kačica. „Keď som už na ňom sedela tak dlho, vydržím ešte chvíľu!“
„Nuž ako sa ti páči!“ povedala stará kačica a odišla.
Konečne sa nakľulo i veľké vajce. „Píp, píp,“ ozvalo sa mláďa a vyvalilo sa von. Bolo veľké a nepekné. Kačica naň pozrela. „To je strašne veľké kačiatko!“ povedala. „Ani jedno tak nevyzerá! Vari to len nie je naozaj morčacie mláďa? No, veď to hneď uvidíme. Do vody musí ísť, aj keby som ho ta mala sama zhodiť.“
Na druhý deň bolo veľmi krásne a slniečko vyhrievalo všetky zelené lopúchy. Kačacia mama si vyšla s celou rodinou k priekope. Čľap! a už sa zošmykla do vody. „Kvá, kvá!“ zavolala, a kačiatko po kačiatku sa spúšťalo za ňou. Voda sa im zatvárala nad hlavami, ale hneď sa zasa vynorili a prekrásne plávali. Nohy im samy od seba pracovali. Všetky kačiatka boli na vode, ba ešte aj to nepekné šedivé plávalo s nimi.
„Nie, to nie je moriak!“ povedala kačica. „Laľa, ako prekrásne pohybuje nohami, ako spriama sa drží! To je moje dieťa! Veď je vlastne celkom pekné, treba naň len poriadne pozrieť! Kvá, kvá! – poďte so mnou, uvediem vás do sveta a predstavím vás na kačacom dvore. Ale držte sa vždycky pri mne, aby vás niekto nepristúpil. A pozor pred mačkou!“
A potom prišli na kačací dvor. Bol tu strašný krik, lebo dve rodiny sa bili o úhoriu hlavu a nakoniec ju dostala mačka.
„Vidíte, takto to vo svete chodí!“ povedala kačacia mama a olizla si zobák, lebo aj jej prišla chuť na úhoriu hlavu. „Pekne kráčajte,“ povedala, „a pridajte do kroku! Pred tamtou starou kačicou zohnite krky, lebo ona je tu zo všetkých najvznešenejšia. Má v sebe španielsku krv, preto je taká silná, a pozrite, okolo nohy má červenú handričku! To je mimoriadne krásne a najväčšie vyznamenanie, akého sa môže kačici dostať. To znamená, že ju nechcú stratiť a že ju má každý poznať, zvieratá i ľudia. Nože pokročte – a nedávajte nohy k sebe! Dobre vychované káča kladie nohy ďaleko od seba, tak ako tatko a mama! Tak, a teraz zohnite krky a povedzte: kvá!“
A tak aj urobili. Ale ostatné kačice, čo stáli dookola, pozreli na ne a povedali celkom nahlas: „Ľaľa, ešte táto čvarga nám pribudla! Akoby nás už nebolo dosť! Fuj, ako tamto káčá vyzerá! Nebudeme ho tu trpieť!“ A hneď sa jedna kačica rozbehla a uštipla ho do hlavy.
„Necháš ho!“ zahriakla ju mama; „veď ti nič neurobilo!“
„Ale je priveľké a čudné,“ povedala kačica, čo ho uštipla, „a tak ho musíme kvákať!“
„Pekné deti sú to,“ povedala stará kačica s handričkou okolo nohy. „Všetky sú pekné, len to jedno sa nevydarilo! Želala by som si, aby ho mama prerobila!“
„To nejde, vaša milosť!“ ospravedlňovala sa kačacia mama. „Pravda, nie je pekné, ale je poslušné a pláva priam tak dobre ako ostatné, ba, povedala by som, ešte o niečo lepšie. Myslím, keď vyrastie, bude pekné a časom bude azda trocha menšie. Pridlho ležalo vo vajci, preto nemá správnu postavu!“ A potom ho potiahla za kŕčik a pohladila mu chrbátik. „A okrem toho je to káčer,“ dodala, „potom na tom tak nezáleží! Myslím, že bude silný a že sa prebije životom!“
„Ostatné kačiatka sú chutné!“ povedala stará kačica. „Správajte sa tu ako doma a ak nájdete úhoriu hlavu, môžete mi ju priniesť !“
A tak tu už boli ako doma.
Ale to úbohé kačiatko, čo sa vykľulo z vajca posledné a čo bolo také mrzké, štípali, glbali, posmievali sa mu, a to kačice i kury. „Je priveľké!“ vraveli všetci; a moriak, ktorý prišiel na svet s ostrohami a preto sa nazdával, že je cisárom, nadul sa ani loď o plných plachtách, rozbehol sa rovno do kačiatka a hudroval, že mu celá hlava očervenela. Úbohé kačiatko nevedelo kam ísť, kam sa ukryť a bolo veľmi zarmútené, že je také mrzké a na posmech celému kačaciemu dvoru.
Tak to vyzeralo prvý deň a potom to bolo čoraz horšie. Úbohé kačiatko všetci preháňali, ba aj vlastní súrodenci boli k nemu zlí a vždycky vraveli: „Keby ťa len mačka chcela schmatnúť, ty strašidlo!“ A mama vravela: „Bárs by si bolo kdesi ďaleko!“ Kačice ho glbali, kury ďobali a dievka, čo nosila hydine žrať, zakaždým ho kopla.
A tak sa raz kačiatko rozbehlo a preletelo cez plot. Vtáčiky, čo sedeli v kríkoch, vystrašene vzlietli. ‚To preto, že som také ošklivé,‘ pomyslelo si kačiatko a zatvorilo oči. Ale predsa utekalo preč. Tak sa dostalo k veľkému močiaru, kde sídlili divé kačice. Tu preležalo celú noc, také bolo unavené a strápené.
Ráno divé kačice vyleteli z hniezda a pozreli na nového kamaráta. „Ktože si ty?“ opýtali sa ho. A kačiatko sa krútilo na všetky strany a pozdravovalo, ako len vedelo.
„Ty si ale ohava!“ povedali divé kačice. „Ale čo nám na tom záleží, len keď sa nemieniš k nám priženiť!“ – Úbožiatko na svadbu naozaj nemyslelo, stačilo mu, ak mohlo ležať v trstine a napiť sa trocha vody z močiara.
Sedelo tu celé dva dni, potom prišli dve divé husí, alebo, lepšie povedané, dva divé gunáre. Neušlo ešte veľa času, odkedy sa vykľuli z vajca, a preto boli príliš samopašné.
„Hej, kamarát,“ zavolali, „taký si hnusný, že sa nám celkom páčiš! Poďže s nami ako sťahovavý vták! Hneď v susednom močiari sú utešené divé húsky, a všetko slečny, hneď by ti povedali: gaga! Ľahko by si urobil šťastie, i keď si taká ohava!“
„Pif-paf!“ zadunelo nad nimi. Oba divé gunáre spadli mŕtve do trstiny a vodu sfarbili krvou. „Pif-paf!“ zadunelo opäť a celý kŕdeľ divých husí vyletel z tŕstia. Potom zasa zahučali výstrely. Bola veľká poľovačka. Poľovníci obkľúčili močiar, ba niektorí vyliezli aj na konáre, čo trčali vysoko nad trstinou. Belasý dym sa vznášal v mráčkoch nad temnými stromami a zavisol v diaľke nad vodou. Bahnom bežali poľovnícki psi, čľap, čľap! Trsť sa prehýbala na všetky strany. Bola to hrôza pre úbohé kačiatko; obrátilo hlavu, aby si ju schovalo pod krídlo, ale vtom sa zjavil tesne pri ňom ohyzdný pes s vyplazeným jazykom a so strašne sa lesknúcimi očami. S otvorenou papuľou namieril rovno na kačiatko, vyceril ostré zuby – a čľap! plával ďalej a ani sa ho nedotkol.
„Chvalabohu!“ vzdychlo kačiatko. „Som také hnusné, že ma ani pes neuhryzne!“
A potom ležalo celkom ticho, kým broky svišťali v trstine a trieskal výstrel za výstrelom!
Až po dlhom čase nastalo ticho, ale úbohé kačiatko si netrúfalo pohnúť sa. Čakalo ešte niekoľko hodín, kým sa poobzeralo, a potom sa ponáhľalo z močiara, ako len vládalo. Bežalo cez polia i lúky; bol práve silný vietor, takže sa mu ťažko šlo vpred.
Navečer sa dostalo k chudobnej sedliackej chalúpke. Bola taká biedna, že nevedela, na ktorú stranu by mala spadnúť, a preto zostávala stáť. Vietor do kačiatka tak dul, že si muselo sadnúť na chvost, aby sa udržalo. A bolo mu stále horšie a horšie. Kačiatko zbadalo, že dvere sú z jedného pántu vyhodené a že by sa škárou, čo tam bola, dostalo do svetlice. Tak aj urobilo.
Bývala tu stará žena s kocúrom a kurou. Kocúr, ktorého starena volala synáčik, vedel ježiť chrbát a priasť, ba dokonca aj plakal, ale vtedy ho bolo treba hladiť proti srsti. Kura mala malé krátke nôžky, preto ju starena volala Kratinôžka; znášala vajcia a starká ju mala rada ako vlastné dieťa.
Ráno hneď spozorovali cudzie káča a kocúr začal priasť a kura kotkodákať.
„Čože je?“ povedala starenka a poobzerala sa. Ale nevidela dobre a nazdala sa, že namiesto kačiatka vidí tučnú kačicu, čo zablúdila. „To je dobrá korisť!“ povedala. „Teraz môžem mať od nej kačacie vajcia, len nech to nie je káčer! Musíme to vyskúšať!“
A potom prijala kačiatko na tri týždne na skúšku, ale vajcia neznášalo. Kocúr bol pánom a kura paňou, a vždycky vravievali: „My a svet!“ pretože si mysleli, že oni sú polovica sveta a, pravdaže, tá lepšia. Káča si myslelo, že možno mať aj inú mienku, ale kura to nestrpela.
„Vieš znášať vajcia?“ opýtala sa.
„Nie!“
„Nuz tak čuš!“
A kocúr povedal: „Vieš ježiť chrbát, priasť a prskať?“
„Nie!“
„Tak potom sa nepchaj so svojou mienkou, keď vravia rozumní ľudia!“
Kačiatko sedelo v kúte a malo zlú náladu. Tu si spomenulo na čerstvý vzduch a na slniečko. Tak sa mu zachcelo plávať po vode, že napokon sa nemohlo premôcť a povedalo to kure.
„Čo sa ti robí?“ opýtala sa kura. „Nemáš čo robiť a tak myslíš len na hlúposti. Znášaj vajcia alebo praď, tak ti to prejde.“
„Ale to je také krásne plávať po vode!“ povedalo káča. „Krásne je, keď sa hladina zavrie nad hlavou a ponorím sa až na dno!“
„Veru, to je veľké potešenie!“ povedala kura. „O rozum si prišlo! Opýtaj sa kocúra, on je najmúdrejší zo všetkých, čo poznám, či rád pláva alebo či by sa chcel potopiť! O sebe už vôbec nehovorím. – Opýtaj sa priamo našej vrchnosti, tuto starenky, nik nie je múdrejší na svete! Myslíš, že by sa jej chcelo plávať a ponárať hlavu pod vodu?“
„Vy mi nerozumiete!“ bránilo sa káča.
„Nuž keď ti my nerozumieme, kto by ti mal rozumieť? Ty predsa nikdy nebudeš múdrejšie ako kocúr a starenka, o sebe už vobec nehovorím. Len sa nerob doležitým, dieťa, a buď povďačné za všetko dobré, čo sme pre teba urobili. Či si sa nedostalo do teplej izby a do spoločnosti, kde sa môžeš niečo naučiť? Ale ty si táradlo a zaoberať sa s tebou nie je veru zábavné! Mne môžeš veriť! Myslím to s tebou dobre, i keď ti vravím nepríjemné veci, ale podľa toho môžeš poznať ozajstných priateľov! Hľaď radšej znášať vajíčka a nauč sa priasť alebo prskať!“
„Myslím, že pôjdem do šíreho sveta!“ rieklo kačiatko.
„No, len si choď!“ povedala kura.
A tak kačiatko odišlo. Plávalo po vode, ponáralo sa, ale všetky zvieratá naň zazerali, lebo bolo mrzké.
Prišla jeseň, lístie v lese ožltlo a zbarnavelo, vietor ho unášal, až tancovalo dookola. Bolo zima, mraky oťaželi ľadovcom a snehom. Na plote sedel havran a kričal od zimy „krá! krá!“ Ba veru, už myšlienka na to poriadne zamrazí. Úbohému kačiatku sa naozaj nedobre darilo.
Raz večer, slnko práve utešene zapadalo, vyletel z krovia kŕdeľ prekrásnych veľkých vtákov. Kačiatko nikdy nevidelo také krásne tvory, bieloskvúce, s dlhými ohybnými krkmi. Boli to labute; vyrážali zvláštne zvuky, rozprestreli nádherné dlhé krídla a odleteli z chladných krajín do teplejších, k šíremu moru. Vzlietli vysoko, prevysoko a mrzké kačiatko dostalo zrazu veľmi čudnú náladu. Krútilo sa vo vode ani kolo, naťahovalo za nimi krk vysoko do vzduchu a kričalo tak hlasno a čudne, že sa toho samo naľakalo. Ach, nemohlo zabudnúť na tie prekrásne, šťastné vtáky, a len čo sa mu stratili z očí, ponorilo sa až ku dnu a keď sa zasa vynorilo, bolo celé bez seba. Nevedelo, ako sa tie vtáky volajú, ani kam letia, ale pocítilo k nim takú lásku ako ešte k nikomu. Ani trochu im nezávidelo – ako by mu to mohlo zísť na um, želať si toľkú krásu, veď jemu by bolo stačilo, keby ho len kačice strpeli medzi sebou – úbohé škaredé zvieratko!
Zima bola veľmi studená. Kačiatko muselo ustavične plávať, aby celkom nezamrzlo. Ale prieruba, v ktorej plávalo, bola každú noc menšia a menšia. Bola treskúca zima. Kačiatko muselo stále pohybovať nohami, aby sa voda celkom nezatvorila. Napokon bolo také unavené, že zostalo nehybne sedieť na vode a vmrzlo do ľadu.
Včasráno prišiel sedliak a keď videl, čo sa stalo, drevákom ľad rozrúbal a odniesol kačiatko žene. Tam ožilo.
Deti sa s ním chceli hrať, ale kačiatko sa nazdalo, že mu chcú ublížiť a v strachu skočilo rovno do hrnca s mliekom, až mlieko vyprsklo po izbe. Žena vykríkla, zahnala sa rukami a kačiatko skočilo do mútovníka, potom do múčnice a zasa z nej vyskočilo. Ach, to vyzeralo! Žena kričala a zaháňala sa naň kutáčom, deti sa potkýnali jedno cez druhé, čo ho chceli chytiť, smiali sa a kričali! – Dobre, že boli otvorené dvere; kačiatko nimi vybehlo a skrylo sa do čerstvo napadaného snehu medzi kríky. Tam ležalo ani v mdlobách.
Bolo by veľmi smutné rozprávať o všetkej biede a utrpení, čo muselo kačiatko tej zimy skúsiť. – Keď zasa začalo slniečko hriať, ležalo práve v machu medzi tŕstím; škovránok spieval – bola utešená jar.
Zrazu kačiatko dvihlo krídla; zašumeli silnejšie ako predtým a mocne ho niesli vpred. A než si to stačilo uvedomiť, bolo vo veľkej záhrade, kde kvitli jablone a voňal orgován, čo visel na dlhých zelených konároch až po zákruty prieplavov. Bola tu krásna, svieža jar. A rovno pred kačiatkom vyšli z krovia tri prekrásne biele labute. Šuchotali perím a ľahučko plávali po vode. Kačiatko spoznalo tie nádherné vtáky a zmocnil sa ho cudný žiaľ.
„Zaletím k tým kráľovským vtákom! Doglbú ma na smrť, že také ošklivé odvažujem sa k nim priblížiť. Ale nech ma radšej ony zabijú, akoby ma mali kvákať kačice a glbať kury, aby ma kopala dievka, čo opatruje hydinu, a v zime aby som mrzlo!“ Káča zletelo do vody a plávalo oproti prekrásnym labutiam. Labute ho videli a so šuchotajúcimi krídlami zamierili k nemu. „Len ma zabite!“ povedalo úbohé stvorenie a sklonilo hlavu k vode, čakajúc na smrť. Ale čo videlo v jasnej vode? Pod sebou zazrelo vlastný obraz. Nebolo už ťarbavým, čiernošedivým vtákom, nepekným a hnusným, lež samo bolo labuťou.
Nezáleží na tom, či sa dakto narodí na kačacom dvore, ak sa vyliahol z labutieho vajca!
Po všetkej biede a trápení, čo prežila, cítila sa labuť naozaj šťastná. Teraz si vedela vážiť svoje šťastie, všetku nádheru, ktorou bola obdarená. – A veľké labute plávali okolo nej a hladili ju zobákmi.
Do záhrady prišlo niekoľko detí; hádzali do vody chlieb a zrno a najmenšie zvolalo:
„Je tu nová labuť!“ A ostatné deti zajasali s ním: „Áno, nová labuť prišla!“ Od radosti tlieskali rukami a tancovali. Potom prišli otec a matka, hádzali do vody chlieb a koláče a všetci vraveli: „Tá nová je najkrajšia! Taká mladá a krásna!“ A staré labute sa jej ukláňali.
Tu sa veľmi zahanbila a vopchala hlavu pod krídla; nevedela, čo robiť! Bola nevýslovne šťastná, ale nie pyšná, lebo dobré srdce nikdy nespyšnie. Myslela na to, ako ju prenasledovali a vysmievali a ako teraz počuje od každého, že je najkrajšia zo všetkých krásnych vtákov. Orgován sa k nej skláňal až na hladinu a slnko svietilo teplo a príjemne. Tu zašuchotala perím, dvihla štíhly krk a z celého srdca zajasala: „O toľkom šťastí sa mi ani neprisnilo, keď som bola mrzkým kačiatkom!“