Šurienka a Atalienka

Šurienka a Atalienka

Hlboko v horách, tam, kde sa cesty končili a úzke horské cestičky začínali, žil starček a starenka. Dni sa im v chalupe zdali samotným pridlhé, večery nekonečné. Deti nemali a len tak podaromnici čas márnili. A pretože obaja boli strigôni, tu prikázali stromom do zeme konármi vrastať, tam zase potoku znova sa k prameňu obrátiť. Trápilo ich len jedno: že o ich čarách nikto nevie, svet ich neobdivuje. Až raz sa starena chytila rozumu, a priviedla si do chalupy dievčinu, ktorá sa volala Atalienka. Rýchlo si na Atalienku zvykla a tešila sa, že jej robota ide od ruky, a na všakovaké čary je tiež šikovná. Iba starký sa zlostil, že starká má to, čo on nemá. Ale chytil sa aj on rozumu, a jedného dňa si priviedol do chalupy chlapca, ktorý sa volal Šurienka. Šurienka nebol ako Atalienka, strigônstva ho nebavili, radšej sa po chalupe ponevieral, a na Atalienku sa usmieval.

• „Je sprostý ako tĺk!“, vykrikovala starena za chlapcom.

Aj starec sa na chlapca zlostil, a keď ho zlosť popustila, iba si pre seba povedal: „Nebude zo psa slanina, ani z vlka baranina.“

Ale starena bola na Šurienku zo dňa na deň planšia. Ani starec už nenachádzal slová, ktorými by Šurienku pred starenou ubránil. Jedného dňa starena pred Šurienku skočila, očami zablískala, v bokoch sa zaknísala, a takto spustila:

• „Počúvaj ty hlupák. Ak mi tamtú horu do večera koreňmi nahor neobrátiš, a lístím k zemi nevrátiš, trest ťa neminie, lebo budeš ako strom povždy do zeme vrastať.“

Zarmútený Šurienka do hory vošiel, so stromami sa mocoval, ale tie sa ďalej konármi k oblohe tisli, a koreňmi do zeme vrastali. Keď mu Atalienka priniesla obed, zaraz vedela koľko bije. Pretože sa na ňu Šurienka vždy usmieval, a dobré slovo pre ňu mal, nuž sa mu aj ona s úsmevom prihovorila. Neboj sa Šurienka, ak mi prislúbiš, že ma ani v šťastí, ani v nešťastí neopustíš, pomôžem ti. Šurienka jej prisľúbil všetko na svete, ak spraví, čo mu starena prikázala. A kým on jedol, halušky na jazyku obracal, Atalienka horu vyvrátila z koreňov. Keď už aj ten posledný strom vytrhla, ďaleko pred seba ho mocnými čarami odhodila, do chalupy sa ponáhľala. Keď sa večer Šurienka vrátil domov, starena sa na neho zlostne oborila: „Či si spravil, čo som ti prikázala?“

• „Akože?“, začudoval sa Šurienka, „či ste nepočuli, ako hora skučí, a voda v potoku hučí, lebo bez stromov ich slnko vysuší.“

Starenu až teraz ozajstná zloba pochytila. Celú noc oka nezavrela, lebo musela rozmýšľať, ako sa Šurienku raz prevždy zbaviť. Len čo sa prvé lúče slnka ukázali, hneď začala po chalupe behať, nohami dupotať, a strigôňskou palicou o stôl búchať.

• „Čo toľko vylihuješ, hlupák? Zaraz nech si pri mne!“

A pretože v chalupe mali za hlupáka len Šurienku, rýchlo vstal a k zlej starene utekal. Tá mu hneď veľké vrece do rúk strkala, a takto nakazovala:

• „Do večera, nech je plné múch! Lebo ak nie, naveky budeš v potoku stáť a jeho ryby ti budú nohy oblizovať.“

Šurienka aj po druhá raz odišiel tam, kde ešte včera stála hora. Do vysoka vyskakoval, ale tam, kde leteli mračná múch, on nemohol. Keď už nadobro ustal, sadol si na hladný kameň a tak zavzdychal, že kameň zaraz zmäkol. Veru, aj tomu kameňu sa srdce pohlo, pri Šurienkovom nešťastí. Len zlá starena nemala nad ním zľutovania. Keď Šurienka po druhý raz zavzdychal, začula to aj Atalienka, ktorá mu niesla obed. Keď ho pred Šurienku postavila a na prázdne vrece pozrela, takto sa spýtala:

• „Šurienka, či mi ostaneš verný v šťastí i v nešťastí?“

Šurienka pozrel na krásnu Atalienku, a pomyslel si:

• „Nič nie je ľahšie, ako sa na jej krásnu tvár prizerať.“

A tak aj tento raz sľúbil Atalienke to, čo od neho žiadala. Kým Šurienka naháňal lyžicou zrnká hrachu v miske, Atalienka do vreca muchy lapala. Keď v ňom aj posledná zabzučala, schytila misku a domov bežala. Šurienka si vrece s muchami na plece vyhodil, a k chalupe šiel z nohy na nohu, lebo až k večeru sa mal do nej vrátiť. Len čo prah prekročil, zlej starene od zlosti oči na vrch hlavy vystúpili, vlasy jej naježilo, a tvár skryvilo.

• „Bodaj sa pod tebou zem prepadla! Aj s tým, čo ti pomáhal!“, zasyčala stará baba. 

Atalienka radšej z izbice vyšla, aby sa neprezradila, že to ona Šurienkovi po dva razy pomohla. Ale starena celú noc oka nezavrela, a zlé na Šurienku privolávala. Muchy vo vreci bzučali, a babe rozmýšľať v pokoji nedali. 

• „Pošlem toho hlupáka do mlyna, nech muchy zomelie.“, potešila sa zlá baba a od radosti kotrmelec vo vzuchu urobila, že sa odrazu zbaví Šurienku, aj dobiedzavých múch. Skôr, ako začalo svitať, vyhnala baba Šurienku aj s batohom na cestu. Len čo pred mlynárom zastal, tomu sa div od smiechu brucho k brade nedvihlo, keď zbadal vrece plné múch. 

• „Meliem zrno na chlieb, muchy nech si svetom blúdia.“

S mlynárom reči nebolo. A tak Šurienka v mlyne horekoval, mlynára vyprosoval, až kým neprišla Atalienka s obedom.

• „Aj do tretice ti pomôžem, Šurienka, ak mi slúbiš, že ma ani v šťastí, ani v nešťastí neopustíš.“

• „Máš moje slovo, Atalienka. Len ma pred tou strigou zachráň.“

A veru mu bola Atalienka aj do tretice na dobrej pomoci. Kým Šurienka chutné jedlo do úst vkladal, Atalienka muchy medzi mlynské kamene sypala. Keď už bolo vrece plné múky, z ktorej koláč neupečieš, na stôl ho nepoložíš, Atalienka sa Šurienkovi takto prihovorila:

• „Nemysli si, že ťa starena už teraz nechá na pokoji, zavrie ťa do klietky a dovtedy ťa v nej bude držať, kým pec nevykúri, a miesto chleba ťa v nej neupečie.“

• „Či mi už naozaj niet pomoci, Atalienka?“

• „Pomôžem ti z klietky, ale ty mi sľúb, že sa vedno so mnou svetom pustíš, a nikdy ma neopustíš.“

Atalienka aj tentoraz od Šurienku sľub dostala. A tak bolo všetko, ako Atalienka povedala. Šurienku z klietky vypustila, do izbice sa vrátila, a do všetkých kútov slín napľuvala. Strigôňske topánky z kúta zobrala, jedny pre seba, druhé pre Šurienku. Potom už bežala vedno so Šurienkom. Ráno, keď sa starena prebudila, mali už kus cesty za sebou. Oni svetom uháňali, stará baba v izbici zívala. 

• „Atalienka, pozri, či je pec vykúrená.“ 

Slina z prvého kúta odpovedala:

• „Hneď, len čo sa oblečiem.“

• „Palicu mi podaj!“

• „Hneď, len čo sa učešem.“, povedala slina z druhého kúta.

• „Z postele ma zdvíhaj!“, zavrčala zlá baba.

• „Hneď, len čo sa umyjem.“, sľúbila slina z tretieho kúta.

• „Najprv mne vody podaj!“

• „Hneď, len čo jej z vedra naberiem.“, spustila štvrtá slina.

Keď sa zlá baba vody, ani palice nedočkala, a z postele sa musela sama zdvihnúť, zaraz vedela koľko bije. Starého za tými dvoma vypravila, a sama sa po izbe od zlosti točila tak rýchlo, že nebolo vidieť, kde má hlavu a kde päty. Starý svetom uháňal v strigôňskych čižmách. Čo krok, to míla za ním ležala. Keď ho od Šurienku a od Atalienky už len míla delila, Atalienka seba na ružu, a Šurienku na tŕň zmenila. Len čo k nim strigôň pristúpil, tŕň sa nad ružu sklonil, a strigôň jej ublížiť nemohol. Iba rukou mávol a do chalupy sa vrátil. Ale zle spravil. Zlá baba ho naspäť za tými dvoma hnala. Teraz už v čižmách, čo krok, to dve míle prešiel. Keď ho Atalienka zbadala, seba na kostol, a Šurienku na kňaza premenila. Kňaz vo dverách kostola postával, strigôňa dnu nevpustil. A tak sa musel aj tentoraz naprázdno domov vrátiť. Do tretice sa zlá baba za tými dvomi sama vybrala. Sadla na ometlo, v červenom oblaku za nimi letela. Ale ako ich už doháňala, Atalienka premenila Šurienku na Dunaj, a seba na kačku, čo v jeho vodách plávala. Nevydal Dunaj kačku zlej babe, tá sa roznevala, chcela Dunaj vychlípať, a tak kačku chytiť. Dovtedy vodu chlípala, kým jej od nej brucho neprasklo! A potom sa zase premenili tí dvaja na to, čím bývali, a k domu Šurienkových rodičov sa pobrali. Keď už boli pri ňom, Šurienka vošiel, ale Atalienku nechal pred domom čakať, kým o nej rodičom nerozpovie. Čakala Atalienka deň, prešiel aj druhý, a keď sa aj tretí minul, a Atalienka sa Šurienku nedočkala, v slzách sa pobrala preč. A kým Atalienka za Šurienkom smútila, chystali mu svadbu s inou. Keď sa už svadobný hostia k chalupe blížili, zbadali pri studni krásnu pani. Zavolali ju dnu a posadili ju k svadobnému stolu. Atalienka, lebo ona to bola, naň položila svadobný dar: škatuľku, v ktorej sa k sebe dva holúbky túlili. Sú ako Šurienka s Atalienkou, zavzdychala Atalienka. A vtedy si Šurienka na ňu zaraz spomenul. Ruku jej do svojich rúk zobral, a už ju neopustil. Vedno potom žili, na zlé zabúdali, na dobré spomínali. Cestu, čo viedla k strigôňskej chalupe zem zhltla, a už o nej nikto, nikdy nechyroval.