Kde bolo tam bolo, bol raz jeden dedko. Tento dedko mal krásnu veľkú záhradu, v ktorej pestovalvšelijakú zeleninu a chutné ovocie. Raz vyšiel dedko pred dom nadýchať sa čerstvého vzduchu. Bola jar, vtáčiky spievali, zem voňala.
Dedko spravil pätou vo vlhkej zemi jamku a semienko do nej opatrne, ale o-pa-tr-ne vložil.
Semienko utešene rástlo. Najprv pustilo korienok, potom z neho vyklíčili lístky. Dedko ho polieval a okopával, ako najlepšie vedel.
Semienko rástlo, lístky sa mu veselo zelenali, a keď sa pod nimi začalo zaokrúhľovať biele bruško, to už dedko vedel:
Repka rástla a rástla. Najprv bola maličká, potom väčšia, a napokon taká obrovitánska, že podobnú ešte svet nevidel.
Ťahal repu, ťahal, najprv len trošku, a nič. Potom viac, a napokon z celej sily, ale repa držala mocnými koreňmi v zemi ako prikovaná.
Pozbieral všetky sily, uchopil šticu zelených listov a ťahal, ťahal, ťaháááál… ale vytiahnuť ju nijakovsky nemohol.
Zavolal teda babku.
Babka v kuchyni piekla buchty, ale keď začula, že treba dedkovi pomôcť, ochotne pribehla.
Babka si šikovne vysúkala rukávy a chytila dedka okolo pása. Ťahá dedko repu, ťahá babka dedka. Ťahajú, ťahajú, no repu vytiahnuť nemôžu.
Práve vtedy šla okolo vnučka Zuzka.
Zuzka zavoňala babkine buchty a nazdala sa, že ju babka volá zamaškrtiť si. Ochotne pribehla a spýtala sa:
Vnučka až vtedy zbadala obrovskú repu.
Babka sa postavila za neho a chytila ho okolo pása. Zuzka sa postavila za babku a tiež ju chytila okolo pása.
Dedko sa nadýchol a povedal:
Všetci traja sa zapreli, ako najlepšie vedeli, a potiahli.
Repa sa ani nepohla.
Dunčo ochotne pribehol a zavrtel chvostíkom. Dedko ho potľapkal po huňatom kožuchu.
Dunčo zavrtel chvostíkom, že rozumel.
A tak sa zasa postavili: prvý dedko. Za ním babka. Za ňou vnučka, A na konci Dunčo.
Aj babka potiahla z celej sily.
Aj vnučka potiahla z celej sily.
Aj Dunčo potiahol z celej sily.
Ale repa držala ako prilepená.
Čo mala Murka robiť, keď nechcela nahnevať dedka? Neochotne sa postavila za Dunča a opatrne sa chytila jeho huňatého kožucha.
Murka teda chytila Dunča mocnejšie.
A tak sa pochytali – dedko repu, babka dedka, vnučka babku, psíček vnučku, mačka psíčka. Ťahajú, ťahajú, ale tú potvorskú repu nie a nie vytiahnuť!
Všetci zabrali z celej sily.
Všetci ťahali a ťahali, a cítili, že už naozaj stačí len máličko.
Vtedy z diery vykukla myška.
Myška sa poslušne zaradila za Murku a zadívala sa na dedka čiernymi lesklými očkami ako koráliky.
A tak ťahali a ťahali – dedko repu, babka dedka, vnučka babku, psíček vnučku, mačka psíčka, myška mačku.
Ťahali a ťahali, až sa im z kečky parilo. Dedkovi od námahy vystúpil na čelo pot.
Babka fučala ako parná lokomotíva – uf, uf, uf!
Vnučka zaťala zuby, zavrela oči a líca jej sčerveneli ako paradajka, ale babku nepustila.
Dunčo ani nedýchal a ťahal, čo mu sily stačili.
Murka sa tiež usilovala, hoci sa jej sprvoti ani trochu nechcelo.
A myška – drobučká Hryzka – tej skoro vyliezli oči navrch hlavy, ale nepopustila.
Zrazu repa začala pomaly, pomaličky povoľovať.
Myška si ani nič nepomyslela, ani nič nepovedala, len poriadne potiahla. Repa odrazu urobila hop! A bola vonku.
Všetci sa prekopŕcli – dedko na babku, babka na vnučku, vnučka na psíčka, psíček na mačičku a mačička na myšku. Ale tú obrovskú repu, tú predsa len vytiahli! To bolo radosti!