Ťahal dedko repu
Ťahal dedko repu
Kde bolo tam bolo, bol raz jeden dedko. Tento dedko mal krásnu veľkú záhradu, v ktorej pestovalvšelijakú zeleninu a chutné ovocie. Raz vyšiel dedko pred dom nadýchať sa čerstvého vzduchu. Bola jar, vtáčiky spievali, zem voňala.
- Ako je dneska krásne! – pochvaľoval si dedko. Nevdojak siahol rukou do vrecka nohavíc, a tam – semienko. Ktovie, kde sa tam vzalo!
Dedko spravil pätou vo vlhkej zemi jamku a semienko do nej opatrne, ale o-pa-tr-ne vložil.
- Len si rasť, maličké! Ktovie, čo z teba bude!
Semienko utešene rástlo. Najprv pustilo korienok, potom z neho vyklíčili lístky. Dedko ho polieval a okopával, ako najlepšie vedel.
- Čo len z teba vyrastie? – spytoval sa neraz.
Semienko rástlo, lístky sa mu veselo zelenali, a keď sa pod nimi začalo zaokrúhľovať biele bruško, to už dedko vedel:
- Zasadil som repku!
Repka rástla a rástla. Najprv bola maličká, potom väčšia, a napokon taká obrovitánska, že podobnú ešte svet nevidel.
Ťahal repu, ťahal, najprv len trošku, a nič. Potom viac, a napokon z celej sily, ale repa držala mocnými koreňmi v zemi ako prikovaná.
- No počkaj, veď ťa ja dostanem! – zlostil sa dedko, ba aj nohou dupol, ale nepomohlo.
Pozbieral všetky sily, uchopil šticu zelených listov a ťahal, ťahal, ťaháááál… ale vytiahnuť ju nijakovsky nemohol.
- Sám to veru nezmôžem, – povzdychol si. – Potrebujem pomoc.
Zavolal teda babku.
- Babka, prosím ťa, poď sem na chvíľočku, pomôž mi vytiahnuť toto repisko!
Babka v kuchyni piekla buchty, ale keď začula, že treba dedkovi pomôcť, ochotne pribehla.
- Repu? A ktorú? – spýtala sa.
- Ktorú, ktorú… no predsa túto opachu! – rozhodil ruky dedko.
Babka si šikovne vysúkala rukávy a chytila dedka okolo pása. Ťahá dedko repu, ťahá babka dedka. Ťahajú, ťahajú, no repu vytiahnuť nemôžu.
- Ej veru, ešte nás nie je dosť! – povedal dedko a obzeral sa, kto by im mohol pomôcť.
Práve vtedy šla okolo vnučka Zuzka.
- Zuzka, nože poď sem, moja! – volal ju babka.
Zuzka zavoňala babkine buchty a nazdala sa, že ju babka volá zamaškrtiť si. Ochotne pribehla a spýtala sa:
- Pomôžem vám s tými buchtami?
- S akými buchtami? S repou pomáhaj, buchty budú až potom!
Vnučka až vtedy zbadala obrovskú repu.
- Jéj, tá je obrovská! Ako ju vytiahneme? – zvolala.
- Spoločne sa nám to hádam podarí! – povedal dedko odhodlane.
- Tuto sa postav, Zuzka, za babku, a ty babka, zasa za mňa! – povedal dedko a mocne chytil repu za zelenú šticu.
Babka sa postavila za neho a chytila ho okolo pása. Zuzka sa postavila za babku a tiež ju chytila okolo pása.
Dedko sa nadýchol a povedal:
- Ťahajme – teraz!
Všetci traja sa zapreli, ako najlepšie vedeli, a potiahli.
Repa sa ani nepohla.
- Ešte raz! – skríkol dedko. Potiahli teda ešte raz, dedko repu, babka dedka, vnučka babku, ťahajú a ťahajú, ale repu vytiahnuť nemôžu.
- Ešte je nás málo, – povedal dedko a trochu odfúkol.
- Aha, tamto beží Dunčo, – povedala babka.
- Dunčo, Dunčo! – zvolala Zuzka. – Poď nám pomôcť repu vytiahnuť!
Dunčo ochotne pribehol a zavrtel chvostíkom. Dedko ho potľapkal po huňatom kožuchu.
- Postavíš sa tuto za mňa, ja za babku, babka za dedka, a budeme ťahať, rozumel si? – vysvetľovala Dunčovi Zuzka.
Dunčo zavrtel chvostíkom, že rozumel.
A tak sa zasa postavili: prvý dedko. Za ním babka. Za ňou vnučka, A na konci Dunčo.
- Teraz! – skríkol dedko a potiahol z celej sily.
Aj babka potiahla z celej sily.
Aj vnučka potiahla z celej sily.
Aj Dunčo potiahol z celej sily.
Ale repa držala ako prilepená.
- Ešte raz! – zavelil dedko, a tak všetci ťahajú – dedko repu, babka dedka, vnučka babku, psíček vnučku. Ťahajú, ťahajú, vytiahnuť nemôžu.
- Málo nás je, – povedal dedko a obzeral sa, koho by ešte zavolal na pomoc.
- Mňau! – ozvalo sa spoza plota. – Mňau, mňau!
- Murka! – potešil sa dedko. – Ideš ako na zavolanie. Nože sa postav tuto za Dunča, a keď poviem ťahajme, tak potiahneš aj ty, rozumela si?
- Mňau! – odpovedala Murka a lenivo sa pretiahla.
- Nechcem počuť nijaké výhovorky! – prísne povedal dedko. – Už sa aj postav za Dunča! Keď sa všetci pousilujeme, iste sa nám podarí repu vytiahnuť.
Čo mala Murka robiť, keď nechcela nahnevať dedka? Neochotne sa postavila za Dunča a opatrne sa chytila jeho huňatého kožucha.
- Poriadne ho chyť! – povedal dedko. – Neulievaj sa!
Murka teda chytila Dunča mocnejšie.
- Tak to je správne! – pochválil ju dedko. – A teraz sa pochytáme aj my ostatní.
A tak sa pochytali – dedko repu, babka dedka, vnučka babku, psíček vnučku, mačka psíčka. Ťahajú, ťahajú, ale tú potvorskú repu nie a nie vytiahnuť!
- Ešte! – vola dedko.
Všetci zabrali z celej sily.
- Ešte trošku! Tuším sa kúštiček pohla! Nože sa pochlapte, už stačí len máličko!
Všetci ťahali a ťahali, a cítili, že už naozaj stačí len máličko.
Vtedy z diery vykukla myška.
- Nože, Hryzka, poď, prosím ťa, pomôž nám repu vytiahnuť! – poprosila babka.
- Písk! – vypískla myška a vrtko vybehla z diery.
- Sem sa postav, za Murku!
Myška sa poslušne zaradila za Murku a zadívala sa na dedka čiernymi lesklými očkami ako koráliky.
- Výborne! – povedal dedko. – A teraz všetci spolu ťaháme a ťaháme!
A tak ťahali a ťahali – dedko repu, babka dedka, vnučka babku, psíček vnučku, mačka psíčka, myška mačku.
Ťahali a ťahali, až sa im z kečky parilo. Dedkovi od námahy vystúpil na čelo pot.
Babka fučala ako parná lokomotíva – uf, uf, uf!
Vnučka zaťala zuby, zavrela oči a líca jej sčerveneli ako paradajka, ale babku nepustila.
Dunčo ani nedýchal a ťahal, čo mu sily stačili.
Murka sa tiež usilovala, hoci sa jej sprvoti ani trochu nechcelo.
A myška – drobučká Hryzka – tej skoro vyliezli oči navrch hlavy, ale nepopustila.
Zrazu repa začala pomaly, pomaličky povoľovať.
- Už to budéééé! – zvolal dedko.
- Nevzdávajme sa! – fučala babka.
- Ešte kúsok! – dychčala vnučka.
- Hav, hav, hav! – ťahal psíček.
- Mňau, mňau, mňau! – usilovala sa mačička.
Myška si ani nič nepomyslela, ani nič nepovedala, len poriadne potiahla. Repa odrazu urobila hop! A bola vonku.
Všetci sa prekopŕcli – dedko na babku, babka na vnučku, vnučka na psíčka, psíček na mačičku a mačička na myšku. Ale tú obrovskú repu, tú predsa len vytiahli! To bolo radosti!