Žili kedysi dávno myš a vrabec a priatelili sa už celých tridsať rokov: ak daktorý čo našiel, vždy sa rozdelili. Raz našiel vrabec makové zrno.
„Čo tu deliť?“ pomyslel si. „Zobnem raz, a je po ňom.“
Zjedol zrno sám.
Dozvedela sa to myš – a bolo po priateľstve. – Ideme sa biť, vrabec zlodejský, – kričala, – biť nie na život, ale na smrť! Zvolaj si všetkých vtákov a ja si zvolám všetky zvery.
Neprešiel deň, a na čistine sa už zhromaždilo zvieracie vojsko. Zhromaždilo sa i vojsko vtáčie. Strhol sa krutý boj a obe strany mali veľa padlých.
Zvierací národ je veľmi silný! Capne labou, a vták hneď vypustí dušu. Lenže ani vtáci sa ľahko nedajú, udierajú zhora. Neraz by zver už-už vtáka prihlušil, ale vták sa práve vtedy vznesie do výšky. Môžeš za ním hľadieť, koľko chceš!
V tom boji ranili orla. Chcel sa vyšvihnúť hore, ale nemal síl. Horko-ťažko vyletel na vysokú sosnu. Vyletel a sadol si na samý vrchovec.
Bitka sa skončila. Zvery sa porozbiehali po svojich brlohoch a dierach. Vtáci sa rozleteli po hniezdach. A orol sedí na sosne, dobitý, zranený, a húta, ako by si prinavrátil predošlú silu.
Tu ide pomimo poľovník. Celý deň chodil po hore, a nič neulovil.
„Darmo je,“ myslí si, „prichodí mi vrátiť sa domov s prázdnymi rukami.“
A tu zazrie na strome orla. Podíde bližšie a už dvíha pušku.
„Čo už aký, ale predsa úlovok,“ myslí si.
Zdvihol pušku, namieril, a vtom sa mu orol prihovoril ľudským hlasom:
„Akože sa mi ty môžeš odslúžiť?“ húta poľovník a znovu dvíha pušku.
Ale ranený orol zas len prosí:
Neverí poľovník orlovi a tretí raz naň zamieri.
Uľútilo sa poľovníkovi orla, i vzal ho domov.
Išiel poľovník na čistinu a tam zveriny, koľko len chceš. Líšok a kún bez počtu.
Naostril si nôž, pozdieral kožky, zaviezol do mesta a dobre popredal. Za peniaze kúpil toľko obilia, že ho bolo za tri vrchovaté záčiny. Postačí na tri roky.
Prešiel prvý rok – vyprázdnil sa prvý záčin. I káže orol poľovníkovi, aby ho zaniesol na to isté miesto, kde rastie tá vysoká sosna.
Poľovník osedlal koňa a zaniesol orla na to miesto.
Vzniesol sa orol až nad oblaky, spustil sa z výšky a udrel hruďou do stromu. Strom sa rozštiepil na dvoje.
Uteká deň za dňom, týždeň za týždňom. Minul sa druhý rok a vyprázdnil sa druhý záčin. Poznove zaniesol poľovník orla do hory k vysokej sosne.
Vyšvihol sa orol nad temné mračná, rozletel sa z výšky a udrel hruďou do stromu. Strom sa rozštiepil na štvoro.
A tak prešli tri roky, tri mesiace a tri dni. Všetky tri záčiny sa už vyprázdnili.
Tu rečie orol poľovníkovi:
Počúvol poľovník, zaniesol orla do hory.
Vyšvihol sa orol ešte vyššie ako predtým a udrel ani strašný víchor do najvyššej sosny, že sa rozdrobiia na márne triesky odvrchu až dospodku. Hora naokolo sa len zapotácala.
Poľovník sadol orlovi na chrbát a orol letel k belasému moru a vzniesol sa vysoko-prevysoko.
Tu orol potriasol krídlami a zhodil poľovníka dolu. Dal mu zakúsiť smrteľný strach, ale chytil ho skôr, ako by bol spadol do vody.
Chytil ho a zdvihol sa s ním ešte vyššie.
Orol potriasol krídlami a poznove zhodil poľovníka dolu. Nad samou vodou ho chytil a zdvihol sa s ním ešte vyššie.
Tretí raz potriasol orol krídlami a zhodil poľovníka spod samého neba, ale zas mu len nedal spadnúť do vody, schytil ho na krídla a spytuje sa:
A leteli na breh.
Leteli, leteli, nevedno či blízko, či ďaleko, a tu vidia: prostred poľa stojí medený stĺp a svieti ako plameň.
Zleteli dolu.
Poľovník prečítal: „Za týmto stĺpom je medené mesto, dvadsaťpäť vierst dlhé a práve toľko široké.“
Išiel poľovník do medeného mesta, rovno k cárovnej, sestre orlovej.
Ale poľovník nič neberie, len si pýta medenú truhličku s medenými kľúčikmi.
Poklonil sa poľovník, vyšiel za bránu mesta a všetko vyrozprával orlovi.
Orol sa nahneval, schytil poľovníka na krídla a leteli ďalej. Letia, až tak povetrie zuní.
Poobzeral sa poľovník a vraví:
Spustil sa orol prostred poľa pri striebomom stĺpe a káže poľovníkovi prečítať nápis. Poľovník prečítal: „Za týmto stĺpom je strieborné mesto, päťdesiat vierst dlhé a práve toľko široké.“
Išiel poľovník do mesta – rovno k cárovnej, sestre orlovej. Vyrozprával jej, ako u neho za tri roky, tri mesiace a tri dni žil jej brat, slabý, ranený, ako ho on opatroval, choval a napájal, silu mu prinavracal. I prosil si za to od nej striebornú truhličku a strieborné kľúčiky.
Odišiel poľovník zo strieborného mesta a vyrozprával orlovi, čo a ako.
Nahneval sa orol, schytil poľovníka na široké krídla a leteli preč.
A zasa letia popod samé nebo.
Zosadol orol prostred poľa pri zlatom stĺpe a káže poľovníkovi prečítať nápis.
Poľovník prečítal: „Za týmto stĺpom je zlaté mesto, sto vierst široké a práve toľko dlhé.“
Išiel poľovník rovno k cárovnej, sestre orlovej. Rozpovedal jej, ako to všetko bolo, a pýtal si zlatú truhličku so zlatými kľúčikmi.
Cárovná ho vypočula, zamyslela sa, hlavou pokrútila.
A doniesla poľovníkovi zlatú truhličku so zlatými kľúčikmi. Poľovník prijal vzácny dar, poklonil sa cárovnej a vyšiel z mesta.
Keď orol videl, že sa jeho priateľ nevracia s prázdnymi rukami, povedal mu:
Ako to povedal, hneď uletel.
Ide si poľovník domov. Nevedno, či šiel dlho, či nedlho, až prišiel k belasému moru. Zažiadalo sa mu oddýchnuť. Sadol si na breh, na žltý piesok, a truhličku postavil vedľa seba. Hľadel na ňu, hľadel – a veruže nevydržal, odomkol ju. Len čo ju otvoril, kde sa vzal, tam sa vzal, stál pred ním zlatý palác, vyzdobený čo najvýmyselnejšie. A v ňom sluhov bez počtu: – Sme vám k službám. Čo rozkážete?
Poľovník sa najedol, napil a ľahol si spať.
Svitlo ráno. Poľovníkovi treba ísť ďalej. Treba, lenže ako? Ako spratať palác naspäť do truhličky? Hútal on, hútal, ale veru nič nevyhútal. Sadol si na breh a veľmi sa rozžialil. Odrazu vidí, že z vody vystupuje človek: brada po pás, vlasy po päty. Zastal na vode a vraví:
Zamyslel sa poľovník: „O čomže ja doma neviem? Viem vari o všetkom.“
I povedal: – Pomôž mi spratať palác do truhličky, a ja ti teda dám, o čom doma neviem.
Ledva to dopovedal, už zlatý palác zmizol, akoby tu nikdy nebol býval. Poľovník stojí na brehu samučičký-sám a pri ňom zlatá truhlička so zlatými kľúčikmi.
Vzal on svoju truhličku a pustil sa ďalej. Nevedno, či šiel dlho, či nedlho, až naostatok prišiel do rodného kraja. Vošiel do svojej chalupy, a tu mu žena nesie na rukách synčeka, čo sa narodil, kým on bol preč.
„Nuž to je ono, o čom som doma nevedel,“ vhuplo poľovníkovi do hlavy. Veľmi sa zarmútil a zaplakal horkými slzami.
Neodvážil sa jej povedať, že skôr či neskôr budú musieť syna dať, ani sám nevie komu.
Potom vyšiel na dvor, otvoril zlatú truhličku, a tu pred ním vyrástol veľký palác, utešene vyzdobený. A v ňom služobníctva bez počtu. Rozkvitli sady, zazurčali potôčiky. V sadoch vtáci spievajú, v potôčikoch ryby špliechajú.
I nažíval si tu so ženou a synom v láske a hojnosti.
Prešlo desať rokov aj ešte dačo navyše.
Rastie poľovníkov synček ani cesto v koryte, – nie zo dňa na deň, ale z hodiny na hodinu. I narástol na veľkého, múdreho a pekného mládenca.
Raz sa jeho otec prechádzal po sade, až prišiel k rieke.
Ako k nej prišiel, vynoril sa z vody ten istý starý človek: brada po pás, vlasy po päty. Zastal na vode a vraví:
Vrátil sa poľovník domov zamračený ako tá čierna noc a vraví žene:
Vzal syna za ruku, vyviedol ho do poľa a nechal samého.
Poobzeral sa Ivanuško dookola, zazrel chodník, i pustil sa po ňom, veď ho už len dakde dovedie. A chodník ho doviedol do hustej hory. Pustá a prázdna bola hora, nikde ani človiečika. Iba chalúpka osamelá, s jediným oblôčikom a vysokým prahom, vrtí sa na kuracej nôžke.
Počúvla chalúpka a zvrtla sa, ako povedal: k hore zadkom a k nemu predkom.
Vyskočil Ivanuško na vysoký prah a otvoril vŕzgajúce dvere.
V izbičke sedí baba-jaga, kostlivá noha. Sedí na lavici v zajačej bundici. Pozrie na Ivanuška a rečie:
Ona ho napojila, nachovala a Ivanuško jej rozpovedal o sebe, čo a ako.
Potom sestričky vyjdú z vody, oblečú sa a odídu. Jedenásť ich odíde a dvanásta bude plačky hľadať svoje šaty. Keď ich nenájde, povie: „Ohlás sa mi! Kto vzal moje šaty, tomu budem poslušnou dcérou!“ Ale ty mlč. Ona potom povie: „Kto vzal moje šaty, tomu budem láskavou sestrou!“ Ale ty len mlč. Nato ona povie: „Kto vzal moje šaty, tomu budem vernou ženou!“ Keď to počuješ, ohlás sa a vráť jej šaty. Čo bude ďalej, to ti už nepoviem. Sám sa dozvieš a mne rozpovieš…
Poďakoval sa Ivan babe-jage, rozlúčil sa s ňou a šiel ďalej. Išiel on po tom chodníku, išiel, nevedno, či dlho, či nedlho, či po úpeku, či chládkom, až zazrel tých dvoje vrát. Vráta sa pred ním otvorili a on zočil sad-vinohrad, v sade smaragdové jazero a v tom jazierku dvanásť kačičiek. Celkom tak, ako vravela baba-jaga.
Prikradol sa Ivanuško a vzal šaty, čo ležali stranou. Vzal ich a schoval sa za strom.
Kačičky vyšli z vody a premenili sa na dievčiny, jednu krajšiu od druhej. A najmladšia, dvanásta, zo všetkých najkrajšia. Oblieklo sa jedenásť sestier a odišlo preč. A najmladšia ostala na brehu. Plačky hľadá svoje šaty, ale nájsť ich nemôže.
Naostatok povie:
Ivan sa neozval.
Ivan mlčí.
Nato Ivan vyšiel spoza stromu:
Vzala ona svoje šaty a dala Ivanuškovi zlatý zásnubný prsteň.
Znovu sa premenila na kačičku a uletela. A Ivan kráčal do vodného cárstva.
Prišiel, a čo vidí? I tam je svet ako u nás: i tam sú polia a lúky, zelené háje, ba aj slniečko hreje, aj mesiac svieti.
Zaviedli ho k morskému cárovi. Morský cár sa rozkričal:
Zarmútil sa Ivanuško a šiel od cára smutný, s hlavou poniže pliec. Zazrela ho Vasilisa Premúdra z paláca vysokého:
Počúvol ju Ivan, ľahol si spať. A Vasilisa Premúdra vyšla na prah a zavolala mocným hlasom:
Prebudil sa ráno Ivanuško, pozrel von oblokom a vidí, že je všetko hotové. Po jamách a výmoliach ani chýru, pole rovné a hladké ako dlaň a na ňom sa vlní raž, taká hustá a vysoká, že sa v nej i kôň poľahky schová. Oznámil to morskému cárovi.
Zarmútil sa Ivan ešte väčšmi ako predtým. Ide po dvore smutný-neveselý, hlavu poniže pliec.
Rozpovedal jej Ivan o svojom novom nešťastí.
Ivan si ľahol. A Vasilisa Premúdra vyšla na prah a zavolala mocným hlasom:
Ráno zavolal morský cár Ivana:
Prišli na záhumnie, a tam všetky stohy nepohnuté. Prišli do sypárne, a tam všetky záčiny vrchovato naplnené.
Ide Ivan po dvore a slzy ho zalievajú.
Ivan počúvol, ľahol si spať a Vasilisa Premúdra vyšla na prah a zavolala mocným hlasom:
Morský cár ráno vstal, pozrel cez oblok, a čo nevidí! Vysoký kostol z čistého vosku jagá sa na slniečku.
„No, toto už nebude ťažké,“ myslí si Ivanuško. Vracia sa od cára a usmieva sa.
Zazrela ho Vasilisa Premúdra, povypytovala sa ho a vraví:
Stalo sa, ako povedala.
Morský cár vyviedol dvanásť kobýl, rovných ako jedna, a postavil ich do radu.
Prizrie sa Ivan dobre a vidí, že na jednom kantári trblietka pohasla. Chopil sa toho kantára a vraví:
Morský cár vypustil dvanásť holubíc, rovnakých do posledného pierka, a nasypal im prosa.
Ivan si všimol, že jedna holubička krídlom potriasla, i chmat ju on za to krídlo:
A cár vyviedol dvanásť diev, jednu ako druhú krásou i postavou, vlasom i hlasom.
Nijako sa nedajú rozoznať, ale vtom jedna z nich mávla šatôčkou. Ivan ju chytil za ruku:
O nejaký čas, dlhý už, či nedlhý, zacnelo sa Ivanovi po rodičoch, zatúžil sa vrátiť na svätú Rus.
Vasilisa Premúdra ovesila hlavu:
I spravila ona tri bábky, posadila ich po kútoch izby, dvere dobre zamkla a dala sa s Ivanpškom na útek na svätú Rus.
Zavčas rána prichodia poslovia morského cára zobudiť mladých a pozvať ich do cárskeho paláca. Klopú na dvere.
Prešla hodina-dve a poslovia znovu klopú na dvere:
Prichodia poslovia aj po tretí raz: morský cár sa vraj veľmi hnevá, že si toľko voľkajú.
Čakali poslovia, čakali – a poznove zaklopali.
Neozval sa ani hlások.
Vylomili dvere, a čo vidia! Komnata prázdna, iba bábky sedia po kútoch.
Povedali to morskému cárovi. Rozhneval sa morský cár a poslal na všetky strany veľký pohon.
Vasilisa Premúdra s Ivanuškom boli už ďaleko. Bez oddychu uháňajú na bujných koňoch, ani sa len neobzrú.
Zoskočil Ivan z koňa, pritisol ucho k zemi a vraví:
Prihnal sa pohon:
Pohon sa vrátil nazad.
Rozhneval sa morský cár, rozkričal sa strašným hlasom:
Poznove uháňal cársky pohon. Ale Ivan s Vasilisou Premúdrou tiež nemeškajú, kone pobádajú. Pol cesty majú za sebou a pol cesty pred sebou.
Vasilisa Premúdra vraví:
Zoskočil Ivan z koňa, pritisol ucho k zemi a vraví:
Premenila sa na kaplnku, kone premenila na stromy a Ivanuška na starého kňaza.
Pohon sa prihnal:
Pohon sa vrátil nazad:
Ešte strašnejšie sa rozhneval morský cár:
Morský cár sa vystrojil, vyskočil na koňa a sám uháňal za Ivanom a Vasilisou Premúdrou.
Ale tí boli už ďaleko. Takmer celú cestu mali už za sebou.
Vasilisa Premúdra rečie:
Zoskočil Ivan z koňa, pritisol ucho k studenej zemi a vraví:
A premenila sa na riečku, kone premenila na riečnu trávu a Ivana na ostrieža.
Pricválal morský cár. Iba raz pozrel a hneď vedel, čo za riečka to tečie, čo za ostriež to v nej pláva.
Zasmial sa a vraví:
Zvrtol koňa a odcválal nazad do svojho vodného cárstva.
Zaplakala riečka, zazurčala:
Prišiel Ivan domov, ale ani trocha sa tomu neteší.
Pobozkal sa s otcom a matkou, a už s nikým viac, ani s bratom, ani so sestrou, ani s kmotrom, ani s kmotrou. Chodí a na nikoho nehľadí.
Tak prešiel rok, druhý rok a tretí sa už blížil ku koncu.
Raz si Ivanuško ľahol spať a dvere zabudol zamknúť. Vošla k nemu do izby jeho najmladšia sestra, videla, že spí, nahla sa k nemu a pobozkala ho.
Ivan sa zobudil – a už sa na nič nepamätá. Všetko zabudol. Zabudol aj na Vasilisu Premúdru, akoby ju nikdy nebol mal v pamäti.
O mesiac Ivana zasnúbili a už chystali svadbu.
Keď začali piecť koláče, išlo jedno služobné dievča na vodu, sklonilo sa nad riečku, že načrie vody, a tu od ľaku celé zmeravelo. Z vody jej hľadí do očí krásna dievčina.
Dievča utekalo domov a každému, koho stretlo, rozprávalo o tom čude. Všetci bežali k riečke, ale nikoho nenašli. Aj riečka sa stratila: či už vsiakla do zeme, alebo vyschla.
Keď sa vrátili domov, zazreli na prahu krásnu dievčinu.
Zamiesila tuhé cesto, urobila z neho dva holúbky a posadila do pece:
Dievčina otvorila pec a z pece vyletel holub s holubičkou. Sadli na oblok a začali hrkútať.
Holubička vraví holúbkovi:
Ivanuško to počul a hneď sa na všetko rozpamätal. Chytil Vasilisu Premúdru za biele ruky a vraví otcovi a matke:
Novú nevestu obdarili a poslali domov.
A Ivan s Vasilisou Premúdrou začali vedno v šťastí nažívať. Veľa vody odvtedy utieklo, a oni ešte stále žijú a chlebík žujú.