Pamodaj šťastia, lavička

Pamodaj šťastia, lavička

Bol raz jeden vdovec a ten mal dcéru a tá často chodievala do susedov. Či na priadky, či s inakšou robotou, či na posiedky. U susedov mala dobrú kamarátku, tiež vdovicinu dcéru. Nič nedbala, že ľudia o kamarátkinej matke hovorili, že je ježibaba. A vdovica sa pred dievčaťom ukazovala vždy v peknom svetle. Zaobchodila s ňou celkom tak ako s vlastnou dievkou. Či napiekla postruhníkov, či voľačo v dome mala, vždy z toho obom dievčatám rovnakým dielom nadelila. Naše dievča ju už veru skoro za vlastnú matku pokladalo.

Raz, keď tam prišla na priadky, sadli si obe dievčence pod praslice a priadli. Ježibaba, akoby to ani nemyslela naozaj, blysla okom na dievčatá a hovorí:
- Ej, či by vám pristalo, deti moje, v jednom dome bývať, vždy takto spolu sedávať. Už teraz ste mi ako dve sestričky! A veď by si ty, susedka moja, - hovorila ďalej, -mohla otcovi čo len slovkom nadškrtnúť, že by sa mu zišla pomoc v dome. Ach, veru by vám spolu bolo tak dobre, že len no!
Mladá susedka nepovedala nič, ale v sebe si myslela, že by to veru naozaj bolo dobre.
Keď prišla domov, hovorí otcovi:
- Otec, vy by ste sa mali oženiť. Vám by sa zišla pomoc pri gazdovstve a mne sirote mať. Veru by som sa potešila dobrej macoche. Mohli by ste si vziať našu susedu, tá je ku mne vždy dobrá!
- Ach, dievka moja, veď o našej susede ľudia hovoria, že je striga, - povedal otec, - nuž akáže by to bola macocha?
- Len si ju vy vezmite, dobrá mi bude. Veď to ľudia všeličo natárajú, aj čo nie je pravda.
A pekne sa mala okolo otca, kým sa len s tou susedou neoženil. Ale čo sa vám nestalo! Svadba ešte ani dobre neskončila, a už začala macocha dobiedzať do pastorkyne. A dobiedzala do nej tak, že sa to ani vypovedať nedá. Hnala ju do každej roboty a dievča muselo mozoliť od rána do večera. A keby len to, ani jesť jej nedala, ako by sa patrilo. Na jednu mištičku so psíkom jej nadeľovala poplaky, pekávala jej posúchy z popola a obliekala ju do takých handričiek, čo už jej dcéra nemohla nosiť. Ej, ale sa nebojte, žeby svoju vlastnú dcérušku v niečom ukrivdila! Tá chodila vystrojená ako páva a mastných postruhníkov alebo sladkých lakôt vždy mávala plné vrecká. A pritom nebola lepšia ako jej mať. Často chodila k pastorkyni a taká strojná a sýta sa z nej vyškierala:
- Vidíš, aké ja mám pekné šaty, a ty nič, iba handry! Či vidíš, aké ja jem dobré postruhníky? Ale tebe nedám – čuč!
- To by bola neborka pastorkyňa nikdy nebola nazdala od svojej voľakedajšej kamarátky. Neraz si veru pri studničke poplakala, dobreže jej srdce nepuklo od žiaľu.

Raz ju tam zazrel otec.
- Vidíš, dievka moja, - prihovoril sa jej, - dobre som ti povedal, že ti to nebude dobrá macocha. Ale už je raz tak, teraz už len trp, kým Pán Boh aj toto nepremení.
- Ach, dobre ste povedali, otec môj! Veď so vyšla na to, čomu by som sa nikdy nebola nazdala, - povedala dcéra. – Ale ja si aj v tomto súžení pomôžem. Pôjdem radšej do sveta hľadať si dáku službu.
- Keď tak myslíš, vyber sa, - povedal jej otec.
Pastorkyňa poprosila macochu, aby ju vypravila, ale tá sa na ňu zle-nedobre oborila, či je ona veľkomožná pani? Že čo chce, či nemá dobré šaty, či nemá ruky, aby si na nové zarobila. A nedala jej nič, iba handry, čo mala na sebe. Na cestu jej namiesila a napiekla postruhníkov s popolom a sirota šla, kam ju dve oči viedli.
Ako šla, prišla k lavičke na potoku.
- Pamodaj šťastia, lavička! – poklonila sa pocestná.
- Pamodaj aj tebe, dievčička! – zaďakovala jej lavička.
- Kdeže ideš, kde?
- Idem si hľadať službičku.
- Ach, preložže ma, prelož na druhý bok, - prosila lavička. – Ľudia mi už roky chodia len po tomto jednom boku a žiaden sa nedomyslí prevrátiť ma na druhý. Nože ma prelož, veru ti budem na dobrej pomoci.
Dievčička lavičku preložila a šla ďalej. Ako tak šla, prišla k jednému červavému psíkovi.
- Pamodaj šťastia, psíček! – poklonilo sa dievča.
- Pamodaj aj tebe, dievčatko! – zaďakoval jej psík. – Kdeže ideš, kde?
- Idem si hľadať službičku.
- Ach, nože ma ober z týchto červíkov! Už veľa ľudí prešlo tadiaľto, ale nikto sa nezmiloval nado mnou. Veru ti budem na dobrej pomoci! – poprosil psík.
Dievča psíka pekne očistilo, a keď ho očistilo, pohlo sa ďalej. Onedlho prišlo k jednej starej hruške.
- Pamodaj šťastia, hruštička! – poklonilo sa dievča.
- Pamodaj i tebe, dievčička! Kdeže ideš, kde?
- Idem si hľadať službičku.
- Ach, stasže zo mňa tie hrušky, stras! Vidíš, že ich už ani udržať nemôžem a nikto ich zo mňa neoberá. Veru ti budem na dobrej pomoci! – prosila hruška.
Pocestná hruštičku aj všetky konáriky dobre poobtriasala a tej sa uľahčilo. Potom sa pobrala ďalej a čochvíľa prišla k bujačikovi, ktorý sa pásol na peknej zelenej lúčke.
- Pamodaj šťastia, bujačik!
- Pamodaj aj tebe, dievčatko! Kdeže ideš, kde?
- Idem si hľadať službičku.
- Nože ma z tejto lúky vyžeň. Už roky sa tu pasiem a nemá ma kto zavrátiť. Veru ti budem na dobrej pomoci! – prosil ju bujačik.
Dievčička vyhnala bujačika z lúky a ponáhľala sa ďalej. Došla k jednej peci, v ktorej ustavične horel oheň. Už zďaleka sa od nej šírila horúčava.
- Pamodaj šťastia, piecka!
- Pamodaj aj tebe, dievča! Kdeže ideš, kde?
- Idem si hľadať službičku.
- Ach, nože vyhrab zo mňa ten oheň! Už roky ma tu páli, spaľuje, a nikto mi ho nevyhrabe. Veru ti budem na dobrej pomoci.
Pri samej peci stál kutáč, pocestná ho chytila a oheň vyhrabala. Potom sa ponáhľala ďalej, lebo sa pri toľkých prácach omeškala.
Tu jej však prišlo ísť hlbokými, veľkými horami. Ide, ide tými veľkými horami, starými cestami, ale nikde nič. Naveľa-naveľa sa dostala do jednej hôrky a v tej hôrke stál osamotený domček. Vošla dnu, ale nenašla v ňom nikoho, iba jednu starú ženu. A tá vyzerala ako naozajstná ježibaba.
- Pamodaj šťastia, gazdiná! – pozdraví sa babe.
- Pamodaj aj tebe, dievčina! – Ale kde si sa tu vzala, ako si prišla až sem, ako?
- Idem si hľadať službičku a ohlásila som sa aj u vás, či by ste ma neprijali.
- Ej, veru ťa prijmem. A pozri, nič inšie mi nebudeš robiť, iba týchto jedenásť izieb vymetať. Ale hľaď, za jedenástou izbou je dvanásta, a do nej ani nenakukni!
Ako mi rozkážete, tak budem robiť, - povedalo dievča a pustilo sa do roboty. Vymetala ona tých jedenásť izieb, vymetala deň čo deň, a do tej dvanástej vkročiť jej ani len na um nezišlo. Naveľa-naveľa sa jej to predsa len videlo čudné, prečo je to, že do tej dvanástej izby nakukne aspoň jedným očkom.
Raz ježibaba odišla kdesi do kostola a to bola našej dievčine voda na mlyn. Keď myslela, že stará už sedí niekde v kostole, zahodila metlu do kúta, prikradla sa k dverám, odchýlila ich tak, aby jedným očkom mohla nazrieť dnu a čo vidí: uprostred izby stáli tri veľké kade.
- Ej, - vraví si, - čo v tých kadiach môže byť?
Roztvorí dvere ešte väčšmi a čo vidí? Jeden sud je plný medenákov, druhý je samé striebro a v treťom sa ligoce zlato. Našej dievčine akoby bolo čosi pošeplo, skočila do zlata, vykúpala sa v ňom a celá sa pozlátila.
- Aspoň budem mať pamiatku, - vraví si.
Hneď si však aj pomyslela, že tam viac nemôže ostať, pustila sa do behu a utekala, čo jej para stačila.
Dobre lebo nebárs. Príde ježibaba z kostola domov, a tu všetko hore nohami – chyže nepozametané, na dvanástej izbe dvere roztvorené a po zemi plno porozlievaného zlata. Hneď vedela, koľko bilo. Schytila železné hrebienky, sadla na trlicu a hybaj-hajde za dievčinou.
A veru by ju bola pri tej peci raz-dva dochytila. Piecka však dievčinu prepustila, a keď ta dochádzala ježibaba, rozvalila sa a vykydla na ňu všetok oheň. Verte, bolo toho tam už hodne nahoreného. Ježibabe zhorela trlica na popol a ona sama od horúčosti len tak omdlievala. Naše pozlátené dievča zatiaľ zabehlo hodný kus cesty.
Ježibaba musela pokračovať peši. Ale pri bujačikovi dievčinu doháňala znova a pritom škaredo vykrikovala:
- Ty pľuha jedna, počkaj, keď ťa dolapím, týmito hrebienkami zdriapem z teba tú pozlátku!
Dievčinu prepustil aj bujačik a pustil sa do baby rohami. Zahnal ju na bohvieakú stranu.
Naša dievka zase prebehla hodný kus cesty. Ale pri hruške bola už baba za ňou. Tu sa hruška zvalila na ježibabu a tak ju pridlávila, že skoro bolo po nej.
Kým sa odtiaľ vyťahovala, bola dievčina pri psíkovi.
- Ach, psíček môj, pomáhaj mi! – stihla dievka ešte zvolať, lebo baba jej už bola v pätách. Psík bol čerstvý, zdravý, skočil ježibabe do cesty a celú ju dodriapal a pohrýzol.
Dievčina tak utekala, že sa obzrela iba za lavičkou. Dobre, že ju už mala za sebou, lebo ježibaba už stúpala na ňu tiež. Len čo na ňu stúpila, lavička sa pod ňou prevrátila a ježibabisko šmyk do vody po samé uši. Priam sa začala topiť, ale ešte vyvolávala za utekajúcou:
- Máš ty šťastie, naničhodná opica! Bola by som ťa tak doriadila, že by na tebe ano koža nebola ostala! Len sa pozri na tieto hrebienky!
Ale daromné bolo všetko jej zastrájanie a vyhrážanie, za vodu nesmela, tam končila jej moc.
Naša zlatá dievčina prichádzala k domu. Ako prichádzala, zaspieval kohút na otcovom pánte:
Kukurikú
na pántiku!
Naša kňahne
domov tiahne,
pred ňou cink,
za ňou blink!
Naša dievka však nie a nie dnu vkročiť. Bála sa macochy. Šla teda k studničke, kde plakávala predtým, a sadla si. Tam ju zazrela macochina dcéra a hneď bežala k materi:
- Mamo, mamo, veď tá už prišla zo služby, a keby ste vedeli, celá je zlatá!
- Ale čo nepovieš!
- A už je to naozaj tak, naozaj sedí pri studničke!
Macocha k nej pribehla a, opica, začala ju prívetivo volať dnu. A to len preto, že chcela zvedieť, kde bola a kde by sa mohla pozlátiť aj jej dievka. Keď pastorkyňa vošla do izby, hneď sa všetko len tak zaligotalo. Tu macocha ešte krajšie a ešte milšie okolo nej. Začala si ju obzerať zo všetkých strán, do neba vychvaľovať a svoju dievku haniť a hrešiť:
- Tak je to, hľa tak! Kto ide do sveta, vždy si čo-to vyslúži. Ale ty inšie nevieš, iba doma čušať. Nože, no, ľúba dievka, čo keby si sa aj ty vybrala z domu?
- Ech, - odvrkla jej dievka, - veru aj pôjdem! Len nech mi povie, kade mám ísť!
Pastorkyňa jej rozpovedala, ktorou cestou treba ísť, a macocha pre svoju dievku všetko inak prichystala ako predtým. Napiekla mastných postruhníkov, kázala jej obliecť parádne šaty, a keď ju vyprevádzala na hodnom kuse cesty, ešte jej aj batôžok niesla. Tej sa veru ľahko vykračovalo do zlatej služby.
Ako si tak vykračuje, príde k lavičke. Ani sa nepozdraví, ani nič. A keď ju lavička prosí, že je už veľmi ušliapaná, aby ju obrátila na druhý bok, iba odvrkne:
- Ech, čo by som sa tu zapodievala s tebou!
Príde aj k psíkovi, aj ten ju prosí, aby ho očistila, že jej bude na dobrej pomoci. Ale ona, mazna, že sa s takým červivým pľuhavstvom nebude babrať. Na hrušku sa ani neobzrela a bujačika obišla zďaleka. Prišla aj k peci, a táto bola ešte len teraz celá v plameni. Preboha ju prosila, aby jej nedala zhorieť, že jej bude na dobrej pomoci. Ale ona sa urobila hluchá a nemá. Napokon prišla do tej hôrky, k tomu domčeku. Vojde dnu a za stolom nájde sedieť ježibabu.
- Pamodaj šťastia, gazdiná! – pozdraví sa.
- Pamodaj i tebe, dievčina! – Kde si sa tu vzala, kde? – privíta ju ježibaba.
- Prišla som, či by stebma nevzali do služby.
- Čože by som ťa nevzala! Budeš mi mojich jedenásť izieb vymetať. Ale vieš čo? Do tamtej dvanástej sa neopováž ani len nazrieť, lebo ti bude beda!
- Dobre, gazdiná, dobre, budem usilovná a poslušná.
Vymetá ona tých jedenásť izieb nejaký čas, vymetá. A už sa nemôže dočkať, kedy ježibaba z domu päty vytiahne. Raz naozaj odišla do kostola. Macochina dcéra poďho rovno do dvanástej izby. Len čo zbadala zlato, skočila do suda, a tak ako bola, celá celučičká sa v ňom plačkala, že by jej mohli vlasy a šaty žmýkať. Taká vymáčaná potom už poďho vnohy!
Ježibaba našla zlato porozlievané a pokvapkané po všetkých izbách.
- No počkaj, kľampa! Veď sa ti odnechce! – skríkla. Schytila železné hrebienky, natiahla si na nohy železné míľové čižmy a poďho za utečenkou.
Dievka pribehla k peci a táto na ňu všetok oheň vychrlila. Dobrá polovica zlata sa na nej roztopila. Dobehla k bujačikovi, ten ju začal klať a stavať sa jej do cesty. Tu ju ježibaba dobehla a driapala z nej zlato hrebienkami. Potom ju pustila a zbierala zlato. Kým ho zbierala, dievka pribehla k hruške. Hruška sa zvalila na ňu, pridlávila ju konármi, nie a nie sa spod nej vymocovať. Baba ju znova dobehla a zdriapala z nej takmer celé šaty. Ale čo jej pomohlo, keď ju pustila? Do cesty jej skočil psík a škriabal ju aj on. Vzápätí ta dobehla aj baba a tá jej tak dodriapala telo, že z nej len tak krv striekala. A aby toho nebolo dosť, keď bežala cez lavičku, tá sa pod ňou zvrtla a ona cupla do vody.
Keď taká doriadená horko-ťažko vybŕdla z vody, z nohy na nohu sa vliekla domov. A tu, keď už bola blízko, zaškrečal kohút z pánta:
Kukurikú
na pántiku!
Naša kňahne
domov tiahne,
pred ňou pľušť,
za ňou ľušť!
Dievka sa bála ísť k materi, šla teda k studničke a tam nariekala, len sa tak hory ozývali:
- Ach, ja nešťastná nešťastnica! Veď som si ja vyslúžila, veď som ja pochodila! Len ako sa ukážem ľuďom na oči?
Mať ju začula a pribehla celá vytešená:
- Ach, dievka moja premilá, holubička sivá, keď si mi len tu! A čože sa máš okúňať? Veď sa už len ukáž, čo si si vyslúžila!
A tu na nej nič, iba doškriabané telo!
- No veď si mi ho ty vyslúžila! No bodaj by teba, ty naničhodné dievčisko, tam bolo porantalo, kade si chodila!
Takto a ešte horšie vykrikovala, až ľudia vybehovali na priedomie, že čo sa to robí. Od tej chvíle macocha svoju vlastnú dievku ani vystáť nemohla, bo vedela, že taká doškriabaná sa jakživ nevydá.
Po našu zlatú dievčinu však onedlho prišiel bohatý mladý pán, vypýtal si ju od otca a vzal si ju za ženu. Bola svadba nad svadbami a ešte len potom jej bolo sveta žiť!

Slovníček:

priadky – páranie peria spojené so zábavou
posiedky- priateľské posedenia
postruhníky - pečené jedlo zo zvyškov chlebového cesta, osúch, posúch
praslica – žŕdka s kúdeľou pri ručnom pradení
mozoliť- lopotiť sa, hrdlačiť, drieť
poplaky - pomyje
lakoty – lahôdky, maškrty
strojná – pekne upravená
pastorkyňa- nevlastná dcéra
súženie- telesné i duševné utrpenie, veľké trápenie
trlica - nástroj na ručné trepanie ľanu alebo konopí
kňahňa - kňažná
pľuhavstvo- niečo zlé, nepríjemné
kľampa- nadávka neupravenej žene
pľušť- daždivé počasie, čľapkanica
okúňať sa - zdráhať sa, ostýchať sa