Pradedo – Hans Christian Andersen

Pradedo – Hans Christian Andersen

Pradedo bol taký dôstojný, múdry a dobrý, že sme všetci naňho hľadeli s úctou. Pokiaľ mi pamäť siaha, volali sme ho starý otec, ale keď do našej rodiny pribudol synček môjho brata Frederika, postúpil na pradeda. Väčšej slávy sa už nemohol dožiť! Všetkých nás veľmi ľúbil, no zdalo sa, že nové časy nijakovsky nemá rád: „Staré časy - dobré časy!“ vravieval. „Boli rozvážne, spoľahlivé! Teraz je všade iba zhon, celý svet je hore nohami. Hlavné slovo majú mladí a tí aj o samých kráľoch hovoria, akoby im boli roveň. Hociktorý uličník môže nabrýzgať na statočného človeka!“

Pri takýchto slovách pradedo zvyčajne očervenel, no o chvíľu sa na jeho tvári zasa zjavil úsmev a vravel: „Pravda, možno sa trochu mýlim. Mám korene v starých časoch, v nových sa nijakovsky neviem udomácniť. Raz sa nevyznám, ako ich Pán Boh vedie a diriguje!“

Keď pradedo rozprával o starých časoch, akoby sa vrátil ku mne. V predstavách som sa prevážal na zlatom koči s fulajtármi, pred zrakom sa mi vynáral sprievod s cechovými štítmi, kapelou a trepotajúcimi zástavami, celý šťastný som pobiehal po starodávnych vianočných izbách, zúčastňoval sa na dávnych obradoch a zdieľal vtedajšiu sviatočnú náladu. Pravda, aj v tých časoch bolo veľa zlého a strašného, ľudí lámali na kolesách, prelievala sa krv, ale všetka tá hrôza mala v sebe aj čosi lákavé a príťažlivé. Tieto predstavy vo mne vzbudzovali veľa krásneho, vyfantazíroval som si dánskeho šľachtica, ktorý dal sedliakovi slobodu, korunného princa, čo zrušil obchod s otrokmi.

Milo sa počúvalo, ako o tom pradedo rozpráva, ako spomína na mladosť. Najúchvatnejšie však boli časy ešte staršie, toľko krásy a mohutnosti sa v nich skrývalo.

„Bola to krutá doba, chvalabohu, že je už dávno za nami!“ povedal brat Frederik pradedovi do očí... To sa nepatrilo, no predsa som si Frederika veľmi vážil. Bol to môj najstarší brat a vravel, že by mi mohol byť otcom. A vôbec, rozprával veľa smiešnych vecí... Zmaturoval s najlepším prospechom a v otcovej kancelárii sa uplatnil tak dobre, že čoskoro mohol byť jeho spoločníkom. S ním sa pradedo zhováral najviac, no vždy sa dostali do sporu. Títo dvaja si nerozumejú a ani si nikdy rozumieť nebudú, vravela celá rodina, no čo aký malý som bol, čoskoro som pobádal, že sa nevedia bez seba

zaobísť.

Keď Frederik rozprával alebo čítal o vedeckom pokroku, o objavoch prírodných zákonov a o všetkých zvláštnostiach a novotách našich čias, pradedo počúval s rozžiarenými očami.

„Ľudia sú síce múdrejší, ale nie lepší!“ tvrdil. „Vynaliezajú najstrašnejšie ničivé zbrane, aby sa navzájom kántrili!“

„Tým rýchlejšie sa vojna skončí!“ namietol Frederik. „Nebude treba čakať sedem rokov na požehnanie mieru. Svet je prekrvený, preto si musí dať občas seknúť žilu!“

Raz mu Frederik rozprával skutočnú udalosť z istého malého štátu. Od nepamäti udávali čas obyvateľom jedného mesta veľké radničné hodiny. Hoci ho neukazovali správne, celé mesto sa správalo podľa nich. Nedávno však i v tejto krajine zaviedli železnice a nadviazali spojenie s inými krajinami, preto sa mesto muselo riadiť podľa správneho času, aby nedošlo k zrážke vlakov.

Železnica dostala svoje hodiny, ktoré ukazovali správny slnečný čas, a tak sa teraz všetci obyvatelia mesta začali orientovať podľa nich. Smial som sa, lebo som to pokladal za veselý príbeh, no pradedo bol celkom vážny.

„Pri tvojom rozprávaní mi všeličo prichádza na myseľ,“ vravel, „a pochopil som aj, čo tým chceš naznačiť. Tvoj bornholmský príbeh o hodinách skrýva poučenie. Spomínam si pritom na iné, staré rodičovské bornholmské kyvadlové hodiny. Odmeriavali čas i mne. Celkom iste neboli presné, ale šli. Pozerali sme na ich ručičky s dôverou, ani na um nám nezišlo, že vnútri majú kolieska. Tak to vtedy bolo aj so štátnym aparátom, každý naň hľadel bezpečne a s dôverou. Teraz sa však zo štátneho aparátu stali akési priezračné hodiny, každý môže nazrieť priamo do mechanizmu, vidieť, ako sa jednotlivé kolieska krútia a tikajú, pritom sa však nevyhne obavám o tamten čap či hento koliesko... Aká potom bude presnosť a dochvíľnosť, pomyslím si, a moja detská viera je preč. To je choroba dnešných čias!“

Tak rozprával pradedo, až sa celkom rozhorčil. On a Frederik si nevedeli porozumieť, ale nevedeli sa ani rozísť „ako staré a nové časy“! Pocítili to obidvaja i celá rodina, keď sa Frederik z rodinných dôvodov chystal na ďalekú plavbu do Ameriky. Pre pradeda to bolo ťažké lúčenie, veď išlo o ďalekú zaoceánsku cestu, až na druhý koniec sveta.

„Každých štrnásť dní ti budem písať!“ sľuboval Frederik. „A ešte rýchlejšie ako list ti budú prichádzať telegrafické správy. Dni sa zmenia na hodiny a hodiny na minúty!“

Prvý telegrafický pozdrav sme od Frederika dostali z anglického prístavu, kde nastupoval na loď. Rýchlejšie než letiace oblaky prišiel pozdrav z americkej pevniny; dostali sme ho už o niekoľko hodín.

„Nové časy nás obohatili o naozaj vynikajúci vynález!“ vzdychol si pradedo. „Priam požehnanie pre ľudstvo!“

„A objavili to v našej vlasti, tak mi povedal Frederik,“ povedal som.

„Áno,“ prisvedčil pradedo, pobozkal ma a ja som pritom videl, že tie známe, milé oči po prvý raz túto prírodnú silu pochopili a ocenili. Boli to čisté detské oči, celkom ako tvoje! A ja som mu stisol ruku. Vtedy ma zasa pobozkal.

Prešlo niečo vyše mesiaca, keď sme od Frederika dostali list, v ktorom oznamuje, že sa zasnúbil s mladou, pôvabnou dievčinou, a verí, že sa tomu poteší celá rodina. Poslal aj jej fotografiu, ktorú sme si obzerali nielen voľným okom, ale aj pod zväčšovacím sklom, lebo tie obrázky sa vyznačujú zvláštnosťou, že pod lupou podoba ešte vynikne. To sa nepodarilo ani najväčším maliarom dávnych čias.

„Keby tak už vtedy boli poznali tento vynález,“ poznamenal pradedo, „potom by sa nám dodnes zachovali podobizne všetkých dobrodincov a velikánov sveta! .^o dievča vyzerá milé a pekné!“ hovoril ďalej a pozorne hľadel do zväčšovacieho skla. „Spoznám ju, len čo vojde do dverí!“ Ale málo chýbalo a nebolo by sa to stalo. Našťastie sme sa o tej nebezpečnej príhode dopočuli, až keď ju mali za sebou.

Mladí novomanželia sa šťastní a spokojní vylodili v Anglicku, kde nastúpili na parník do Kodane. Už videli dánske pobrežie, biele piesočnaté duny západného Jutska. Tu sa strhla búrka, loď narazila na plytčinu, uviazla a narážajúce obrovské vlny začali skazu. Záchranný čln sa nedal spustiť, nastala noc, ale v najčernejšej tme vystrelili z pobrežia na stroskotanú loď žiarivú raketu s lanom. Tak vzniklo spojenie medzi loďou a pevninou a v záchrannom koši cez ťažké, prevaľujúce sa vlny čoskoro ťahali mladú, peknú ženu - živú a zdravú. Jej šťastie bolo dokonalé, keď o chvíľu pri nej zastal i mladý manžel. Prv než sa rozvidnelo, boli všetci stroskotanci na súši.

My v Kodani sme zatiaľ sladko spali a na žiaľ či nebezpečenstvo sme ani nepomysleli. Telegrafická správa o stroskotaní anglického parníka pri západnom pobreží nás zastihla pri rannej káve. Veľmi sme sa preľakli, ale ešte v tú hodinu prišiel telegram od Frederika a jeho mladej ženy, že žijú a čoskoro prídu.

Všetci plakali a ja som plakal s nimi. Aj pradedo plakal, spínal ruky a - som si tým istý - žehnal novým časom.

V ten deň dal pradedo dvesto toliarov na pomník veľkého vynálezcu Hansa Christiana Olrsteda.

Keď Frederik so svojou mladou ženou prišiel domov a počul to, povedal: „To je správne, milý pradedo! A teraz ti prečítam, čo napísal , Olrsted o starých a našich časoch už pred mnohými rokmi!“

„Však zmýšľal ako ty?“ spýtal sa pradedo.

„Áno, na to sa môžeš spoľahnúť!“ prisvedčil Frederik. „A ty zmýšľaš rovnako ako aj my, keď si prispel na jeho pomník!“