Muška Svetluška pri potoku

Muška Svetluška pri potoku

„Dobrý deň, teta muška, už sme tu zas! Pustíte s nami Svetlušku na výlet?“ spýtali sa mušie kamarátky Svetluškinej mamy.

„Ale áno, len na ňu dajte dobrý pozor! A kam dnes pôjdete?“

„K potoku, tetuška muška, vodu pribaliť nemusíte, napijeme sa

z potoka.“

„Dobre, dobre, dám vám len čosi pod zub, aby ste nemuseli nosiť ťažký batoh.“

A tak išla Svetluška na výlet k potoku. Slniečko už poznala, vetríka sa

nebála a oblakom veselo zamávala. Zrazu čosi začula:

„Čo to šumí, čo to žblnká, čo to tu tak krásne spieva?“ opýtala sa

mušiek.

„Svetluška, to si potôčik vyspevuje pesničku. Voda preskakuje

kamienky, hrá sa s listami, čo spadli do vody, a ponáhľa sa, nepostojí.“

„Zleťme nižšie, chcem počuť tú pieseň!“ povedala Svetluška.

„Dobre, len dávaj pozor, aby ťa nejaká nezbedná vlnka neuchytila!“

Mušky zleteli nižšie a pristáli na veľkom guľatom kameni, čo vyčnieval z potoka. Svetluška vytiahla čarovný lampášik a posvietila si na kamienky okolo potoka. A čo vidí: kamene sú aj veľké, aj malé, aj celkom drobučké. Aj farbu majú rôznu: hnedú, bielu, červenkastú aj žltú. Niektoré sú hranaté, ale najviac ich je ploských a guľatých. A tamto ten kamienok vyzerá celkom ako cukrík. Svetluška si ho vopchala do úst, že

si na ňom pochutí. Ale bola veľmi prekvapená, keď kamienok nebol ani sladký, ani dobrý – len strašne tvrdý... Tak ho radšej nezjedla a hodila ho do vody. Lenže kameň ČĽUPS! – ostriekal vodou všetky mušky a nakreslil na vode veľa kruhov okolo seba.

„Svetluška, ty nezbednica!“ hnevali sa priateľky. „Veď si nám

zamočila krídelká! Teraz tu musíme čakať, kým neuschneme!“

„No tak počkáme – to je toho!“ nedala sa Svetluška.

„Hej, lenže ty nevieš, aké nebezpečné je pre mušky zdržovať sa na

jednom mieste. A ešte pri potoku!“

„Ale čoby, veď kým uschneme, môžeme sa napiť, naučiť sa pieseň, čo spievajú vlnky, alebo plávať na liste ako na lodi.“

Vtom na kameň zosadol smädný vrabec a hltavo začal piť vodu. Všetky mušky zaraz stíchli a prestali sa hýbať, takže vyzerali ako malé bodky na kameni uprostred potoka. Vtáčik si ich našťastie nevšimol. Zato komára, čo si prišiel zmočiť nohy v tej horúčave, si všimol veľmi dobre. Urobil HAM a komár bol vo vrabčom brušku… Keď Svetluška videla, čo sa stalo, kolená sa jej rozklepali a zaplakala:

„Ja chcem ísť domóóóv!“

„Pssst,“ šepli jej kamarátky do ucha, „buď úplne ticho, lebo pochodíme ako ten komár, keď nás vrabec zbadá…“ Našťastie vtáčik odletel a mušky si našli úkryt v malej jamke na kameni. Mávali krídelkami, aby rýchlo uschli. Zrazu len HOP a ČĽAP, na skalu skočila zelená žabka. Svetluška už nekričala, len tie nešťastné kolená jej klepotali, až sa bála, že ju prezradia. Žabka však zbadala štíhlu vážku

v rozlete, vyplazila na ňu svoj lepkavý stočený jazyk a lapila ju. HAM, už je vážka tam.

„Brekeke, kvak,“ zasmiala sa spokojne žaba a skočila do vody. Ostali

po nej len kruhy na vode.

„Mamičkááá,“ rozplakala sa Svetluška už naozaj.

„Teraz nie je čas na plač! Rýchlo, Svetluška, na krídla! Už ich máme suché.“ No len čo vzlietli nad potok, z vody sa vymrštila ryba s otvorenou papuľkou a chcela naše mušky uloviť. Ešteže už boli dosť vysoko… Doma potom mamám všetko rozpovedali a tie sa náramne tešili, že sú doma všetky živé a zdravé. Len Svetluška rozmýšľala, prečo ten vrabec, žabka aj ryba zjedli drobný hmyz. Pošúchala teda svoj čarovný lampášik a len čo vyriekla čarovné slová:

„Šuliky, muliky, kuk!“ – lampášik jej ukázal čosi zvláštne: vrabca zjedla mačka, žabku zase bocian a rybu chytil na udicu rybár…

„Aha, tak je to: v prírode musí byť potrava pre každého, ostane ten

šikovnejší.“