Návšteva u tulipána – Rudo Móric

Návšteva u tulipána – Rudo Móric

Tulipán si hrdo stál na svojej vysokej nôžke. Mierne

pokyvoval hlavou, ako to robia vážení ľudia. Aj farba jeho hlávky bola vznešená: tuho červená, sťa ešte horúca krv.

Dobre sa žilo pyšnému tulipánu v záhrade,

o ktorú sa staral starostlivý záhradník. Každé ráno i večer popolieval omdlené hlávky kvetiniek a ony hneď ožili. Tváričky sa im rozosmiali, hoci po pestrých lupienkoch stekali im slzičky rosy.

A v jedno krásne popoludnie, keď tulipán nechal si tvár – rozpálenú horúcimi lúčmi letného slniečka – vlažným vetríkom previevať, zabzučala okolo jeho hlávky včielka - pracovnica, ktorá práve zháňala do spoločnej komôrky sladký nektár. Už jej všetky kvietky

dali po štipke, len u tulipána nebola. A on, nafúkanec jeden pyšný, oboril sa na ňu:

• Čože ty chceš tu? Nechaj ma odpočívať!
• Ale včielka sa nedala odbiť, prosila a prosila:
• Len takú malú štipinku šťavy mi daj, zlatý tulipán, len takú drobnučkú... – a ukázala na svojej nôžke kúštik, ako mačný máčik. Ale tulipán prudko zakýval Nechcel sa so svojim bohatstvom s nikým podeliť.
• Pozri, tulipánik, - rečie včielka, - moje sestričky ešte nikdy neokúsili poľ z tvojho Podaruj nám trošku z neho, nech ho môžu ochutnať a pochváliť.

A nafúkaný tulipán, mysliac si, že jeho peľ bude najsladší, že ho včielky budú chváliť, dovolil nabrať včielke - robotnici trošku z neho do košíčka. Včielka sa pekne poďakovala a odletela domov, do úľa. Sotva vošla, už kričala na priateľky:

• Sestričky, doniesla som vám pochúťku: sladkú šťavu tulipánovú...

A zvedavé včielky sa zhŕkli okolo nej, každá by bola rada namočila svoj jazýček do pochúťky.

Ochutnala kráľovná včeličiek, zmraštila tváričku a vypľula peľ. Ochutnali ostatné včielky – sestričky, zmraštili tváričky a odišli preč. Tulipán nemal sladký peľ a ony už jedli omnoho sladší z kvietia lipy, agátu, čerešní...

A tulipán darmo sa čudoval, že včielky nechodia prosiť o nektár, o jeho bohatstvo, na ktoré bol toľko pyšný. Len vietor mu prezradil tajomstvo, čo vypočul od dvoch včeličiek, ktoré sa medzi sebou rozprávali:

• Nemusí mať ten, kto má peknú tváričku, i dušu takú krásnu...

A pyšný tulipán sklonil svoju hlávku medzi ostatné kvietky.