Matej bol taký ten správny chlapec. Mladý, celkom silný a nadmieru šikovný. Dokázal niečo z každého remesla a tiež bol vynaliezavý a dokázal prekvapiť každého bez výnimky. Dosiahol čokoľvek, i keď to niekedy možno trvalo, až na jednu výnimku.
Talentovaný chlapec bol sám. Nemal dievča, ktorú by mohol milovať. Hľadal ju, ale ni- kde ju nemohol nájsť. Skúšal prehľadať hrady a zámky, a tiež dediny. Žiadna mu nebola podobná a hlavne sa mu žiadna nepáčila.
Už myslel, že to správne dievča nikdy nenájde a bude až do smrti sám, keď naraz uvidel nebesky krásnu vílu, ako tancuje na lúke a jej krásne oblečenie splýva s kvetinami. Mala zlaté vlasy a na nich korunu z čerstvých púpav. Voňala ako celá záhrada a Matej bol čo – skoro v jej moci.
“Povedz mi, kráska, pôjdeš sa mnou? Chceš sa stať mojou ženou?” Povedal Matej a nemohol z nej spustiť oči.
“Ty ma chceš za ženu? To ale nebude tak ľahké, mňa môže získať len jeden muž, ktorý mi donesie niečo z konca sveta.”
“Donesiem ti to,” povedal Matej, len nevedel, kde by mohol nájsť to, o čo ho víla požiadala.
Vydal sa domov a nabalil si do batohu jedlo. Vzal si svoju obľúbenú palicu a šiel hľadať niečo z konca sveta. Prešiel okolie svojej dediny, ale nenašiel to, čo hľadal. V hľadaní neprestával a prehľadal celý kraj. Pýtal sa priateľov i neznámych ľudí, ale nikto mu nemohol dať presnú odpoveď.
Pri svojich cestách chodil po zemi, jazdil na koni, plavil sa na lodi a poznal kraje rozpá- lené slnkom na púšť i zamrznuté chladným vetrom. Koniec sveta ale nenašiel. Po roku a dni sa vrátil na lúku.
“Tak čo, chlapče, doniesol si mi niečo z konca sveta?”
“Nie, nedoniesol. Nenašiel som koniec sveta. Vieš, kde by ho mohol hľadať?” Pýtal sa Matej so záujmom a čakal na odpoveď.
“Áno, to viem,” odpovedala mu víla. “Koniec sveta je tam, kde sa vietor hrá s vlasmi, slnko prináša nádej do každého dňa a ľudia tam hovoria o láske.”
Matej sa zamyslel. Pozná kraj, kde si vietor hrá s vlasmi. Dokonca nie len jeden, ale hneď niekoľko. Kraje, kde je vietor ľadový a ani najlepší kožuch ho nezastaví, ale i kraje, kde vietor roznáša rozpálený piesok a ten sa dostane i pod oblečenie. Taktiež slnko prináša nádej do všetkých miest. Nádeje pre vojakov na bojisku, sedliakov a pastierov alebo pre rybárov a lovcov, ktorí sa hneď ráno pustia na lov. O láske sa hovorí všade. Tam, kde jej je málo, i tam, kde je jej dostatok.
Dotkol sa zeme a zdvihol kameň, ktorý ležal neďaleko. “Tu máš, víla, niečo z konca sveta.”
“Prečo si myslíš, že koniec sveta je tu?”
“Pretože nemá jeden koniec. Neviem ako je svet veľký, neprešiel som ho celý, ale ak má nie- koľko začiatkov, musí mať i niekoľko koncov. Tu svet začína a je iný, nech ideš odtiaľto akýmkoľvek smerom. A hlavne, i tu sa vietor hrá s vlasmi, si krásna a rád by s tebou prežíval
lásku až do konca našich dní a či mám na to nádej? Sme na slnečnej lúke. Stačí sa otočiť k sln- ku a spýtať sa.”
“Ale slnko ti nič nepovie.”
“Uvidíme, ja dúfam, že áno. Možno mi nedá odpoveď hneď, ale nádej mi nevezme.”
Víla bola šťastná a Matej tiež. Postavili si krásny dom s veľkými, otvorenými oknami. Vietor sa im hral s vlasmi a slnko sa na nich usmievalo, a keď niekedy boli všade na oblohe oblaky, tak i vtedy sa radi rozprávali o láske.